fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.
Obsah: „Vtedy som verila, že on už
viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo
zastaviť temnotu...“
Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti
z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...
pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón
výnimočná aktualizácia, ďalšie závisia od vývoja počasia
Pre Petriku
***
Nebolo to jediné
prekvapenie, ktoré na ňu počas toho dňa čakalo.
Jedna spolužiačka si pred
ňu kľakla. Myrtla snažila sa ju zastaviť, no nevyzeralo to, že by ju to dievča
počúvalo.
Stále len opakovala:
„Pomôž mu, prosím ťa, pomôž mu...“
Po metlobalovom zápase
medzi Chrabromilom a Slizolinom, boli Potter spolu s pár ďalšími
priateľmi uväznení v žalároch.
Povrávalo sa, že kvôli
akémusi podnecovaniu vzbury alebo niečomu podobnému.
On a ešte pár
Chrabromilčanov skončilo v tých predtým dosť dlho nevyužívaných hradných
celách.
Pochybovala, že Tomovi
bude záležať na jej názore, od tej záležitosti s Atkinsonovou s ním
vôbec nehovorila, ani nebola uňho v byte. A v najbližších časoch
na tom nemienila nič meniť, no nedokázala sa dívať na Potterovu priateľku
a len tak ignorovať jej prosby.
„Ja... pokúsim sa, ale
nemôžem ti nič sľúbiť... len už prosím ťa, vstaň... “ necítila sa tu dobre,
pripadal si nechránená a zraniteľná. Stále ešte mala v čerstvej
pamäti hájnikovo varovanie a pochybovala, že ten útok na jej veci, že to
bude všetko, čo by sa jej ešte relatívne mohlo stať.
Imelda, napokon pomaly
prikývla, vstala a dovolila jej odísť.
„Ja pôjdem s tebou,
až ku kabinetu, odprevadím ťa...“ ponúkla sa viac než ochotne.
„To nebude potrebné...“
snažila sa ju od toho úmyslu odhovoriť, no ona bola neoblomná a vyzeralo
to, že sa každú chvíľu zrúti, tak ju radšej za ruku doslova ťahala za sebou.
Zastali až pred kabinetom
Obrany proti čiernej mágii.
Imelda sa akosi podvedome
stiahla kamsi za ňu, keď Myrtla zaklopala na dvere.
„Ja ťa počkám tu,
dobre... počkám...“
„Jasné...“ hlesla
rozrušene.
Napol dúfala, že Tom má
ešte nejakú hodinu alebo nejakú inú prácu, no nestalo sa tak.
Zrazu stál vo dverách
a hľadel na ňu.
„Ja, chcela by som
s tebou o niečom hovoriť, ak smiem...“ snažila sa pôsobiť absolútne
ľahostajne, akoby vôbec nezáležalo na tom, čo videla pred arénou, aj tak nemalo
zmysel na to priveľmi upozorňovať.
„Áno, pokojne poď ďalej,“
súhlasil a dovolil jej vstúpiť.
Prekročila prah,
nervóznejšia než kedykoľvek predtým.
Nevedela, akoby mala
začať, naposledy to medzi nimi vôbec nedopadlo dobre, zrejme sa nechtiac dotkla
akejsi hranice, ktorej prekročenie od nedokázal akceptovať, práve preto teraz
skôr mlčala a zvažovala, akým spôsobom by mala hovoriť o veciach,
ktorými bude na tú hranicu opäť dosť výrazne tlačiť.
Pomaly si sadol za svoj
stôl.
Ona váhavo pristúpila
bližšie.
Zabudla na správne slová,
nebolo možné ich vysloviť, nie keď sa opäť dívala do jeho očí, nie keď strácala
všetko to odhodlanie, kvôli tomu s akým pokojom ju privítal, kvôli tomu,
že sa správal, akoby sa medzi nimi ani na tej poslednej hodine nebolo nič stalo.
Jeho pokoj v nej
zabíjal vzdor.
