9. 7. 2016

Tvorič 1. kapitola



fandom: magistérium
pár:  Elaine Priceová/Alastair(autp postavy)
obsah: "Chceš byť mojou protiváhou?"

Elaine, začína svoj  štvrtý ročník v magistériu, je len priemernou študentkou a skôr uvažuje o menej náročnej práci...
O to väčšie je jej prekvapenie, keď  ju osloví jeden z jej spolužiakov, Alastair, u ktorého sa prejavili schopnosti tvoriča a požiada ju, aby sa stala jeho protiváhou... potom ako o svoju pôvodnú protiváhu prišiel...




Pokračovala tou pre ňu už dôverne známou cestou, až k kamenistému brehu, odkiaľ by mohla chytiť čln.
Magistérium už poznala dobre, čo považovala za jednu z výhod toho, že študovala vo vyššom ročníku.
A práve čln chcela nájsť čo najskôr. Považovala to za ten najúčinnejší spôsob, ako sa vyhnúť celému tomu rozruchu, ktorý ešte aj tak bude mať svoju dohru, aspoň, kým si neuvedomila, že nielen ona si zvolila tento spôsob prepravy.
Bol tam aj Alastair Hunt, presnejšie povedané vyzeralo to tak, akoby na niečo čakal, lebo sedel na brehu, pričom mal k dispozícii čln a nič mu nebránilo, doňho nastúpiť.
Sedel tam však celkom sám, plecia mal mierne zhrbené, pohľad neprítomný, díval sa na nepokojnú vodnú hladinu.
Ich drahocenný tvorič,  bol štvrták tak ako ona, no zároveň osoba, do ktorej boli vkladané všetky nádeje. Aj napriek tomu, čo sa stalo, aj napriek tej zdrvujúcej prehre, ktorej čelili.
Do istej miery príťažlivý, takým tým drsnejším spôsobom, aspoň toľko sa dalo o ňom bez váhania povedať, dievčatám sa páčil a vždy sa o ňom veľa hovorilo, aj keď on si skôr držal odstup a až doteraz všetko prebiehalo tak, ako má byť.
Mágovia boli spokojní lebo mali svojho tvoriča, ktorí mal dopomôcť k tomu, aby boli prívrženci Nepriateľa smrti udržiavaný v medziach normy, nepodarilo sa im ich úplne poraziť. Aspoň nie do takej miery, aby viac nepredstavovali hrozbu.
Tá posledná misia však všetko zmenila, Elaine mala pocit, akoby tlak na nich všetkých opäť vzrástol, akoby nebolo možné uniknúť obavám spojeným s možnosťou, že by mohli opäť čeliť krvavému konfliktu.
Od čias Nepriateľa smrti, tvoriča, ktorý sa obrátil proti ich zavedenému poriadku a rozpútal veľkú vojnu, to bola zrejme tá najhoršia strata, ktorej mali možnosť čeliť.
Odvtedy bol úprimne povedané dosť zvláštny, niežeby to ona sama vedela posúdiť, ale ostatní o tom hovorili, že sa veľmi zmenil, že sa odvtedy správa, akoby to ani nebol on, čo bolo pochopiteľné vzhľadom na to, čo sa stalo, stratil predsa svojho najlepšieho priateľa, svoju protiváhu a okrem toho aj takmer celú skupinu, ktorá s ním bola na misii. To rozhodne nebola žiadna maličkosť, ona sama nevedela, akoby sa vyrovnala s niečím takým, nepochybne preto v budúcnosti skôr uvažovala o ľahšej kancelárskej práci než o plnom nasadení v teréne.
A ona začínala uvažovať nad tým, že sa otočí a vyberie si tú ťažšiu cestu, čo by zrejme aj urobila, keby nezačula jeho od istého času dosť monotónny hlas, nepoznačený žiadnymi emóciami.
„Počkaj...Môžeme ísť spolu...“
Navrhol to možno až príliš monotónne, akoby ho odriekala len nejaká bytosť, bez akýchkoľvek emócii.
„Tak dobre...“ hlesla potichu.
Počkala, kým odviazal čln, nastúpila a on sa pomaly pridal k nej. Zaujal miesto vpredu.
Čím jej dal najavo, že sa od nej vyžaduje riadenie, čo považovala za vskutku viac než vhodné, keďže si potrebovala niečím zamestnať myseľ. Stále bola čiastočne ovládaná nervozitou spojenou s jeho bezprostrednou blízkosťou.
Nech to už bolo akokoľvek, tvoriči boli stále dosť zriedkavou kategóriou čarodejnicou, jej rodina o nich nehovorila v dobrom, väčšina z jej príbuzných sa bála mágie chaosu, v ich povedomí bola skôr s nebezpečnými praktikami. Ona sama sa akosi podvedome držala čo najďalej od záležitostí tohto druhu. Obavy z toho, že by sa niektorí z nich mohol opäť pokaziť prevládali hlavne  v poslednej dobe. Spoločnosť k nim pristupovala s omnoho väčšou nedôverou ako predtým.
