Nechcem si vziať tvoju bolesť 7. kapitola

 

názov: NECHCEM SI VZIAŤ TVOJU BOLESŤ...
Eloise Midgenová/dementor
7. ročník, II. čarodejnícka vojna
Eloise ostáva sama potom, ako jej rodinu napadli smrťožrúti, jej rodičia boli zavraždení, no jej sa podarilo utiecť...  Zdrvená a zničená po ich útoku stráca všetku nádej aj  vieru v seba... 

 viem, že to trvalo dlho, no nemala som k tejto poviedke inšpiráciu, tak kapitola je konečne na svete

pre ester

Pristúpil k nej.

V jeho pohľade bol chlad, spojený s podobou, ktorá chlapca, ktorá sa jej pomaly strácala pod jeho skutočnou podobou.

Malcolm.

Nielen on.

Aj jeho temná podoba.

Už ich prijala obe, už bola zmierená s tým, že životy niektorých ľudí končia takto. Uvedomila si, že svojím spôsobom oboch miluje, že ani od jednej z nich sa nedokáže odpútať, to šialené v nej priťahovala jeho temnota, to ľudské v nej priťahoval ten človek, ktorého v ňom dokázala objaviť, ten mladý mág, ktorý na cestách hľadal samého seba.

 „Už vieš čo musíme urobiť, na to, aby sme...“ položila tú otázku ako prvá. Nepotrebovala už viac čakať, bola pripravená.

„Áno...“

No stále videla aj jeho, stále ich videla oboch, čo zvyšovalo tie zvláštne pocity narastajúce v ňom. Túžila po ňom a bola zdesená svojimi vlastnými túžbami, tým ako veľmi ju zmenilo to všetko, čo sa stalo v tých posledných mesiacoch.

Túžila po ňom aj napriek tomu, že vedela kým je, aj napriek tomu, že vedela čo sa z neho môže opäť stať, ak zlyhajú.

„On žiada obetu na odkrytie tajomstva...“ vyhlásil spôsobom, ktorý ju nenechal na pochybách, že bude nutné urobiť niečo, čoho by sa za iných okolností nikdy nedopustila na mieste akou bolo toto.

Odhodlane prikývla.

Obetu?

Ak to bude nutné vykoná všetko, čo bude môcť, aby mu pomohla, aby to všetko malo aspoň nejaký zmysel.

Aby nešlo stále len oňho a o tú vojnu, proti nim, ktorá možno nebude mať ani víťazov ani porazených.

Tá nenávisť tu bude zrejme stále, v mnohých ohľadoch aj vzájomná, lebo neručila ani za niektorých muklov, za to čo by urobili, keby čelili skutočne pravde.

„Obetu vyžadujúcu spojenie síl náš oboch... to spojenie, ktoré sa jemu protiví, lebo si myslí, že predstavuje istý druh závislosti... Spojenie, ktoré vyváži aj obetu krvi... Skutočne mi dovolíš, aby som to urobil?“ pokračoval Malcolm.

„Áno, dovolím...“

Jeho tvár sa opäť stala úplne ľudskou, v jeho očiach, akoby bolo to, čo kedysi dávno stratil, akoby sa do nich opäť vlieval život.

Naklonil sa k nej. A pobozkal ju.

Bol to iný bozk než tie, ktoré spoznala predtým, žiadne spomienky, žiadny chlad, len čistá esencia neho.
Len mágia, ktorá ich bozkom prechádzala z nej doňho, z neho do nej, cítila ako sa celý ich svet zmiešal.

Rozumela mu do takej hĺbky, až by ju to malo desiť,  vedela aké to je byť ním a on vedel, aké to byť ňou, cítil jej mágiu a ona prijala tú jeho, ona nebojovala s tou prázdnotou, ktorá ho obklopovalo, zaplnila ju svojimi pocitmi, vlastnou esenciou svojho ja, no nevzdala sa samej seba, nebola oddelená od svojej duše.

Stále ostávala sama sebou a cítila to pulzovanie mágie medzi nimi.

To, čo by jemu bolo vskutku odporné, to bol jeden z tých najkrajších zážitkov, ktorý mala možnosť spoznať, keď ju objal, keď privrela oči a dovolila si vnímať len jeho a všetko ostatné vypustiť.

Zmizla všetka bolesť, všetok strach a beznádej, všetko sa strácalo v jeho objatí a ostával len pokoj, len sila a túžba.

A ona mu dôverovala, prelomila ten kruh nepokoja, vďaka nemu, lebo on ju viedol ďalej od strachu a nástrah spojených s tým šialenstvom, ktorého sa teraz dotýkal a bolo blízko, tak blízko až ho mohla cítiť, počas tých ďalších bozkov ako varovanie, aby sa nevzďaľovala samej sebe, aby mu nepodliehala, lebo bolo len temnotou, ktorú by si prial spoznať len on. To pokrivenie v nej bolo živé a ona ho prijala, zmierila sa s tým, že niekde tam bude existovať, rovnako ako existoval on, rovnako ako existoval ten prúd mágie, ktorý bol práve teraz spojený s ním.

