1. 7. 2016

Azkabanský strážca 4. kapitola








pár: Harry Potter/Severus Snape
varovanie: povojnové, Snape_prežil, Snape_väzeň
obsah:  Harry Potter nastupuje ako mladý auror na svoju prvú službu do Azkabanu (v Pottermore som sa dočítala, že po vojne tam už nestrážia dementori, ale vraj sa tam striedajú aurori)  Vyberie si túto službu, lebo má v úmysle "pozhovárať sa" so Severusom Snapom, ktorý čaká vo väzení na proces... Chce  mu pomôcť... postarať sa o to, aby s ním dobre zaobchádzali a pomôcť mu dostať sa späť na slobodu... A zblížiť sa s ním...
 bez korektúr
 ehm, môj malý ventilátorík je už opäť
 pre  anjelik_majku, Aliyu Midnight.





Zdalo sa mu, že zazrel tie zelené oči, no musela to byť len hra jeho predstavivosti, lebo keď sa napokon dvere na jeho cele úplne otvorili, uvidel Viktora Kruma. Chlapca s orlím nosom, ktorého si pamätal ako večne zhrbeného a málovravného metlobalového stíhača, za ktorého myslel hlavne Igor Karkarov.
„Dobrý deň, pán profesor...“ oslovil ho titulom, ktorý bol preňho znesiteľný, zrejme preto, bol ochotný mu venovať viac pozornosti, než tomu predchádzajúcemu strážcovi.
Snape musel uznať, že za ten čas vyrástol a zmenil sa, podľa všetkého zrejme k lepšiemu. Čo sa o mnohých z jeho generácie nedalo povedať.
Dokonca aj vstal zo svojho miesta a pomaly zamieril k nemu. Použil pritom tú svoju obľúbenú extra zastrašujúcu metódu, ktorá svojho času dopomohla ku kolapsu nejednej slabšej duši. A jemu samému dopomohla k lepšiemu pocitu z dobre vykonanej práce.
Ten mladý muž sa ho nezľakol, neustupoval pred ním. Len naňho pokojne hľadel, čo mu dávalo aspoň akú takú istotu, že by sa jeho žiadosť mohla stretnúť s porozumením na druhej strane. A možno nájsť vhodnú príležitosť na to, aby sa opýtal na Pottera... Čo bola stále dosť pálčivá otázka, dokonca natoľko, že ho kvôli starostiam, ktoré mu spôsobila túžil aj zabiť, keby tu nebola tá možnosť, že je už zrejme mŕtvy. Potešilo ho aspoň do istej miery, že je schopný humoru tohto druhu, no želané uspokojenie s tým súvisiace sa nedostavilo, preto ani zďaleka neslávil víťazstvo.
No jeho strážca nemal ani poňatia o tom, čo sa v ňom odohráva, čo považoval za jednu z výhod techník, ktoré ovládal.
„Dobrý, deň pán Krum...“ pozdravil ho, vzhľadom na okolnosti, pomerne prívetivo.
Jeho spoločník práve teraz hľadel na jeho obväz, nedíval sa mu do očí, bol napätý. To všetko vyčítal z jeho postoja, nebolo ani nutné žiadne bližšie skúmanie, ten chlapec nevedel, čo to znamená predstierať, jeho pohyby hovorili samé za seba.
„Potrebujete vymeniť... myslím ten obväz...“
„Zišlo by sa to, no pochybujem, že niekto bude ochotný mi s tým pomôcť...“ uznával, že v tomto prípade bude potrebovať asistenciu ďalšej osoby.
„Zariadim to... neskôr, ja... vlastne som prišiel, aby som vás odprevadil do strážnej veže... bude vám tam umožnené uvariť tú žalúdočnú esenciu... Ak o to ešte máte záujem...“
„Áno, mám...“ potichu odvetil Severus Snape a dovolil mu, aby ho odviedol z cely, ktorá sa za nimi okamžite magicky uzavrela.
Mal magické putá, ktoré boli síce neviditeľné, šlo len o istý druh obmedzujúcich zaklínadiel, na ktoré zvyčajne ani nemyslel no teraz, keď kráčali spolu po Azkabanských chodbách, uvedomoval si ich dosah na každý jeho krok, ktorý bol viac –menej riadený Krumovou vôľou. Čo ho znepokojovalo viac než by bol vôbec ochotný pripustiť.
Azkaban bol svojím spôsobom impozantnou stavbou, priťahujúcou pozornosť istého typu ľudí a Severus Snape k nim patril, aspoň do určitej miery v ňom táto drsnosť spojená neoddeliteľne s temnými prejavmi mágie imponovala. No nemohol si celkom zvyknúť na všetky tunajšie pokusy o tzv. zlepšenie pracovného prostredia, so strany aurorov, ktoré sa však minuli účinku. Pevnosť ich odmietla prijať, čím sa vytvoril ešte omnoho horší chaos a neusporiadanosť než tomu bolo pred ich zásahmi.
Dementorov očividne netrápil pochmúrny vzhľad chodieb, celková zanedbanosť ani chýbajúci nábytok. Ani tá spúšť, ktorú v sebe zanechali, ani temnotu a chlad, ktoré prebývali v týchto stenách, volajúc svojho pána, lebo táto pevnosť bola tak vytvorená, aby prijala len toho jedného, ktorého vôli by sa dokázala bezodkladne podrobiť.
Aurorom táto skutočnosť očividne nedochádzala, preto stále ešte bojovali s veternými mlynmi a pokúšali sa všemožnými spôsobmi pretlačiť svoje usporiadanie sveta, ktoré bolo okamžite pohltené pevnosťou.
Pre nich to boli len tmavé steny, len dlhé a zanedbané, zamorené mágiou, ktorej nerozumeli, priveľmi temné na to, aby vôbec stáli za preskúmanie. Vzbudzujúce strach a vyvolávajúce znepokojenie.
On videl pred sebou komplexný svet,, s ktorým by bolo možné komunikovať, no nebol tu nikto, komu by to túžil povedať. Bola to jedna z výhod, ktoré si ponechával len a len pre seba.
Azkaban s ním komunikoval, no nebolo to nič s čím by sa mohol chváliť hoci aj v lepších časoch.
Krum, zrejme ešte celkom neoboznámený s tunajšími podmienkami, dvakrát zablúdil.
A bol to napokon Severus, ktorý pomerne jemne naznačil teraz už omnoho nervóznejšiemu mladému strážcovi, tú správnu cestu. Nebolo to prvý raz, čo bol do tejto miestnosti zavolaní, aurori sa očividne neobávali využiť jeho služby, aspoň tí z predvoja boli spokojní s jeho elixírmi, ktoré dosť výrazne dopomohli k tomu, aby boli noci vo väzení o niečo znesiteľnejšou skúsenosťou. O tom, že takéto zásahy sú na tomto mieste viac než vhodné sa mal možnosť čoskoro presvedčiť aj jeho nový strážca.
Uprostred jednej z chodieb zaznel neďaleko ženských ciel krik. Carrowová zas mala ten svoj výstup. Jej hlas sa ozýval po celej chodbe, nepochybne takto skúšala nového aurora, ktorý jej bol pridelený, bol to však trest aj pre tých ostatných, počul buchot s ďalších ciel a ďalší krik zaznievajúci pre zmenu z mužskej časti.