Elaine sa na to pokúšala nemyslieť, stále je predsa s nimi, neublíži jej, aspoň nie teraz, ani Arrenovi predsa nespôsobil smrť on. Nezašiel pri používaní mágie chaosu ďaleko. Prekvapili ich, dostali sa do pasce a boli rozdelení, Arren zomrel následkom toho, nie kvôli nesprávnemu použitiu mágie. Tí, ktorí prežili boli v tomto jednotní, nikto ani len nenaznačil, že by za neúspech misie mohol samotný tvorič. Skôr sa zhodli na tom, že šlo o nepríjemnú zhodu okolností, ktoré vyústili k výsledkom pre nich nie veľmi priaznivých.
Čln sa trochu zachvel, keď boli približne uprostred a ona odpútala svoje myšlienky od úvah spojených s dianím v čarodejníckom svete a sústredila sa opäť na praktickejšie záležitosti.
Snažila sa udržať smer, navigovať čln tak, aby sa zbytočne netriasol, čo jej zabralo väčšinu času. Alastair nijako výrazne nezasahoval do jej vedenia, len občas ju mierne usmernil, väčšinu plavby však čln ovládala hlavne ona.
Pred nimi sa vynoril výbežok, vytvorený pred istými elementálmi, ktorí často pôsobil problémy na tejto trase, ona sama si pamätala na tie časy, keď sa ich čln práve kvôli tomuto výbežku prevrhol, čo nebolo pre ňu vôbec príjemnou skúsenosťou.
No práve teraz toto nešťastie postrehlo akéhosi prváka, ktorý sa držal okraja napol prevráteného člna. A očividne mal dostatok práce s tým, aby sa udržala hladine.
„Pomóc, pomôžte mi....“ kričal.
Pomaly navigovala čln smerom k nemu, no pocítila tlak, ktorý ním opäť takmer nemilosrdne trhol.
„Čo to robíš?“
Cítila, že ten tlak prichádza od neho, že je taký silný, až sa bojí, že by mohol čln zlomiť.
„Mala by si ho nechať, aby si s tým poradil sám...“ povedal Alastair chladne.
„Nie, to predsa nemôžeme urobiť... môže sa utopiť, Alastair, prosím...“  hlesla rozrušene, stále bojovala s jeho vplyvom. To dieťa tam predsa nemohli len tak nechať.
„Neutopí sa, to by majstri nedovolili, no mal by sa naučiť, že za chyby sa platí, že sa nemôže vždy spoliehať na pomoc ostatných...“ namietol Alastair chladne.
„Člny sú označené, čoskoro ho odtiaľ aj tak vytiahnu..."
Vedela, že prváci sa nesmú plaviť na člene sami, pokiaľ sa ho ešte nenaučili poriadne riadiť, mali ich používať len pod dozorom majstrov, no neznamenalo to, že ona sama bola ochotná nechať toho malého podstúpiť takú krutú lekciu.
„Chcem vystúpiť...“ hlesla rozrušene, keď jej bolo jasné, že si s ním neporadí, aspoň nie pomocou mágie.
Alastair však nevenoval ani len najmenšiu pozornosť jej námietkam, čln pokračoval v plavbe.
V nej samej narastal hnev, ktorý nedokázala ovládnuť.
„Aj ich si tam nechal, Arrena a ostatných, dokázal si ujsť do bezpečia, kým oni...“ neuvažovala nad tým, čo hovorí, hnev nad ňou úplne prevzal kontrolu.
„MLČ... Nevieš o čom hovoríš! Ani len netušíš, čo to znamená... Nikdy viac sa neopováž niečo také povedať!“ po dlhom čase skutočne zvýšil hlas, zbavil sa tej bezvýraznej ľahostajnosti a skutočne na ňu kričal, takým spôsobom, až jej prešiel po chrbte mráz.
Cítila ako sa okolo jeho rúk ovíja chaos, ako sa tiahne až kdesi poza nich, dotýka sa člna...
Chaos chce pohlcovať.
Pohltí aj ich?
Pocítila ako pustil riadenie člna, tak prudko až sa naklonil na pravú stranu. A zároveň pocítila nepríjemné zovretie kdesi v hrudi, čerpal z nej mágiu, aby dosiahol rovnováhu, používal ju ako svoju protiváhu. Bolo to nepríjemné priveľmi silné, nevedela ako dlho to dokáže vydržať. Ani čo sa s nimi stane, keď on dovolí chaosu, aby ho ovládol, keď stratí samého seba.
„Alastair, zachádzaš priďaleko, musíš sa upokojiť...“ snažila sa to zastaviť, no nevedela čo by mala urobiť, díval sa na ňu, akoby si prial ich oboch zabiť.
