Nechcem si vziať tvoju bolesť 8. kapitola

 názov: NECHCEM SI VZIAŤ TVOJU BOLESŤ...
Eloise Midgenová/dementor
7. ročník, II. čarodejnícka vojna
Eloise ostáva sama potom, ako jej rodinu napadli smrťožrúti, jej rodičia boli zavraždení, no jej sa podarilo utiecť...  Zdrvená a zničená po ich útoku stráca všetku nádej aj  vieru v seba...

Provokatívne k nej natiahol ruky, akoby snáď očakával, že by jeho duša mohla byť v jej vrecku.

„Bude si to žiadať istý druh pomoci z vašej strany...“ objasnila mu prísne.

„Rád vám pomôžem, ak to bude v mojich silách...“ vyhlásil pomerne prívetivo, no ona stále zotrvávala v strehu.

Vedela, že je nebezpečný, že mu nemôže veriť. Bol to jeden z nich, jeden z tých, ktorí by jej ublížili, keby bola ochotná im to dovoliť.

No povedali jej, že on u Temného pána nehľadal, nenávisť, že hľadal niečo iné, čo zrejme od neho nikdy v plnej miere získať nemohol. To bol nepochybne zaujímavý aspekt jeho osobnosti.

„Môj priateľ vám ju dokáže vrátiť, za predpokladu, že nám poskytnete svoju krv na rituál obnovy...“

„Rituál obnovy? Moju krv, znamená to, že on... že on kedysi...“ díval sa na jej spoločníka, ktorého on sám dokázal vnímať len v jeho skutočnej podobe, v tomto stave ho však nedesila ani nijako inak neovplyvňovala.

Očividne sa však vyznal v istých druhoch zakázanej mágie. Do istej miery, akoby možnosť, že sa bude na niečom takom ho do istej miery prebralo z tej nudnej strnulosti.

„Moju krv, ak len to, tak ja to rád urobím, už len preto, aby som mohol sledovať zrod niečoho nového...niečoho, čo možno presahuje naše... ako tomu oni vravia, chápanie... No aj vy pre mňa budete musieť niečo urobiť... presnejšie povedané tvoj priateľ... skôr než ty...“ premeriaval si ich oboch, akoby boli nejakými zvláštnymi exponátmi, čo bezpochyby bola aspoň do istej miery pravda.

Ona sama na to radšej ani nemyslela, aby sa v jej mysli nevynárali zvláštne predstavy súvisiace s tým, čo všetko urobila a kým sa pod jeho vplyvom stala, lebo vedela, že smrť rodičov a jeho príchod, že to všetko v nej niečo zmenilo, niečo čo dovtedy považovala za dôležitú súčasť samej seba.

„Prijímame tvoju podmienku...“ povedala po krátkej porade s Malcolmom.

A keď si s mladým Bartemiusom podali ruky, dohoda medzi nimi bola spečatená.

Nebolo nutné uzatvárať neporušiteľné prísahy, cítila iný druh mágie, ktorý ňou prešiel a dotkol sa aj jeho.

Potom Bartemius prezradil meno osoby, alebo skôr bytosti, ktorú si prial opäť vidieť.

„Volá sa Winky a bol to domáci škriatok môjho otca, pokúsil som sa ju privolať, ale neprišla, čo zrejme znamená, že s dušou som prišiel aj o privilégiá istého druhu... ak ju nájdeš a privedieš späť ku mne, dostaneš svoju krv... a ja dostanem dušu...“

Pochopila, že aj na ňom je niečo zvláštne, že nie je až natoľko poškodení ako oni, čo zrejme znamenalo aj to, že s jeho dušou mali zrejme iné plány, než s dušami tých ostatných, no od Malcolma sa dočkala len vyhýbavých odpovedí a už ak tak príliš hlboko prenikla do ich sveta, na čo ju pred touto návštevou upozornil.

