8. 6. 2016

Azkabanský strážca 1. kapitola



 pár: Harry Potter/Severus Snape
varovanie: povojnové, Snape_prežil, Snape_väzeň
obsah:  Harry Potter nastupuje ako mladý auror na svoju prvú službu do Azkabanu (v Pottermore som sa dočítala, že po vojne tam už nestrážia dementori, ale vraj sa tam striedajú aurori)  Vyberie si túto službu, lebo má v úmysle "pozhovárať sa" so Severusom Snapom, ktorý čaká vo väzení na proces... Chce  mu pomôcť... postarať sa o to, aby s ním dobre zaobchádzali a pomôcť mu dostať sa späť na slobodu... A zblížiť sa s ním...

 neskorigované, môžu sa vyskytovať chyby

 Pre Vai, Abequa, anjelik_majka (z wappadu) a Aliyu Midnight

Balil si veci.
To málo čo si plánoval vziať do sebou nakladal do jedného malého kufra, urobil to po starom, bez mágie, aj keď ovládaný istým druhom chaosu, ktorému sa nedokázal vyhnúť.
Nie teraz.
Keď to už mal za sebou, no necítil sa o nič lepšie než predtým. Musel myslieť na to, čo spôsobil, nedokázal sa tomu vyhnúť.

„Harry, zlatko, dáš si ešte koláč?“ opýtala sa ho pani Weasleyová. „Ten čerešňový sa mi skutočne mimoriadne podaril...“ tácka s ním sa posunula bližšie k nemu takmer až automaticky.
„Nie, ďakujem.“
Nemal v úmysle toho už viac zjesť, aj keď všetko bolo veľmi dobré,  vôbec mu nechutilo, nepochybne preto, že sa pripravoval na rozhovor o tomto svojom veľkom rozhodnutí. A bolo to ťažšie než si myslel, práve teraz čeliť celej rodine, ktorá si už začínala robiť nádeje o tom, že by mohli prebehnúť isté veci, ktoré všetci očakávali, no on práve teraz neveril v to, že by boli preňho či pre kohokoľvek  iného prospešné.
***
Prechádzali sa spolu po záhrade.
On a Ginny.
Bol pekný letný deň, jeden z tých krásnych slnečných dní. Cítil dotyk vetra na svojom chrbte, sladkú vôňu kvetov a čerešňového koláča.
Díval sa na jej červené vlasy, upravené do jedného z tých moderných vrkočov zapletených na boku.
Bola krásna. Elegantná.
Mali za sebou rodinnú večeru, ktorá prebehla pomerne pokojne, nepochybne preto, že Harry zatiaľ mlčal o svojom novom pláne, zväčša len počúval rozhovory tých ostatných, a v príhodnej dobe požiadal Rona, aby mu nateraz kryl chrbát.
Jeho priateľ ho podporoval ako len vládal, no aj on si uvedomoval, že sa môžu dostať do nebezpečného stretu s nahnevanou pani Weasleyovou, ktorá už takpovediac viac-menej počítala s tým, že sa dajú opäť dokopy. Čo Harry plne chápal, keďže to bol on, kto v postate živil ich nádej, aspoň do istej miery sa kvôli tomu obviňoval.
Chcel jej to povedať skôr než sa to objaví v novinách a všetci to budú donekonečna rozoberať.
Ona však vyzeral tak šťastne tak spokojne a keď ho chytila za ruku, necítil sa vôbec dobre, už len preto, lebo by jej mal oznámiť niečo, čo zrejme zmarí všetky jej doterajšie nádeje.
„Harry, ja uvažovala som nad tým, že by sme mohli...“
„Ginny... ja...“ prinútil sa začať, skôr než nadobro stratí odvahu. Čeliť dievčatám, bolo stále ťažšie, to sa nezmenilo ani teraz a predpokladal, že v dohľadnej dobe to bude ešte ťažšie. A obzvlášť čeliť tej, na ktorej mu tak veľmi záležalo.
