Pár:
programátorka/šéf hackerskej skupiny, vzťah so starším mužom, dráma, romantika
Obsah:
Dievča, s loginom Arwen, programátorka, ktorú jej kamarát požiada, aby mu
pomohla s jedným kódom. Odvedie ju na tajné miesto, na miesto, kde sa
stretáva hackerská skupina do ktorej patrí... A ona sa do istej miery
stáva jej súčasťou, len na určitý čas, len ako záskok za iného programátora...
Motto:
„Som neviditeľná. Moje meno pre vás nie je dôležité. Som preč, skôr než si to
vôbec uvedomíte, no on nebol ochotný ma nechať odísť... On bol tým, komu na tom
skutočne záležalo. “
Musím
s tebou hovoriť.
Prosím,
ozvi sa.
Sedela na svojom balkóne, na malom
stolíku mala položený svoj mobil a prechádzala si správy, ktoré jej
prišli.
Všetko od Louisa. Najmenej sto
správ.
Jedna zúfalejšia ako tá druhá. Cítila
sa takmer, akoby bola do istej miery žiadaná, čo bolo dosť neobvyklé, hlavne v jej
prípade.
Svoje číslo mu nedala, no on si
ho niekde aj tak zistil. Práve teraz ju to však až tak veľmi neznepokojovalo. Vedela,
že osoby, ku ktorým patrí niečo také považujú len za veľmi jednoduchú
záležitosť a každopádne aj tak nemala čo skrývať, nebola to jej chyba, že
jej nepovedal o istých veciach, čo však neznamenalo, že sa naňho kvôli
tomu nedokázala hnevať.
Jej dôveru však už sklamal. Nemala
v úmysle sa mu ozvať. On bol objednávateľom tých prác, jeho povinnosťou
bolo o všetko sa postarať a vysvetliť to osobám, ktorých sa to
týkalo.
Namiesto toho, aby sa tým
zaťažovala, objednala si nákup, už bol na to najvyšší čas, práve teraz využiť
svoju zákaznícku kartu.
Pred sebou mala aj čaj, jeden z tých
upokojujúcich sypaných čajov, s príjemnou vôňou, ktorý bol súčasťou jej
ranných rituálov.
Sedela tam, v bezpečí svojho
bežného sveta, s okenicami len veľmi nepatrne pootvorenými tak, aby mohla
cítiť vzduch, ktorý po včerajšej búrke voňal sviežosťou a susedkinými kvetmi.
Nevedela aký presne je to druh, no voňali vskutku príjemne, spájala si ich vždy
s tými príjemnými letnými dňami, keď si tu len tak sedela a čítala si.
Milovala knihy, aj keď práve
teraz na nich nemala dosť času, keďže zákazky mali najvyššiu prioritu.
Už sa takmer začínala tešiť na
to hluché obdobie, kedy bude mať opäť viac času len sama pre seba.
Myslela na to, aké to bude, keď
sa pozrie na tú poslednú rozčítanú knihu, keď sa možno ešte raz pokúsi
pokračovať tam, kde prestala...
Nepríjemný zvuk zvončeka
prerušil všetky tie príjemné úvahy, ktorým sa práve oddávala.
Pomaly vstala. Napravila si svoj
sivý oversize sveter, jeden z tých dlhších, ktorý práve teraz viac než
ochotne zakryl to, že má ešte stále na sebe nočnú košeľu podobnej farby.
Bosá prešla z balkóna po
studenej dlážke, až k dverám. Cestou vzala so sebou svoju peňaženku a kľúče.
Cez priezor videla poslíčka v tej
dobre známej farebnej uniforme. Nijak zvlášť si ho však neprezerala, keď
otvorila tie svoje bezpečnostné dvere, ktoré bolo treba ešte aj odistiť na
istých miestach.
„Ste slečna Anna Walesová?“ opýtal
sa jej, ten mladý muž, díval sa pritom do svojich papierov, ktoré mal k priloženej
objednávke.
„Áno,“ hlesla rozrušene.
Vždy bola nervózna pri kontakte
s neznámymi ľuďmi. Radšej sa mu ani len nechcela dívať do očí, aby
neznervóznela ešte viac, jeho topánky boli práve teraz omnoho lákavejšie.
„Výborne, nech sa páči...“ podal
jej tašku s jedlom.
Ten jeho hlas.
Bola si istá, že ho už počula,
že ho musí odniekiaľ poznať.
„Pokojne si všetko skontrolujte...“
Zdvihla k nemu zrak.
Usmial sa.
Pozrel sa na ňu. Tými svojimi
temnými očami. A ona už viac nepochybovala o tom, koho má pred sebou.
Bol to on.
Šéf skupiny darkArts.
Dostal sa až k jej dverám a ona
ich pokojne otvorila.
Oslovil ju jej menom, to už
nebol len login, on poznal aj jej pravé meno... A díval sa na ňu, tu v jej
svete, do ktorého sa dostal s takou zdrvujúcou ľahkosťou.
Jeho tvár bola prinajmenšom pozoruhodná,
poznačená istou formou netypickej krásy, istým druhom príťažlivosti, čiastočne
až neobvyklej vzhľadom na jeho funkciu, a ona sa prichytila pritom, že z neho
nemôže spustiť zrak, že aj napriek všetkému je až priveľmi spokojná s tým,
čo mala možnosť vidieť.
„Nemyslím si, že je to nutné...“
prinútila sa odpovedať, otvorila svoju peňaženku a bezmocne sledovala, ako
z nej vypadávajú drobné.
„Prepáčte...“
Ruka sa jej chvela, nezvládla
to...
„To nič, to sa stáva, pomôžem
vám...“ bol viac než ochotný, pokračovať v tej svojej hre.