A cítil ešte niečo iné, okrem všadeprítomného pachu zatuchliny a akejsi nebezpečnej sladkosti, zdalo sa mu, akoby ho niekto pozoroval, čo bolo pochopiteľné vzhľadom na to, že niektorí väzni sa radšej dívali na chodbu, než von.

A niektorí už ani nevedeli na čo presne by sa mali dívať. Boli tu aj tí starší, ktorí už mali za sebou dementorov a tí, boli povedzme, že absolútne ľahostajní, voči všetkému a všetkým.

Toto však bolo iné, cítil ten dobre známy nepokoj, to varovné znamenie, naučil sa rozoznať to nebezpečenstvo, keď sa stal dvojitým agentom, osvojil si tento zvyk všímať si všetky tie drobné detaily. Nedal najavo, že si uvedomil blízkosť osoby, ktorá ich tak neúnavne sledovala, nateraz len čakal.

Mohol sa aj mýliť, videl predsa tie zelené oči zrazu zmizli, tie oči, ktoré by si s inými pomýliť nedokázal. Možno ho toto miesto dokázalo zmiasť svojím vplyvom. A ten pohľad, to mohla byť len odozva mágie zo stien, krutý pozostatok z dôb minulých.

No zotrvával v strehu, keďže si nebol istý ani jednou, ani druhou možnosťou a dokonca ani tým, či neexistuje aj nejaká tretia, o ktorej existencii bude ešte v najbližšej dobe uvažovať.

Práve teraz mal však pred sebou ťažké dvere, jedny z tých menej nápadných dverí, ktoré Krum pomocou mágie napokon otvoril.

Strážnica bola malá miestnosť, vo svojej podstate skromná, nepochybne len nedávno vyčistená do tej podoby, aby sa sem vôbec dalo vojsť.