Jej mágia sa postupne vrátila späť. Pomaly ju opäť zapĺňala, pomaly bojovala s vlastnou túžbou zmocniť sa všetkého, čo ju obklopovalo.

Keď pocítila ako sa niečo chladné napokon dotklo jej ruky a ona si uvedomila, že v nej niečo drží.

Jej prsty sa dotýkali akejsi s jemnými hadími vzormi.

Jej myseľ však zastrela túžba, jedna z tých túžob vyvolaná blízkym duševným kontaktom a ona si uvedomila, že nie je sama, že jej bozky sa stávajú odpoveďami na tie jeho, že jej vnútorná temnotu môže utíšiť, len jeho vlastný hlad.

Stalo sa to.

Tam v tej časti sveta, ktorej by sa mala báť, tam na tom mieste, ktoré patrilo jemu, no bolo poznačené nimi a ich vplyvom.

No ona hľadela len do jeho očí, no ona cítila len jeho dotyk, len vplyv jeho tela na to jej, len blízkosť, hraničiacu s túžobným očakávaním, len silu ktorá ju napĺňala, keď rozohriala chlad tých obradných kameňov, keď jej telo bolo vedené tým jeho, keď to ľudské v nich žiadalo naplnenie.

Nebol dôvod čakať, nebol dôvod odopierať si život, kontakt s ním v tej najhlbšej podstate, práve tu na mieste, kde bol zradený a vystavený skúškam, kde bola mágia ohýbaná pod jeho vplyvom, prežívala ona svoje šťastie, uvedomenie si toho, že môže byť šťastná a nič jej vtom nebude brániť.

Ani on.

A jeho vplyv, ktorý začínala cítiť.

Hnev.

Dýka musela byť chránená niečím, čo ho prinútilo, aby sa vrátil, niečím, čo v ňom prebudilo neľútostná túžba po cudzej smrti, strach z tej vlastnej.

Nerozumela tomu, čoho sa tak veľmi bojí, báť by sa mal umierania, báť by sa mal toho, že bude trpieť, nie smrti, ktorá bola na hranici s oslobodením.

Jeho návrat sa približoval, no ona už opäť unikala do temnoty, bola odvedená preč, ďaleko z toho miesta, skôr než sa jej on dotkol pohľadom.

Ona sama nemohla dosiahnuť na svoj strach, nemohla sa k nemu opäť dostať, lebo bol vzdialený, priveľmi pohltený tou rozkošou, ktorej stále podliehala, keď ju držal v náručí, keď sa jej svet zúžil len na myšlienky týkajúce sa neho.

***

Sedela pri ohni.

Obzerala si ten predmet, tú drobnú dýku, kvôli ktorej strate tak veľmi zúril, no nemohol ju nájsť, nie kým ju ovládala Malcolmova osobná temnota, nie kým ju mala v rukách ona, ktorá bola chránená ním.

Po prvý raz nepociťovala výčitky svedomia spojené s tým, že ona ostala nažive, po prvý raz sa skutočne cítila dobre.

Vo svojom tele, vo svete, ktorý ju obklopoval, napriek vojne, napriek všetkému sa po prvý raz usmiala.

Len preto, lebo on sa dotkol jej vlasov, len preto, lebo on tam sedel s ňou a pripravoval všetko na ďalšiu časť ich úlohy.

„Je zvláštna, niečo na nej je, no neviem, čo presne, no nie je to tá temnota, ktorú by si čakal...“ povedala napokon, keď si prestala obzerať tie vzory, ktoré akoby sa v jej mysli stávali živými tvormi.

„Mágia na nej zanechala stopy, no takisto aj jej posledná majiteľka, tá ktorej patrila a snažila sa stiahnuť z nej tú pečať, ktorú na nej zanechali oni... Myslela si, že ak odstráni jej stopu, bude môcť byť použitá ako dar pre jej dcéru... Myslela si, že bude tou, ktorá zmení jeho vyžarovanie...“  počúvala jeho hlas, keď jej rozprával ten príbeh, keď pred jej očami ožíval, spolu s praskotom ohňa, to boli tie zvuky, ktoré v nej prebúdzali aspoň časť tej novej osobnosti, ktorú v sebe nachádzala. Opäť.

Jeho prítomnosť však akúkoľvek nádej odstránila, keď si ju vzal a zanechal tej žene len prázdne oči, keď on sám ju odsúdil na život v nekončiacej tme, pohasla všetka nádej, no práve teraz.

Všetko sa vždy vrátilo k nemu. K tej osobe, ktorá hýbala ich dejinami, tak ako sa jej to zachcelo, ktorá rozhodovala o tom, kto ostane nažive.