***

Prebúdzala sa do ďalšieho nového rána v podzemnou gete. Počúvala kroky detí aj dospelých, vnímala zadávanie nových objednávok, sem-tam sa tu objavili duchovia, ktorí si chceli požičať telo.

Predpokladala, že aj to dievča, ktoré stretla to urobilo veľmi podobne, že aj ono, za istú protislužbu na zmiernenie tohto šialenstva poskytlo jednej z tých osôb ten sladký pocit úplnosti.

Keď vstala a pripravila si skromné raňajky, vrátila sa späť k tomu mužovi, ktorý stále tvrdohlavo zotrvával na tom istom mieste.

Prisadla si k nemu.

„Čo pre vás znamená?“ prekvapilo ju, že práve on chce vidieť len obyčajného domáceho škriatka.

Bytosť, ktorou taký ako sú oni, pohŕdali.

Pozrel na ňu.

Stále ešte do istej miery príťažlivý, stále ešte pripravený. Vedela, že sa možno pridá k nemu, že možno ona urobí niečo, čo nikdy neplánovala a nechtiac pomôže svojmu nepriateľovi, no potrebovala Malcolma a vedela, čo by ich čakalo, keby si niekto ich vzťah vysvetlil nesprávne, nutnosť chrániť ho prevýšila všetko ostatné.

Jeho si nemienila nechať vziať, jeho stratu nemienila pripočítať na zoznam všetkých strát, už aj táto jeho cesta ju znepokojovala, no vedela, že ju musí podstúpiť sám, že je to jedna z podmienok rituálu, ktorí sa chystali vykonať.

  „To zistím, keď mi vrátite moju dušu, no pamätám si, tá posledná myšlienka, ktorá prebehla mnou predtým než som dostal bozk, patrila jej, tým som si istý...“

Pomaly sa pustila do jedla, mala takmer šialený hlad, nikdy predtým nejedla takým spôsobom, ako práve teraz a pritom to vôbec nebolo žiadne výnimočné jedlo, len kúsok chleba a syra, nič viac.

No ona ho jedla, akoby to bolo naposledy, čo by niečo také mohla urobiť.

„Vieš, že tu žijú aj tí s dušou, niektorí sa odmietli vzdať svojich blízkych a ostali pri nich, áno, aj takí tu sú, no neukážu sa len tak ľahko, ani ich na prvý pohľad nespoznáš, no môžem ťa to naučiť, ak budeme mať dosť času...“

Prikývla.

To by sa jej páčilo, len tak ich pozorovať, len tak hádať, kam patria a nepodliehať tomu chladu.

„Ty to možno uhádneš veľmi ľahko, sú to tí, ktorí cítia, že si sa zmenila...“

Neprestala jesť, ani tieto slová ju od jedla neodpútali. Jej túžby boli práve teraz veľmi silné, jej svet pohltený tým príjemným chladom, ktorému rozumela čoraz lepšie, nič sa jej nemohlo dotknúť, nič okrem neho a všetko ostatné, čo by jej mohlo ublížiť, bolo preč, vďaka jeho ochrane, vďaka tomu, čo by mohol urobiť, keby sa niekto odvážil na ňu čo i len siahnuť.

Bola v bezpečí, to bezpečie upokojovalo jej vnútro, odohnalo strach, nútilo ju žiť a prežívať radosť zo života.

Opäť ju cítiť a nikdy viac si nevyčítať to, že ostala, to že ušla. To, že oni chceli, aby prežila, kým...

Nikdy viac necítiť tú bolesť, rozlúčiť sa s nimi, dovoliť im odísť, dovoliť samej sebe kráčať ďalej.

Dojedla, pohodlne sa opierala vedľa neho a spolu sledovali všetko naokolo, spolu hádali, kto má dušu a kto nie.

A hovorili aj o iných veciach, o mágii, ktorú predtým nepoznala a rituály, ktorý ďalšiu jej časť privedie a povrch.