Uprostred nej bol stôl,  jedna stolička a staré kreslo, na stole bol obyčajný kotlík, štandardnej veľkosti, bylinky, o ktoré žiadal a nádoba s vodou. Od jeho poslednej návštevy sa tam takmer nič nezmenilo, okrem toho metlobalového plagátu, ktorý pripevnil na stenu. Bolo to veľmi pozorné a vskutku vítané, vzhľadom na tunajší chlad a všetko s ním spojené, no hráčom na obrázku chýbali hlavy a mágia obrázok tak doriadila, že nebolo možné ani rozoznať o aké družstvo šlo.

Krum mu pokynul, aby pristúpil k stolu. Na jeho tvári sa mihlo prekvapenie, keď uvidel plagát, zrejme neočakával, že k niečomu takému dôjde.

„Tu sa to stáva dosť často...“ okomentoval Snape a snažil sa nemyslieť na to, kde sa asi v najbližšej dobe objavia tie hlavy. „Nie je nutné sa kvôli tomu znepokojovať...“

„Vtom máte pravdu, pán profesor, existujú rôzne druhy temnej mágie a práve táto má niečo do seba...“

Práve on, vychovávaný na škole, ktorá temné druhy umení uznávala,  nebol až natoľko zdesený, akoby sa to nepochybne stalo niektorému z rokfortských aurorov.

On sám vždy hovoril Dumbledorovi, že istá forma purizmu voči temnej mágii, v čarodejníckom svete nie je na mieste, no on bol podobne ako mnohí iní presvedčení, že v istých prípadoch je lepšie nepokúšať osud.

Krum však očividne nebol stavaný na rozhovory tohto druhu. Pokynul mu, aby začal a Snape to bez váhania urobil, aj keď ho vôbec netešilo, že ten mladý muž má teraz tú možnosť vydávať mu príkazy, no musel sa s tým vyrovnať a pomerne rýchlo, ak mali dospieť aspoň k nejakému pokroku, bolo nutné získať si ho na svoju stranu.

Nateraz však postupoval opatrne a snažil sa priveľmi neunáhliť. Azkaban naňho pôsobil viac než bol ochotný pripustiť, podliehal tu stále viac a viac akejsi zvláštnej sentimentalite, ktorá nebola na mieste, aspoň niečo sa týkalo jeho zvyčajného správania.

Prezrel si ingrediencie, vlial vodu do kotlíka a nechal svojho strážcu, aby pod ním zapálil oheň.

Krum si potom sadol do kresla, tentoraz to bol len jeho pohľad, ktorý sa vpíjal do jeho chrbta.

On len v tichosti pracoval. Samozrejme plánoval s ním hovoriť, no bolo to ťažšie, než si vôbec myslel.

Po toľkom čase si už ani nebol istý, akoby mal začať rozhovor, ktorý by neskončil sarkastickými poznámkami z jeho strany, ktoré sa nikdy nestretli s pozitívnou odozvou, obzvlášť tu na ne nikto nebol zvedavý a po ich aplikácii zvyčajne nasledovali hodiny a hodiny vynúteného ticha.

Tak zatiaľ len pracoval, krájal, drvil a všetko pripravoval, kvalita bola dobrá, vzhľadom na toto prostredie až výborná, predpokladal, že je z dodávky, ktorá prišla loďou, všetko bolo ešte relatívne čerstvé a zrejme aj dobre uskladnené, rozhodne pocítil úľavu, keď vzduch zaplnila tá preňho už dobre známa vôňa, keďže to nebolo prvý raz čo tento žalúdočný čaj, upravený pre jeho potreby používa v praxi.

Na tejto práci bolo niečo upokojujúce, aj keď mnohokrát predtým bol s ňou nespokojný a túžil po niečom viac než len byť majstrom elixírov, práve teraz však oceňoval ten pokoj a sústredenosť spojenú s týmto procesom.

Bola s tým spojená akási príjemná rutina, počas ktorej zabúdal na všetko okolo seba, okrem jednej veci, ktorá sa opäť stala súčasťou jeho sveta, keď napokon zdvihol zrak k svojmu strážcovi.

A začal otázkou jednou z tých neškodných.

„Máte noviny?“

„Ešte nedorazili, búrka pretrhla všetky spojenia... Mám len tie, ktoré sme si priniesli so sebou, tie si pokojne môžete prečítať...“

„Ďakujem.“

Po dlhom čase použil to slovo a bol so sebou spokojný, že sa mu to podarilo bez akéhokoľvek podtónu.

Nechával tekutinu v kotlíku pomaly vrieť, obozretne miešal, kontroloval kvalitu zmesi.