„A on nikdy nechcel... nikdy netúžil...“

„Túžil po mnohých veciach, no nikdy nie po tých, ktoré by ho priblížili k ľudskosti, odmietol byť človekom, odmietol všetko čo mu bolo ponúkané, akúkoľvek nádej, ktorá by znamenala, že by sa zriekol tej časti mágie, ktorá sa pokúša ovládnuť mocných.“

Pokúšala sa tomu porozumieť, tomu všetkému čo pred nimi tajili, no nebolo to všetko, čo ju zaujímalo.

Pomaly odložila dýku, začala s pitím svojho čaju, ktorý medzitým vychladol na vhodnú teplotu.

„Kam pôjdeme zajtra? Čo je ešte nutné urobiť...“

„Už len nájsť osobu, ktorá je so mnou spojená krvou a získať niečo od nej...“

„A čo to, čo si mal získať od...“ nebolo nutné dokončiť tú otázku, už to vedela, vedela to, že to bola jej láska, to čo cítila k nemu, lásku, ktorá dokázala aktivovať starú mágiu, ktorá sa dokázala spojiť s jej silou.

„Koho navštívime?“

„Ostáva už len osoba známa ako Bartemius Crouch...“

„Ten je predsa mŕtvy...“

„Jeho syn.“

O ňom toho veľa nevedela, povrávalo sa, že dostal dementorov bozk.

„Ako nám pomôže, nedokáže predsa... alebo áno...“ nevedela čo sa stáva s tými, ktorí boli pobozkaní ani to predtým nechcela vedieť.

Spomenula si na tú zvláštnu osobu, ktorú stretla v lese, na osobu v cudzom tele, že by bolo možné, že to telo by mohlo byť... takisto určené pre duše, ktoré... Bola to však nepríjemná predstava.

„Pomôže nám a možno aj my jemu...“ pomenoval Malcolm to, čo od neho vyžadovali sily.

***

Mestská kanalizácia.

Tam museli vstúpiť, aby našli stopy po, osobách, ktoré až dosiaľ žili nepoznané kdesi hlboko pod Londýnom, v niečom čo nazývali centrom.

Neútočili na nich ani sa k nim nepribližovali, akoby dievča, po boku ktorého sa kĺzal dementor, nepredstavovalo pre nich nič výnimočné, čo by stálo za zmienku.

Žasla nad tým, koľko ich tu bolo, koľko stratených osôb, koľko prázdnych očí, ktoré na ňu hľadeli bez akéhokoľvek záujmu.

Toto bolo ich mesto, ich život.

Toto všetko ministerstvo vedelo a nikto s tým nič neurobil, nikto o tom nehovoril, akoby celý ten dolný svet vôbec neexistoval.

Hľadela na dievčatko, ktoré zastalo tesne pri nich, na zablatenú hračku v jej rukách. Jedna z tých, ktoré neunikli.

„Crouch...“ položila aj jej tú istú jednoslovnú otázku, keďže Malcolm jej zdôrazňoval, že oni lepšie prijímajú tie jednoslovné odpovede, že je to pre nich jednoduchšie.

Usmialo sa.

No bol to zvláštny úsmev, do istej miery desivý a ukázala kamsi ďalej za seba k spleti akýchsi chodieb.

„Ďakujem...“ hlesla Eloise zdesene a pomaly postupovala smerom, ktorý jej dievča ukázalo.

Malcolm šiel za ňou, no nikto si ho nevšímal, nikto sa ani len nepokúšal s ním hovoriť, akoby pre nich neexistoval.

Akoby pre nich už nebol dôležitý, lebo nikto z nich necítil tú stratu, ktorú prinášajú taký, ako sú oni.

„Takže sem ich vždy odprevadíte, keď...“ opýtala sa ho, keď tie posledné postavy zmizli v diaľke a oni postupovali ďalej.

Odpovedal jej len v myšlienkach.

Sem prichádzajú tí, ktorí sú ochotní aj po strate duše ďalej existovať...

A tam niekde medzi nimi na nich čakal aj on.

Videla ho, opäť príťažlivého a zbaveného akejkoľvek bolesti či zášti, len tam tak sedel a díval sa na jednu z tých stien, ohraničujúcich svet bezduchých.

Nezáležalo mu na tom, že sa pred ním zastavili, jeho tvár ostávala pokojná, bez výrazu, nehýbal sa ani na nich nepozrel.

„Bartemius Crouch, chceli by ste... chceli by ste získať späť svoju dušu?“ pri ňom si dovolila použiť celú vetu, lebo potrebovala, aby jej odpovedal na tú jedinú otázku, ktorá musela byť položená.

Pomaly na ňu pozrel.

„Moju dušu?“

Prikývla.

„Tak sem s ňou, sem s ňou...“ vyzýval ju odhodlane.

predchádzajúca kapitola

nasledujúca kapitola