Pár:
programátorka/šéf hackerskej skupiny, vzťah so starším mužom, dráma, romantika
Obsah:
Dievča, s loginom Arwen, programátorka, ktorú jej kamarát požiada, aby mu
pomohla s jedným kódom. Odvedie ju na tajné miesto, na miesto, kde sa
stretáva hackerská skupina do ktorej patrí... A ona sa do istej miery
stáva jej súčasťou, len na určitý čas, len ako záskok za iného programátora...
Motto:
„Som neviditeľná. Moje meno pre vás nie je dôležité. Som preč, skôr než si to
vôbec uvedomíte, no on nebol ochotný ma nechať odísť... On bol tým, komu na tom
skutočne záležalo. “
Klikla na prijať.
Nechcela o tom veľmi dlho
rozmýšľať, bála sa toho, že keby váhala dlhšie, už by to nedokázala urobiť.
Tak to skrátka urobila.
Tých pár sekúnd, kým bola
spracovaná jej požiadavka, si opäť vyžiadalo svoju daň.
Chvela sa, ťažko sa jej dýchalo.
Očakávanie však narastalo,
o čom si spolu vlastne budú písať, čo všetko bude chcieť o nej
vedieť... zájde až tak ďaleko, že sa bude zaujímať aj o jej minulosť,
o tú minulosť, ktorú sa tak starostlivo snažila vymazať.
Aganemnom
je offline.
Jeho momentálna nepríjemnosť
v nej vyvolala pocit úľavy. Pomaly sa upokojovala.
Neublíži jej ani on, ani nikto
aj tak nebude prijatá, nemá na to aby spolupracovala s ľuďmi tohto druhu.
Nedokázala by opustiť tej svoj
bezpečný svet a dovoliť, aby sa jej aspoň na chvíľu dotkol ten vzrušujúci
život, na ktorý sa ona sama nikdy neodvážila siahnuť. Samej sebe pritom
opakovala, že je to len súčasťou previerky, že aganemnom sa s ňou nechce skutočne priateliť.
No zároveň ju znepokojovala tá
predstava, že by sa mu už viac nepozrela do očí, že by ho už viac nestretla
a nezistila, aké to je, keď je skutočne samým sebou, bez tých prevlekov,
keď je to len on.
„Dokáže byť riadny maniak...
Nevyzerá na to, no nie sú s ním žarty...“ to jej povedal Louis, skôr než
sa rozlúčili. A ona skutočne nepotrebovala počuť viac na to, aby prepadla
panike, ktorá ju držala takmer celú noc, ktorá ju nútila neustále krúžiť okolo
bezpečných bodov vo svojom byte, stále tam a späť, stále tam a späť,
donekonečna.
Tá skutočnosť, že sa bude
bezohľadne hrabať v jej záležitostiach a posudzovať ju ako osobu,
ktorá by sa relatívne mohla stať členkou ich skupiny, to bolo samo o sebe
viac než neznesiteľné, no musela sa zmieriť s tým, že opäť strčí hlavu do
piesku a všetko to jednoducho prečká v bezpečí svojho domova, bez
toho, aby sa k tomu akokoľvek vyjadrovala.
Snažila sa nemyslieť na ten
rozruch, ktorý vyvolal ich spoločný projekt, na to ako sa istý hlasy uznanlivo
ozývali, keďže to skrátka ani len nebola ona, kto niečo také urobil, Arwen
extra trvajúca na bezpečnosti by niečo také nikdy neurobila, nie tá Arwen,
ktorú poznala ona.
Padla späť na posteľ, obklopená
tým nebeským tichom, bez zvuku klávesnice, len zavrela oči a okamžite
zaspala.
Obklopovali ju tmavé tiene, boli
všade na okolo, ich kruh sa okolo nej zužoval, jeden z tých mal tmavé oči,
jeden z nich sa díval priamo na ňu a ona padala, padala tak hlboko
ako to len bolo možné, no stále ešte dúfala, že jej pád bude niekým zastavený,
až kým sa nedotkla dna...
Prebudil ju jej vlastný krik.
Pomaly sa posadila. Nevedela ako dlho spala, bola absolútne dezorientovaná.
Pretrela si oči a chvíľu sa
vyrovnávala s tým nepríjemným pocitom, ktorý v nej zanechal jeden
z tých živých snov.
Vedľa nej bol otvorený notebook,
videla blikanie správy...
Louis_326
Čo
je s tebou, prečo neodpovedáš?
Arwen
Spala som.
Odpísala
mu až po dlhšej dobe, keď sa dala trochu do poriadku.
Louis_326
Prepáč, ja len som chcel len vedieť
či si v poriadku.
Mala
taký pocit, akoby s ňou chcel hovoriť o niečom inom, akoby priveľmi
zvažoval čo by jej mal napísať.
Arwen
Myslím, že áno.
Ona
priveľmi nerozmýšľala o svojej odpovedi.
Louis_326
Ak chceš, môžeme sa ešte stretnúť,
ja...
Arwen
Nie, to nebude potrebné, skutočne
bude v pohode, ja len potrebujem chvíľu čas len pre seba, teraz bude
lepšie, ak mi nejaký čas nebudeš písať...
Aganemnom
je online.
Zastavenie
srdca.
Opäť
to nebezpečné pulzovanie a to jej stačilo len vidieť jeho meno, aby bola
úplne stratená.
Maniak.