„Musím ti povedať niečo, čo nie je pre mňa vôbec ľahké, no je nevyhnutné, aby si to vedela...“
Dúfal, že ho práve teraz nebude prerušovať, že nepodrobí jeho odhodlanie jednej z tých skúšok.
Dívala sa naňho, ten jej pohľad bol práve teraz tým, čo spúšťalo ďalšiu vlnu výčitiek. No nemohol ustúpiť. Nebola to žiadna hra, ale záväzná dohoda a on sám mal pred sebou jeden z tých dôležitých cieľov dôležitejších než čokoľvek iné, vrátane jeho osobného života.
Bol sám, Dumbledore mu nemohol pomôcť a on vedel, že čarodejnícky svet sa snaží na isté veci zabudnúť, isté rany zhojiť až príliš rýchlo a radikálne, no on nemienil stáť bokom, nie v tomto prípade,
Osoby, kvôli ktorej práve teraz podstupoval utrpenie tohto druhu. Aspoň čiastočne, lebo istá časť neho túžila odísť a nechať všetko za sebou a jednoducho s ním hovoriť, prvý raz s ním hovoriť ako s človekom, ktorého by si mohol vážiť a pokúsiť sa nájsť si k nemu cestu. Veriť, že skutočne existujú druhé šance, že ešte nie je neskoro.
„Upísal som sa na službu v Azkabane... Budem členom tej novej stráže... “  povedal to, vyslovil tie slová.
„Čoskoro odchádzam... ja, je to služba na dlhší čas a bolo by lepšie, aby si na mňa nečakala, nie som si istý, či sa ešte vôbec chcem vrátiť do Anglicka...“  tak to práve teraz cítil a nepredpokladal, že sa to v najbližšej dobe zmení, nechcel ju do toho zatiahnuť a vystaviť ju tomu nebezpečnému tlaku, ktorému bude čeliť on sám.
Ani tomu všetkému s čím sa práve teraz musel vyrovnať.
Jej úsmev sa postupne strácal. Pár kúzelne vpravených kvetov v jej vrkoči začínalo strácať farbu.
„Harry, ty naozaj, ja myslela som si, že mi chceš povedať niečo iné, že mi by sme mohli... my dvaja...“
Padli tie slová. A on skutočne veril tomu, že by mohli. Aj tesne po vojne, keď opravil svoj prútik a zbavil sa toho po ktorom tak neúprosne túžil Temný pán.
„Veľmi ma to mrzí, no myslím si, že pre nás oboch bude najlepšie, keď...“ nevedel nájsť tie správne slová, nie teraz, keď šlo o úplne iný typ rozchodu, než ten predchádzajúci.
„Je to kvôli tomu, čo som ti povedala o ňom...“ zaujímala sa, tvár jej pobledla, cítil ako pustila jeho ruku.
Dozvedel sa isté veci, o ktorých nehovorila s nikým iným ani s kamarátkami, ani so svojou rodinou, veci, ktoré by všetkých mohli donútiť vidieť ju v inom svetle, no on ju kvôli tomu neodsudzoval, vedel veľmi dobre, aký dokázal byť a čoho všetkého bol schopný.
„Nie, nemá to nič spoločné s Riddlom...“  ubezpečoval ju Harry... „Je to moja vina, to ja tu nedokážem ostať... je mi to ľúto, Ginny...“ natiahol k nej ruku, no ona ustúpila.
„Nechaj to tak, Harry, zrejme máš pravdu, asi to tak bude najlepšie, asi skutočne... nie je dôvod na to, aby sme ostali spolu... “
Odišla.
Nechala ho tam stáť.
Sklamal ich. Cítil to z ich pohľadov, hlavne pani Weasleyová bola z toho viac než zdrvená, aj keď sa snažila nedávať to priveľmi najavo, odchádzal od nich s ťažkým srdcom.
Chcel sa s ňou ešte raz pozhovárať, no obával sa, že by to celé len zhoršil.
***