„Ja... mrzí ma to, nemala som to povedať... prepáč mi, veľmi ma to mrzí,... prosím ťa, zastav to...“  hlesla vystrašene, nikdy sa tak veľmi nebála, ako vtedy, keď čelila jeho pohľadu, keď čelila chladnému hnevu a chaosu, ktorý bol pripravený nenásytne sa vrhnúť na všetko, čo mu stálo v ceste.
 „Alastair, prosím...“
Už nevedela čomu by mala veriť, nikdy predtým ho takého nevidela, pochybovala o všetkom, no práve teraz nebol priestor na to, aby mu niečo také povedala, neovládal sa bol mimo seba a ona začínala cítiť bolesť, šíriacu sa z miest, ktoré zasahovalo jeho zaobchádzanie s mágiou.
Naklonila sa bližšie k nemu, s námahou prešla tú krátku vzdialenosť, no zdalo sa jej, akoby to trvalo večnosť a čln sa stále kolísal, na mieste a dosť prudko, na to aby bol riskantný každý krok, no jej sa to teraz podarilo, ona to dokázala, dotkla sa jeho pliec, prinútila ho, aby sa na ňu pozrel.
„Prepáč...“ zopakovala pomaly.
„Povedz, že neveríš tomu, že som ich tam nechal zomrieť, povedz, že ty tomu veríš...“
„Neverím tomu...“ vyslovila to, dokázala to urobiť. „Neverím tomu, že by si niečo také chcel urobiť...“
Nevedela ako presne k tomu došlo, no zrazu bola v jeho objatí a mágia prestala byť bolestivá. 
Hladina vody sa upokojila, mágia chaosu začala pomaly ustupovať. Pomaly sa od neho odsunula.
Stiahla sa späť na svoju stranu, spokojná s tým, že prežili, že chaos ho nepohltil a nestal sa elementálom.
Zatiaľ ešte nestratil svoju ľudskosť, no jeho správanie nasvedčovalo tomu, že ešte nie je pripravený na štúdium a zrejme ani na to, aby zvládol prijatie novej protiváhy.
Nezhovárali sa spolu, nedokázala sa naňho ani len pozrieť. A hnevala sa, sama na seba, že neovláda mágiu lepšie, že ho nedokázala poraziť ani v takej banálnej veci, akou bolo prevzatie kontroly nad člnom. A to čo sa stalo potom, to radšej vytesnila zo svojej mysle.
Po zvyšok plavby sa naňho ani len nepozrela, ani len nedala najavo, že si vôbec ešte uvedomuje jeho prítomnosť.
„Elaine...“ chcel jej niečo povedať, keď sa čln dotkol brehu, no ona nemala v úmysle ho počúvať.
***
„Nič si z toho nerob, skrátka má za sebou tvrdú školu... vieš, predsa aký jej Abrams...“ upokojoval mu Evan, keď spolu po večeri sedeli na izbe.
Bol to jej spolubývajúci, ešte spolužiak zo základnej školy, obaja skončili pri Hellsovej, spolu s ďalšími štyrmi, ktorí boli v súčasnosti na misii. Evan sa zotavoval zo zranení a ona nebola vybraná preto, pokračovala vo výuke s majsterkou nateraz sama.
Práve teraz by privítala tú možnosť, keby sa mohla pozhovárať so Sabine, ktorej by možno mohla povedať všetko.
Čo sa týkalo Evana nebola si úplne istá, či s tým hneď nepobeží za Hellsovou, s ktorou bol až príliš za dobre, hlavne v poslednej dobe s ňou spolupracoval až príliš ochotne. Vedela si predstaviť, že by za to celé bola zodpovedná len a len ona. Nestála o ďalšie problémy.
 „Jeho majsterka sa hneď hnala za ním, to si píš, že bol hneď vonku a takisto aj patrične poučený... Alebo sa stalo aj niečo iné, niečo medzi tebou a Tvoričom...“ nadhodil tú tému, po ktorej už od začiatku túžil. Nevedel si ani len predstaviť aké je to nepríjemné, nemal ani len tušenia, čo všetko by musela podstúpiť, keby sa skutočne stala jeho protiváhou.
Nemala o to záujem. Nikdy a teraz už vôbec nie.
„Nič sa nestalo...“ zamračene si ho premerala a snažila sa nemyslieť na to objatie, ktoré v nej vzbudzovalo zmiešané pocity. „Nič čo by stálo za reč, radšej sa poponáhľaj, nemáš dnes náhodu na starosti film...“
Evan zbledol.
„Máš pravdu, dnes je to tuším na mne... no nemám nič pripravené...“ ešte zbehol do svojej izby, čiastočne ovládaný nepríjemným tušením, že to dnes zrejme nestihne.
Elaine bola ochotná naňho ešte chvíľu počkať. Jeho fantázia bola v tomto zmysle hlavne pre ňu zdrojom príjemného rozptýlenia.
Pred Abramsovou hodinou to skutočne potrebovala, aspoň na istý čas zanechať všetky starosti súvisiace s Tvoričom za sebou.