„Ja chcela by som...
hovoriť o Potterovi a jeho priateľoch... o tom, či je skutočne
ich previnenie také vážne, aby...“
„Ich previnenie, to ťa
trápi?“
„Áno, presne tak, ja
chcela by som len, aby si zvážil aj okolnosti aj to, že boli čiastočne
vyprovokovaní k tomu, aby... Chcela by som ťa len požiadať, aby si zvážil
či nebude lepšie dať im ešte šancu...“
Slizolinčania rovnako ako
oni prekročili únosnú mieru, hoci si nemyslela, že práve to by ho mohlo
zaujímať. Aspoň do určitej miery to podala tak, aby to nepovažoval za útok
proti sebe, no aj tak sa bála, že jej tu a bez svedkov dokáže skutočne
ublížiť, že jej pripomenie to, kým je.
„Nemusíš sa o nich
báť, nebudem zbytočne plytvať čarodejníckou krvou, no istý čas budú musieť
ostať povedzme, že v izolácii a porozmýšľať o tom, čo je pre
nich dobré... A neskôr za istých podmienok budem ochotný ich odtiaľ
prepustiť, ak aj oni uznajú svoju chybu a ich správanie bude v súlade
s tunajším poriadkom...“
Prikývla.
Získala toho viac než si
vôbec dovolila dúfať.
„Ak dovolíš, ja už ...“
„Počkaj... ešte si musíme
isté veci vyjasniť...“
Zastala.
„To nebude potrebné, ja
všetko chápem, Tom...“ preriekla sa, no
už nebolo možné to vrátiť späť. Bála sa jeho hnevu, no práve ho zrejmé zastihla
v jednej z tých prijateľnejších nálad a on nepochybne pod vplyvom
toho bol ochotný aspoň tentoraz prehliadnuť túto malú nerozvážnosť z jej strany.
Dokonca ju ani nepoučoval o tom, že by ho tak nemala volať. No jeho pohľad
svedčil o tom, že tým nie je nadšený.
Dlho len mlčal a ona
stála pri ňom a čakala na ďalšie z jeho rozhodnutí.
„To, čo sa naposledy
stalo na hodine Obrany proti čiernej mágii...“ začal Tom. „Uznávam, že sa mi to vymklo z rúk...“
Nič mu na to nepovedala. No
on aj napriek tomu pokračoval : „Prepáč mi to, Myrtla... nemalo to tak byť....
Jeho ruka, priblížila sa
k tej jej a ona ju prijala.
Dovolila mu, aby sa
dotkol ich dcéry, aby si uvedomil, že je tu, a že aj od neho závisí, aký
bude jej ďalší život.
„Prijímam tvoje
ospravedlnenie....“ povedala to viac-menej účelovo, keďže aj ona sama chcela
z tohto ich ním inicionovaného zmierenia získať isté výhody. No stále sa
naňho veľmi hnevala a pochybovala, že sa toho hnevu v najbližšej dobe
dokáže zbaviť.
„No potrebujem si byť
istá, že ty a profesorka Atkinsonová, ja chcela by som vedieť, ako to
teraz medzi vami je, aby som vedela, ako sa mám zariadiť...“ riskovala a veľmi
dobre si to uvedomovala, no nedokázala sa ubrániť tej otázke.
„Ja a profesorka
Atkinsonová?“ zopakoval čiastočne až prekvapene.
„Videla som, ako odchádzala
z arény...“
„Myslíš ten výsluch,
ktorému som ju podrobil... ak ide skutočne len o to... nestojí to ani za
zmienku....“ vyhlásil ľahostajne, a ona ani nevedela ako presne ocitla na
jeho kolenách. Sedela mu zrazu v náručí, akoby to bola tá najprirodzenejšia
vec na svete, len tak niečo také prežívať s ním.