To
slovo jej prebehlo mysľou, akoby ho Louis opäť vyslovil, akoby ju opäť desil
tým, že by jej ich vodca mohol...
Aganemnom
Ahoj,
Arwen... Máš dnes čas?
Tie
tri slová boli ako úder, ako jeden z tých úderov, ktoré nebolo možné len
tak prehliadnuť.
Arwen
Áno, mám.
Nevedela
prečo to napísala, prečo si nemohla vymyslieť, že bude opäť hoci aj do noci
programovať.
Teraz
sa však na to nemohla sústrediť, už písala aj klientovi, že sa jeho objednávka
zdrží.
No
on to predsa nevedel, on nemohol vedieť, že alebo áno, neodvážila sa to
riskovať.
***
Pomaly pristupovala
k výklenku.
Nachádzal sa pomerne blízko
sakurovej oblasti a bol to vlastne tmavý podchod, ktorým si študenti občas
skracovali cestu do mesta.
Bolo to miesto cez ktoré predtým
zvykla často prechádzať, ešte keď chodila na túto školu, ešte keď bolo všetko
iné a ona si myslela, že by to mohla skutočne dotiahnuť dokonca. Nebola si
istá, či sa majú stretnúť tam, miesto stretnutia jej poslal vo forme akejsi
hádanky, ktorú musela rozlúštiť.
Od určitej doby tam však boli
varovné nápisy, ktoré rozhodne nikto nebral na ľahkú váhu a už vôbec nie
ona.
A možno to vôbec nebolo tu,
možno si to len namýšľala, že by to tak mohlo byť.
Bola to jedna z tých
šifier, ktoré podnecovali jej fantáziu, viac než vôbec dokázala pripustiť.
On v nej dokázal prebudiť
ten druh zvedavosti, to jej ja, ktorého dotyk na svojom čele už dávno nepocítila.
A zaujímalo ju či mala
pravdu, či je skutočne na tom správnom mieste, vtom správnom čase.
A mala možnosť sa
o tom hneď aj presvedčiť, keď pocítila ako ju niekto vzal za ruku
a odtiahol ďalej z dosahu akýchkoľvek zvedavých pohľadov. Bol to on, cítila
to a vôbec o tom nepochybovala, aj keď mu opäť nevidela do tváre,
teraz vyzeral ako študent, oblečený v čiernej mikine a džínsoch,
s batohom nevýraznej farby na svojom pleci.
Chvela sa.
Absolútne zdesená tým, že bola
zrazu uväznená medzi drsnou stenou podchodu a ním.
Nemohla hovoriť, nedokázala sa
naňho ani len poriadne pozrieť.
Čelila
svojmu strachu, všetkej tej bolesti, všetkému tomu zúfalstvu, ktorému ona sama
nikdy predtým nedokázala porozumieť.
Prečo vždy musí tak trpieť,
keď... prečo sa vždy samú seba snaží ochrániť až natoľko, že má pocit, akoby sa
snažila samú seba odtrhnúť od života, prečo to vždy musí byť len a len
takto...
„Prešla si...“ zaznel jeho hlas.
„Prešla som?“ zopakovala
neveriacky, stále ešte udržiavaná strachom, sa opäť pohľadom dotkla tých jeho
očí.
„Áno, no vidím tu isté
obmedzenia, na ktorých budeme ešte musieť popracovať... Budeš sa učiť priamo
odo mňa, ja si ťa vezmem na starosť...“
Obmedzenia?
Vezme si ju na starosť?
Čo to hovorí?
Ako len môže uvažovať
o nej?
Nevidí ten jej strach?
Necíti ako sa celá chveje.
„Ja neverím, že, nie je to tak,
ako si myslíte... ja nie som, neviem čo povedal Louis, ale ja skrátka...“
chcela mu to povedať, priznať sa k tomu, že nikdy nemala v úmysle, sa
pridať k nim, aj napriek Louisovým varovaniam, no on jej sľuboval, že si
ju nevyberie, on ju o tom ubezpečoval.
„S Louisom som sa už pozhováral
a môžem ťa ubezpečiť o tom, že sa ním viac ani jeden z nás
nebude musieť zaoberať...“
„On predsa...“
„Len pokojne, nemusíš sa ničoho
obávať, ako som povedal, ja osobne sa o teba postarám...“
„Ja neviem, či to zvládnem,
netuším či...“ vyhŕkla rozrušene.
Mala by opäť začať premýšľať,
mala by zvažovať svoje slová, skôr než...
Ten varovný hlas sa opäť ozval
v jej mysli, nemôže si dovoliť s ním hovoriť, akoby bol jej
priateľom, nepozná ho, vôbec nič o ňom nevie, bez ohľadu na to, čo povedal
Louis, nevyzerá to, že by s ním mohla byť v bezpečí.
„Verím tomu, že áno, že máš v sebe
istý potenciál, dokážem to rozoznať a objektívne posúdiť... Práve teraz si
tou osobou, ktorú potrebujem, aby bolo všetko opäť v poriadku...“
Priala si vedieť, aké sú jeho
kritériá, no na druhej strane...
„Vitaj medzi nami, Arwen...“
povedal to. „Čoskoro sa opäť uvidíme...“
Tie slová, ktoré znamenali,
že...
„Počkajte to...“
Odstúpil od nej a kým ona
bojovala so svojím strachom, kým zbierala odvahu, uvedomila si, že tam stojí
sama, že on je už preč.