„Nie, to...“ snažila sa namietnuť,
no on sa aj tak sklonil, pozbieral ich a vložil jej ich do rúk, jeho dotyk
bol neobvykle príjemný, aj napriek tomu, že bol opäť súčasťou istej formy
prirodzeného znepokojenia.
„Bude to... dvadsať...“ prečítal
cenu z tých svojich dokumentov a ona mu vložila do rúk príslušnú
sumu.
„Ďakujem, dúfam, že služby našej
spoločnosti využijete aj naďalej a predpokladám, že sa ešte uvidíme, v najbližšej
dobe, možno častejšie než by ste vôbec očakávali, však Anna...“
Opäť vyslovil jej pravé meno a ona
túžila poznať to jeho, aby aspoň vedela, proti komu stojí. Aby nebol len
príťažlivým tieňom, ktorý si na seba vzal podobu obyčajného poslíčka.
***
Ešte stále bola dosť rozrušená,
keď o dvadsať minút vbehla do Corner
Café a pristavila sa pri jednom z vnútorných stolov, celkom
vzadu. Hrala tam dosť hlasná hudba, zvyčajne to tam nemala rada, lebo nepočula
ani vlastné slová, no práve teraz to bol presne ten typ miesta, ktoré jej vyhovovalo,
na stretnutie s istou osobou.
Louis tam už bol, prišiel ako na
zavolanie, hneď potom ako mu zavolala a ona klesla na stoličku vedľa neho.
Už po druhý raz ju dostal von a ona si už pomaly začínala zvykať na to, že
aspoň na teraz má práve on tú moc.
„Ahoj... som rád...“
Vyzeral už omnoho pokojnejšie,
zrejme mu to prešlo, no ona ani zďaleka nemienila dovoliť, aby to takto
pokračovalo aj naďalej.
„Vysvetli mi, čo to malo
znamenať, čo si mu vlastne povedal...“ nezvykla kričať, zvyčajne nebola ani
tou, ktorá prerušuje iných ľudí, no práve dnes podliehala tomu rozrušeniu,
ktoré v nej zmierňovalo tie bariéry, ktoré si stihla vytvoriť.
Naklonil sa bližšie k nej.
„Takže ťa navštívil, však?“
Prikývla.
„V akej podobe a čo ti vlastne
povedal?“
„Prišiel ako poslíček s jedlom.
Normálne som nevedela, čo... a nič mi nepovedal, len sa na mňa tak
zvláštne díval...“ všetko mu porozprávala a vyzeralo to vskutku normálne
ako niečo obyčajné, no ona tušila, že to tak zrejme nebude, že za ňou prišiel
za určitým účelom.
„Dal ti tým najavo, že pozná
tvoje meno a že ťa začal preverovať, tvoj test sa začal Arwen...“
„Aký test?“
„Bude zisťovať či sa hodíš do
nášho klubu... v najbližších dňoch sa zrejme definitívne rozhodne...“
„A čo ak o to nestojím, čo
ak mi nezáleží na jeho rozhodnutí...“
Zamračil sa.
„To ti neradím, prišiel ako
poslíček, tak to si sa mu skutočne musela zapáčiť... zvyčajne volí omnoho
tvrdší spôsob komunikácie... ale to, že sa ti pozrel do očí, je dobré
znamenie... Budeme sa nateraz musieť zmieriť s tým, že ten proces už
začal, nie je možné to zastaviť...“ zmĺkol, lebo sa k nim priblížila
čašníčka.
Nič si však neobjednala, kvôli
čomu sa na ňu dosť mračila, no nechala ich tak.
„Ja už musím ísť, teda keď je to
tak, bude lepšie, ak sa istý čas neuvidíme...“
„Počkaj...“ nemala v úmysle
dovoliť mu, aby práve teraz pokojne odišiel, akoby sa vôbec nič nestalo.
Nemôže predsa dovoliť, aby ju
niekto preveroval, nechce, aby sa o ňu zaujímali osoby tohto druhu,
nepochybne pôsobivé, no zároveň aj nebezpečné.
„Neboj sa, ja ti pomôžem, nejako
to už uhráme, tak ako boli všetci spokojní, hlavne mu nič nehovor, nuž videla
si tú jeho lepšiu stránku, ale povedzme, že niekedy dokáže byť dosť...
povedzme, že nechceš, aby sa veci zbytočne skomplikovali... ver mi, že
najlepšie bude prenechať tomu voľný priebeh... Pokračuj tak ako doteraz a všetko
bude v poriadku a hlavne nepodliehaj panike... všetko bude v poriadku...Hlavne
s ním komunikuj, a všetko ostatné nechaj naňho, je dosť možné aj to,
že ťa vôbec nevyberie... nie je to nič neobvyklé... kedykoľvek si však nebudeš
niečím istá, som tu... mrzí ma, že som ťa do toho zatiahol, nemal som v úmysle,
dovoliť, aby to dopadlo takto, chcel som len dočasnú náhradu za Blue, nič
viac...“
„A kto je vlastne tú Blue? Ona
ma pozná, alebo aj to bolo klamstvo, že ma odporúčala na...“
„Áno pozná ťa, no nemôžem o nej
práve teraz hovoriť... ani s tebou...“
***
Login:
Arwen
Heslo:
**************
Arwen
je online.
Opäť
bola na sieti. Nemala dôvod to ďalej odkladať. Bolo dosť možné, že si už o nej
aj tak zistil všetko a Louis ju ešte stihol upozorniť na to, aby ho v žiadnom
prípade neignorovala.
No
aj tak to pre ňu bol veľký krok, aspoň v istom zmysle určite áno.
Žiadosť
o priateľstvo od užívateľa agananemnon.
Prijať.
Odmietnuť.
Opäť mala pred sebou tie
dve možnosti.