Hovorili o tom všetkom čo zameškala a túžila spoznať. O tých aspektoch mágie, ktoré sa bála objaviť.

***

Vrátil sa a ona bola šťastná.

Bez ohľadu na to, čo sa dialo vonku, bez akýchkoľvek výčitiek.

Bozkávali sa. Ich bozky boli privítaním aj uzavretím toho všetkého, čo mali za sebou.

Dovolila to samej sebe, vôbec po prvý raz sa skutočne usmiala, keď opäť stál pred ňou. Keď ho objala, keď cítila opäť jeho blízkosť.

A vedľa neho sa krčilo to drobné stvorenie v špinavých šatách. Zdesené ich vzájomným objatím.

„Pán Barty!“

„Áno, som to ja...“ zaznel hlas toho mladého smrťožrúta do ticha, ktoré sprevádzalo príchod Malcolma.

„Pán Barty, pane, ako vy... prečo vy... ste vy... vy naozaj...“

Eloise to všetko vnímala len veľmi okrajovo. Stále ešte cítila svoje vlastné srdce, svoju vlastnú istotu, že jeho návrat pre nich bude znamenať ďalší krok, že prišiel, aby splnil to, čo sľúbil.

Jej hlas zanikol, keď ju jej teraz už učiteľ odviedol ďalej od nich.

Keď sa opäť ponárali do toho vlastného sveta, kde nič nebolo dôležitejšie než oni dvaja.

Čerpala silu na to, aby sa od neho dokázala čo i len odpútať, tak také to bolo, také to dokázalo byť...

O tomto dosiaľ len počúvala z úst tých ostatných, no teraz mala možnosť to zažiť, ochutnať, cítiť.

Po mesiaci strávenom v gete, bol jeho návrat ako zázrak, v ktorý už pomaly prestávala dúfať.

A on ju stále držal, ich tváre sa dotýkali, necítila chlad, necítila bolesť, len pomaly doznievajúcu radosť, pomaly sa blížiacu istotu, že teraz už bude všetko v poriadku, keď je on s ňou.

***

Prebiehali prípravy, na ktorých sa aktívne podieľala, spolu s Bartemiusom, ktorý bol pre ňu teraz už Bartym.

Pochopila, že nechce počuť to meno, takýmto spôsobom. A zvykla si na istú bezprostrednosť medzi nimi. Aj na to, že k nej necíti nenávisť, že ňou neopovrhuje, no možno bude, keď získa svoju dušu, keď bude opäť úplný.

Bezduchí ich pozorovali, niektorí si medzi sebou šepkali, kým oni pripravovali kruh, tí z dušami sa o nich postupne začínali zaujímať.

Doteraz boli ďaleko, doteraz sa im vyhýbali, no teraz boli tu, blízko dievčaťa spojeného s dementormi.

Blízko tej, ktorá urobila niečo také neslýchané, no zároveň, bola súčasťou niečoho nového, nejakých zmien, ktoré boli spestrením ich jednotvárneho života.

Niektorí z nich začali veriť, že by aj ich príbuzní možno mohli... že by aj oni dokázali podstúpiť tú cestu...

Malcolm tvrdil, že niekto z nich zradí, no bola to súčasť toho, čo chceli urobiť, nevyhnutná súčasť toho nebezpečného rituálu.

Objavili sa ďalší, dementori, o ktorých Malcolm hovoril ako o starších, ako o tých, ktorých priťahuje mágia samotná a jej temné odtiene sú tým, z čoho sa môžu nasýtiť.

Návrat jednej duše a vyslobodenie druhej si vyžadovalo isté obete, vyžadovalo si prítomnosť istých síl.

A intervencie istých osôb, no ona teraz už vedela, že tomu nedokáže uniknúť, že nemôže Malcolmovi odoprieť tú možnosť. To, že by mohla zomrieť ju stále ešte netrápilo, nie do takej miery, ako predtým.