Prepravná loď Jednorožec, do ktorej nastúpili členovia novej aurorskej jednotky, patrila k tým magickým lodiam určeným na prepravu do Azkabanu. Po tej poslednej rekonštrukcii, boli urobené isté zmeny, ktoré umožňovali len presun po mori.
Harry nastupoval medzi poslednými, jeho rozlúčka s Ronom a Hermionou sa značne predĺžila.
Obaja ho prišli odprevadiť a dosť dlho sa s nimi ešte zhováral. Niežeby pochyboval o svojom rozhodnutí, no bolo preňho dôležité, aby vedeli, že s nimi bude aj naďalej v rámci svojich možností udržiavať kontakt.
Práve teraz, keď vstupoval na palubu, sa však všetky tie pocity, ktoré ho prenasledovali aspoň čiastočne zmiernili tým jeho silným odhodlaním, urobiť všetko pre to, aby mohol... aby dokázal...
Práve teraz nemal pred očami nič iné než blízkosť tej možnosti, že by bolo skutočne možné... Hovoriť s ním, pochopiť ho, dať mu najavo, že niekto je ešte stále tu a bude za ním stáť, aj keď on s tým zrejme vôbec nepočíta. Skúšal si spomenúť, ako vyzeral, keď ho naposledy videl, aké to bolo dívať sa do jeho očí a vedieť, poznať tú pravdu, s ktorou sa ešte len učil žiť, pravdu, ktorá sa ho dotkla tak hlboko ako nič iné, čo mal dosiaľ možnosť zažiť.
Bol už omnoho pokojnejší, keď si vyložil veci vo svojej kajute, keď sedel na tej provizórnej posteli, ktorá bola skôr dekoráciou než skutočnou možnosťou na príjemný spánok.
A mal pred sebou celú tú cestu do slávneho väzenského komplexu, ktorého plány mal v poslednom čase možnosť študovať. A oboznamovať sa s jeho fungovaním, zaklínadlami a so všetkým, čo s tým miestom súviselo.
So svojimi novými kolegami sa už veľmi dobre poznal z výcviku, no boli to prevažne mladí muži, z iných škôl, hlavne z Durmstrangu, z Rokfortu sa tejto službe okrem neho neupísal nikto iný.
Vychádzali spolu v rámci možností pomerne dobre, no najlepšie sa mu pracovalo s osobou, s ktorou bol počas výcviku zvyčajne vo dvojici pri plnení úlohu.
A bol to práve Viktor Krum. Jeho mlčanie mu neprekážalo, zvykol si pomerne ľahko na všetky atribúty jeho povahy a preto bol spokojný s tým, keď ho o pár minút neskôr uvidel prichádzať do jeho kajuty.
Mali možnosť si vybrať s kým budú, toto predsa nebol školský výlet ani nič podobné a on už dopredu vedel, že Viktor je preňho tá najlepšia voľba, preto sa obaja napísali na zoznam spolu.
Mal tým zaručené, že až do konca cesty bude mať pokoj. Viktor ho bral skrátka normálne, nie ako toho chlapca, ktorý, čo už začínalo byť dosť otrepané, porazil Temného pána.
 „Ahoj, Harry...“ pozdravil ho.
Zložil si svoje veci do úložného priestoru.
„Ahoj, Viktor...“
Obrátil sa k nemu.
Sledoval ten jeho mierne ostrý profil, tie jeho oči, ktoré sa na ňom pomaly zastavili. Smutné oči.
„Všetko v poriadku?“
Prikývol. A sadol si na svoje miesto. Harry videl, ako si kontroluje svoju príručnú batožinu.
Dnes ani jeden z nich nemal službu, mali by sa striedať ako nižší dôstojníci, keďže sa učili aj námorníckym zručnostiam, čo bolo nevyhnutné vzhľadom na polohu Azkabanu.
Harry nevedel, čo ho viedlo k ukončeniu metlobalovej kariéry, nepýtal sa na to, lebo netúžil potom zodpovedať otázky tých ostatných, tak ani  nedráždil tým, že by sa on priveľmi zaujímal o ich dôvody na vstup do tejto služby.