„Bolo to nepríjemné, hlavne
pre ňu no, nevyhnutné, vzhľadom na isté podozrenia týkajúce sa jej osoby... dozvedel
som sa, že pomáhala istým osobám, ktoré nevyhovujú mojim plánom... musel som ju
na to ešte pomerne láskavo upozorniť... ak nič
iné tak snáď pochopila, čím je jej ďalšie pôsobenie na Rokforte
podmienené.“
„Ja som si myslela, že
... myslela som...“
„Zradil ťa, poprel
všetko, čo som ti sľúbil...“
„Áno, presne tak, lebo
nie som tá, ktorú potrebuješ mať pri sebe, lebo viem, že ty sa nedokážeš zmieriť
s tým, kto som...“
Jeho ruka sa stiahla,
dotkla sa stola a ona sa bála, že vezme do rúk prútik, že jej to čo
povedala potvrdí nielen svojimi slovami, ale aj inak, pomocou tých bolestivých zistení,
ktorým by nedokázala čeliť.
„Ak budeš trpezlivá,
možno ma to dokážeš naučiť... možno jedného dňa... toho budem schopný...“
Oprela sa oňho
a dovolila samej sebe všetko nechať za sebou, len teraz, ešte chvíľu žiť
s tou predstavou, že by to tentoraz mohlo trvať o niečo dlhšie ako
naposledy.
***
„Bude v poriadku, prosím, povedz, že ...“
„Áno, vyzerá to tak, že
sa nikomu z nich nič zlé nestane, samozrejme ak...“ Myrtla Imelde všetko
vysvetlila.
Zdržala sa u Toma dlhšie
než mala pôvodne v úmysle. No nebolo ľahké od neho odísť, keď bol takýto. No
neznamenalo to, že zabudla na svoje plány, ten druh plánov, ktorý pre zmenu nezahŕňal
jeho. Nebola však schopná samej sebe odoprieť
aspoň časť tých príjemných spomienok, ktoré by naňho mohla mať, niečo čo by
mohla povedať aj svojej dcére, že jej otec ju aspoň svojím spôsobom prijal, že
ich možno nemohol milovať takým spôsobom, akým by ho dokázali milovať oni.
Chcela, aby sa to od nich naučil, aby na to nezabudol, keď príde čas na menej
príjemné rozhodnutia.
Pracovala aj na tom, aby sa Potter mal možnosť dožiť
svojich potomkov a aby z toho vyviazol čo najlepšie, Hagridovi
nemohla pomôcť, ale jemu áno a jej samej to dodalo viac sily, čeliť tomu
všetkému vrátane možného útoku, o ktorom tiež povedala Tomovi, cítila sa
istejšie, keď ju podporil, keď ju presviedčal o tom, že jej ani ich
dieťaťu nebude ublížené. Nikým. Okrem neho. To si myslela, že sa skrývalo za
jej ubezpečeniami, lebo nepochybovala o tom, že jeho povaha ho opäť postaví
pred rozhodnutia, na ktoré ona bude musieť doplatiť.
Tie tri ďalšie dni plné
zvyčajných školských záležitostí, mierne okorenené dohováraním Potterovi,
napokon priniesli požadovaný úspech.
Počas piatkovej večere,
on a jeho priatelia opäť sedeli za chrabromilským stolom. Čo sa neobišlo
bez búrlivého privítania, zo strany jeho spolužiakov a nekonečného
objímania, ktoré kvôli tunajšiemu prísnemu režimu netrvalo dlho, no nič
nenasvedčovalo tomu, že by sa im to chystal niekto zakázať.
Kývol jej na pozdrav
a ona sa naňho nesmelo usmiala.
Medzi svojimi sa práve
teraz cítila horšie než predtým, preto ju povzbudilo aspoň toto malé víťazstvo
ak už nič iné, aspoň to šťastie, ktoré prežívala Imelda.
Po dlhom čase sa cítila
konečne dobre, len pozorovala svoje okolie ako to mala vo zvyku a hrala sa
s prsteňom, ktorý mala opäť na prste, vzala si ho, aby Toma zbytočne
nedráždila, no práve teraz mu nepripisovala veľkú váhu, obzvlášť preto, že Tom
sa napokon zrejme uspokojil s jej vysvetlením, cúvol pred zodpovednosťou
tohto druhu. A ona mu nateraz nič nevyčítala ani na to zbytočne
neupozorňovala.
predchádzajúca časť