„Bola to veľká búrka, aj tu sme to pocítili...“ pokračoval ďalej. A cítil ako v ňom samom narastá napätie.

„More bolo veľmi nepokojné...“

Krum prikývol.

No skôr než mal možnosť pokračovať, jeho strážca vstal a povedal.

„Postarám sa, aby vám priniesli čistý obväz... a pomohli s prevezom...“

Proti tomu nič nenamietal. No opäť preklínal sám seba, že premeškal tú správnu šancu, že opäť bojoval sám so sebou a aj keď to veľmi chcel práve teraz, nedokázal nájsť tie slová, ktoré by ho posunuli ďalej, zrejme tu bol pridlho, dlhšie než by bolo vhodné zotrvávať na mieste tohto druhu.

No svojím spôsobom to bolo oslobodzujúce, keď za ním Krum zavrel dvere, vedel, že nemôže ujsť, že ho jeho neviditeľné okovy práve teraz pútajú k tomuto miestu, no cítil sa tu lepšie, ako vo svojej cele, práve tu teraz prevládali tie dobre známe vône, to dobre známe pracovné tempo, ktoré ho dokázalo pohltiť.

Všetko bolo pripravené, nabral esenciu do pohára, skontroloval vôňu aj chuť, všetko bolo v poriadku.

Napil sa a pomaly pociťoval úľavu, ktorá odstránila ten kamenný pocit z jeho žalúdka.

Potom sa opäť prechádzal po miestnosti, premýšľal, opäť sa ponoril do vlastného sveta, opäť sa pripravoval na to, že bude hovoriť radšej priamo a na rovinu, skôr než sa do toho opäť zapletie, práve teraz to však vôbec nebolo nutné.

Prvé čo počul, bol ten hlas, ten hlas, ktorý...

„Pán riaditeľ...“

Do strážnice vošiel on.

Potter.

Oslovil ho tak, tým titulom, ktorý neznášal, no inak než to robili ostatní, bez štipky arogancie, z jeho úst to znelo takmer ako výsada, čo on sám vskutku odmietol pripustiť a skôr sa stotožňoval s tou druhou možnosťou.

„Aj ja vám prajem dobrý deň, Potter...“ povedal to tak, aby mu bolo jasné, že mu želá pravý opak.

Jeho sarkazmus bol opäť pri moci už len pri letmom pohľade naňho, zabúdal na všetky dobré predsavzatia.

Lebo to bol skrátka Potter.

Bol to skutočne on, so všetkým, čo k nemu patrilo. A niesol si so sebou balíček prvej pomoci, určený zrejme preňho.

No zároveň aj keď to bol Potter, stále tu boli tie druhé pocity, tie ktoré privolala tá možnosť, že bude môcť byť s ním.

A Severus Snape opäť nenachádzal slová, nevedel čo všetko by mal povedať, lebo práve teraz sa ho dotýkali pocity, ktoré si nikdy neprial cítiť a ani len dovoliť, aby čo i len náznak tých pocitov zasiahol jeho, malo by mu byť ukradnuté to, že Potter, že on nebol tou osobou, ktorej tu vystrojili pohreb. To, že bol živý by sa ho nemalo nijako dotýkať.

No stalo sa to, niečo to v ňom prebudilo, nevedel sám, ako to pomenovať, tak to celé zaobalil pod to jemu dobre známe POP, posadnutosť ochranou Pottera. Používanie skratiek, hlavne tých, ktoré vymyslel Dumbledore tiež považoval za istý druh kontraindikácie spojený s jeho pobytom v Azkabanskom väzení.

A táto potreba by mala byť práve teraz uspokojená bez najmenších pochýb, keďže Potter bol skutočne živý a zdravý a nič  dôležité mu nechýbalo, okrem rozumu, ktorý mu určite chýbal aj naďalej, keďže sa rozhodol prísť až sem, na toto Merlinom zabudnuté miesto. Namiesto toho, aby ďalej žil ten svoj bezpečný život a užíval si privilégia s tým spojené.

Balíček prvej pomoci porozkladal na stôl, do bezpečnej vzdialenosti od kotlíka, v ktorom ďalej bublala esencia zlepšujúca trávenie.

Potter, ktorý mal očividne dosť dôvtipu na to, aby si všimol, že je už na čase niečo s tým urobiť, odstavil kotlík od ohňa. A postaral sa o jeho zahasenie. Toto privilégium mu Snape musel prenechať, keďže jeho samého sa týkali aj isté veľmi nepríjemné obmedzenia, spojené samozrejme aj s tým, že nemal pri sebe prútik.