No povrávalo sa, že počas vojny o niekoho prišiel, boli to však len nepodložené klebety, ktoré jemu samému nikto nepotvrdil.
Harry si tiež ešte na rýchlo začal kontrolovať, či má všetko najdôležitejšie po ruke.
Potom sa obaja prezliekli do svojich uniforiem, značne upravených a zjednodušených habitov, ktoré boli prispôsobené na prácu v teréne. Boli čierne s novovytvoreným znakom Azkabanskej stráže, časť Ekriznisovho erbu, patriacemu prvému pôvodnému majiteľovi pevnosti, bol súčasťou aj pôvodných azkabanských dokumentov, čarodejníci sa nad tým vôbec nepozastavovali, ale Harrymu to pripadalo zvláštne, už len preto, ako temnú históriu so sebou niesol, keďže už mal možnosť oboznámiť sa zo stručnou históriou tohto obávaného čarodejníckeho väzenia.
Boli ľahké, čiastočne zabezpečené ochrannými kúzlami, proti istému druhu vplyvov, ktoré boli prítomné v tejto pevnosti. Keďže v nej až priveľmi dlho sídlili bytosti, ktorých temnota zanechala svoje stopy.
Nezmazateľné, jedna z tých otvorených rán vo svete, ako im mal možnosť opísať ich inštruktor.
Jedna z tých nezahojiteľných rán.
***
Kolísal sa kdesi medzi snom a bdením. Ďaleko od prítomnosti, hlboko v minulosti.
Nevšímal si krik. Jedného z tých menej či viac šťastných. Nepočul tie zvuky, ktoré boli rušivými znakmi ďalšieho rána.
Zaspal pri okne, v strnulej pozícii, z ktorej bol bolel chrbát s tvárou otlačenou do múru.
Cítil slaný vzduch, jeho chlad, blízkosť búrky, cítil jej blížiaci sa vplyv, uvedomoval si jej silu, ktorá otrasie jeho pokojom, ktorá ho prinútiť prebudiť sa.
Dotkol sa obväzu na svojom krku. Mimovoľne prešiel rukou potom mieste, trochu nižšie, on... trochu vzdialenom od... tepny, had ju minul, vďaka, vďaka tej mágii, ktorá čiastočne odklonila jeho hlavu iným smerom.
Potterovej mágii, ktorá tak zareagovala na slová Temného pána. Zrejme mimovoľne a absolútne bez toho, aby si to vôbec uvedomil sa opäť začal hrať na hrdinu.
A kvôli komu, kvôli nemu, mužovi, ktorý v jeho očiach tak kruto a bezohľadne zabil veľacteného Albusa Dumbledora.
Had ho len škrabol, no aj to škrabnutie bolo viac, než by vôbec dokázal zniesť, viac než by mal, nebyť istých opatrení, ktoré urobil počas tých posledných dní, samozrejme opäť na príkaz Dumbledora, on ho o to prosil a Severus Snape nedokázal odmietnuť.
Mal tak veľa času o tom premýšľať o všetkých tých veciach, ktoré na jeho príkaz urobil o všetkom, čo bolo nutné vykonať.
O tom všetkom, čo sa stalo v tých posledných rokoch, kedy podriadil celý svoj život len jedinému cieľu.
Chrániť Pottera a pomôcť mu vyhrať vojnu.
To bol jeho život a teraz, keď sa opäť dotýkal toho svojho obväzu, čistého kvôli tomu novému režimu, no stále ešte schopného vyvolať istý druh znepokojenia, nevedel celkom presne, kým chce byť práve teraz, keď sa jeho úloha skončila, keď  nebolo nutné sa viac starať ani o jednu z tých záležitostí.
Vstal, odstúpil od okna a prechádzal sa, neďaleko tých chladných stien, neďaleko tých svojich nových receptov, ktoré sa skveli na zadnej strane, neďaleko nových kúzel, ktoré skladal vo svojej hlave, aj bez prútika, bez ktorého sa cítil, ako bez časti svojej ruky.
Dotkol sa jednej z tých častí, tej ktorú pripisoval svojej momentálnej sentimentalite, tej kresby ktorá mala podobu striebornej lane.