No nikto sa ich na nič nepýtal, nikto nechcel vedieť viac, len boli sledovaní, až do toho posledného večera pred rituálom, keď sa medzi nimi objavil on.

Pravý majiteľ dýky.

Videla ho prichádzať, cítila ten neskutočný hnev, tú vášeň prechádzajúcu jeho kruhom.

Jej krádež, akoby bola len jednou časťou skladačky, akoby bola len tým, čo bolo nutné urobiť na to, aby poslúchol sily.

„Pán môj...“ Barty klesol na kolená.

V jeho hlase ešte nebola skutočná pokora, ešte nemal späť to, čo mu vzali, ešte bol len nástrojom imúnnym voči mukám sveta.

„Ty? Si to skutočne ty?“

Lord Voldemort so značnou nedôverou pristupoval k jednému zo svojich najvernejších. A ona tam len tak stála, od chrbta chránená Malcolmom, jeho vplyvom, ktorý ju zahalil do temnoty.

„Áno, pán môj, som to ja, váš najoddanejší služobník...“

Jej učiteľ pred ním kľačal na kolenách.

A ona ich pozorovala, zahalená svojimi milovanými tieňmi.

Bol tam čarodejník, ktorý ju pripravil o rodinu a jeho kruh, stáli tam, tak blízko, no dnes s nimi nebojovala, dnes nebola tou, ktorá sa postaví voči ich pravidlám, dnes to bola jedna z tých nocí, kedy aj ona bude musieť podstúpiť obeť.

Kedy bude musieť veriť tomu, že Malcolm vie čo robí, že je skutočne nutné urobiť práve toto, aby sa mohol opäť stať človekom a veriť, že on, že Harry Potter napokon nezlyhá, len využiť to, že tu teraz môžu byť, že teraz môžu oživiť ten kruh, ktorý obaja potrebujú.

A ona mu bola predstavená, keď ich opustila, keď bol hnev Temného pána zmiernený jeho zvedavosťou, túžbou vidieť to, čo medzi smrteľníkmi nemá obdobu.

„Pán môj, toto je moja žiačka... dievča, ktoré nadviazalo kontakt s nimi...“ tak sa o nej teraz hovorilo.

„S dementormi Barty? Je skutočne pravda, že sa to niekomu naozaj podarilo?“

„Áno, pán môj, moja žiačka to dokázala...“

Stála pred ním a čelila jeho pohľadu, ktorí čiastočne skresľoval jeho strach, bol ním naplnený, no nebál sa jej ani ich, bál sa neho, čo ju tešilo a vyvolávalo to v nej radosť, ktorú Malcolm musel veľmi starostlivo skrývať, pod svojou ochranou.

A on bol zraniteľný, jeho oči boli takmer ľudské, keď sa jej dotkol, keď sa ich ruky stretli.

Uzavrela dohodu a získala viac než stratila.

O tej, ktorá sa viac nemusela báť dementorov a ich vplyvu. Jej pole pôsobnosti sa rozšírilo, moc temnoty v nej rástla, bez toho, aby si to vôbec uvedomila. Kým on od nej získal svetlo, ona spoznala jeho prostredníctvom temnotu.

To pokrivenie v nej rástlo a ona to už ani len nepovažovala za prekážku.

A ona sa zoznámila s vrahom svojich rodičov, neboli natoľko významní aby to urobil sám, no prikázal prišiel od neho.

No on nevedel, koho má pred sebou, nepýtal sa na jej meno, jediné čo ho zaujímalo boli oni a to, ako sa k nim dostala.

Jej meno, nečistota jej krvi, to všetko práve teraz zaniklo v istej fascinácii, ktorá ho ovládala vo vzťahu k nej a k tomu, čo práve teraz predstavovala.

Jeho kruh mlčal, ich strach bol iným strachom, báli sa toho, čoho sa ona stala súčasťou, nemohli sa prestať báť, Eloise vďaka tomu dokázala byť šťastná. 

predchádzajúca časť

nasledujúca časť