5. 7. 2016

Vtedy som verila 24. kapitola





fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.

Obsah: „Vtedy som verila, že on už viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo zastaviť temnotu...“
Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...
pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón

 
Prebudila sa s tvárou pritlačenou na niečom ostrom.
Uvedomila si, že leží na kameňoch, ktoré pokrývajú arénu, sneh bol z nej odprataný, no kamene, ktoré tu mali sťažiť študentom pohyb ju nepríjemne tlačili.
Nevedela ako sa tam dostala, vedela len to, že by si vedela predstaviť tisíc iných miest, kde by sa ocitla radšej.
Cítila chlad, na svojom tele, na svojej školskej uniforme a snažila sa nemyslieť na bodavú bolesť, kdesi na temene hlavy.
S námahou vstala, jej ruka smerovala do habitu, chcela nájsť svoj prútik, potrebovala ho, no nebol tam.
Dívala sa na svoje ruky, na svoj prsteň, ktorý zotrvával na jej prste, takmer až tvrdohlavo.
Už viac zrejme nešlo oňho ani o žiadne obyčajné utláčanie, ktoré dôverne poznala už predtým. A spomínala, pokúšala sa spomenúť si na to, ako sa tam dostala. Jediné čo si však dokázala vybaviť bolo to ako nahnevaná odchádzala zo Života a zvykov muklov, to bolo to posledné na čo si spomínala, a všetko ostatné bolo preč, v najbližších týždňoch sa nič nestalo, nič také čo by nasvedčovalo tomu, že Oggovo varovanie skutočne bolo pravdivé,  niekto na ňu zaútočil, niekto ju priviedol sem a bola presvedčená o tom, že tá osoba nemyslí na jej dobro. A ona si dovolila na to len tak ľahko zabudnúť, opäť si dovolila byť aspoň chvíľu šťastná, lebo verila, že jej dajú pokoj, že to urobia len preto, lebo on ich o to požiada, ale čo ak klamal, čo ak ich vôbec nepožiadal, aby... Pokojne niečo také mohol urobiť, nebolo by to prvý raz, čo by čelila prudkej zmene jeho nálad.
Urobila pár váhavých krokov, nohy ju neposlúchali, boli ako zdrevenené, chvíľu si myslela, že jej skutočne niečo urobili, niečo čo by jej mohlo vážne ublížiť, no bola to len jedna z verzií tej nepríjemnej zväzujúcej kliatby.
Pocítila strach, keď začula ten prvý pohyb, bála sa, že by to mohol byť had, že by možno on mohol zmeniť názor, ak ju tu teraz zabije, nikto sa nikdy nedozvie, čo sa s ňou stalo.
Ak to urobí, tak jej dcéra... ich dcéra, to bolo horšie, než tá prvá možnosť, s ktorou by sa možno aj dokázala vyrovnať.
Nemala sa kam schovať, snažila sa ujsť, no nemohla bežať, keď sa o to pokúsila takmer spadla.
Svetlo prútikov pocítila na svojej tvári.
Boli to Slizolinčania.
Čo však nebolo o nič lepšie ako keby to bol on sám.
„Čo chcete...“ hlesla rozrušene a snažila sa prekonať strach, nemyslieť na to, že je tu s nimi sama.
So študentmi s vyššieho ročníka, pre ktorých by za normálnych okolností bola len vzduch.
„Pozhovárať sa o tom, ako sa humusáckej špine ako si ty podarilo dostať sa až tak ďaleko...“
Tie slová boli ako úder, cítila ich dosah, videla ako na ňu mierili prútikmi a strach v nej narastal do takmer nepredstaviteľných rozmerov, keď ju obkľúčili, keď okolo nej vytvorili kruh.
„Nechajte ma na pokoji, dovoľte mi odísť...“ zúfalstvo, ktoré sa vkradlo do jej hlasu, nedokázala ovládnuť.
„Odísť, tak ty chceš odísť...“ zatiahol Avery posmešne a jeho prútik sa už takmer dotýkal jej hlavy.
„Obávam sa, že to nebude možné... nie skôr, než...“
„Prosím, nechajte ma na pokoji, ja za nič nemôžem nič som neurobila...“
„Musela si niečo urobiť, inak by s tebou nezaobchádzal ako s jednou z nás... inak by niečo také neurobil... povedz nám, čo si mu urobila, ako si ho presvedčila...“ pridal sa k nemu aj Nott.
Zatláčali ju bližšie k jednej zo stien a ona do nej takmer padala, ledva sa stihla zachytiť rukami.
Chvela sa, absolútne vyvedená z miery.
Nebol to Tom, no nič to nemenilo na tom, že si práve teraz priala, aby mala radšej dočinenia s ním.
„Hovor, tak hovor, chceme vedieť čo si s ním urobila, ako si ho presvedčila, aby ťa prijal...“
„Ja ne...“ pokúšala sa niečo povedať, no bolo to čoraz ťažšie, keď tesnejšie uzatvárali kruh okolo nej, keď ju sácali z jednej strany na druhú.
A ona pochopila, že je stratená, že nemôže odtiaľ uniknúť, že jej môžu urobiť čokoľvek a ona nebude mať ani len možnosť sa brániť, nemala pri sebe nič, len svoju mágiu, ktorá bola práve teraz absolútne potlačená strachom.
Opäť bola na kolenách, krútil sa s ňou celý svet a blízkosť ich prútikov, tie nekonečné možnosti toho, čo by jej mohli urobiť... Nemohla dýchať, cítila, že sa jej svet začína otáčať, že nemôže viac zniesť tie ich tiché hrozby, tie ich slová, ktoré sa mohli rýchlo zmeniť na skutky.
„Niečo na nej musí byť, keď ho tak rýchlo dostala, aj jeho, pozrieme sa, mali by sme sa pozrieť...“ zdesene sebou trhla, keď na ňu Avery siahol.
Keď cítila ako sa na jej habite vytvára trhlina od zaklínadla, keď časť z neho poranila aj jej pokožku, pálilo to...
Bolesť sa šírila ďalej, jej strach narastal, do takej miery, až to bolo neúnosné.
Sklonila hlavu, zdesená z toho, že jej časť habitu skĺzla z pliec, zdesená z toho, že sa na ňu dívali a smiali sa.
„Nič výnimočné, páni, definitívne nič výnimočné...“
„Prosím...“ hlesla unavene... „Prosím, už dosť...“
„Hovorilo to niečo?“
„Nie, ja som nič nepočul a ty?“
„Vôbec nič... nič čo by stálo...“
Cítila dotyk prútika na svojej tvári.
„Crucio!“
Ich smiech, ich smiech bol zrazu všade, až do chvíle, kým nezačula, ten zvuk.
Ich smiech bol jej bolesťou, bol jej najhlbším smútkom, no ona bojovala, bojovala s tou bolesťou, nie kvôli sebe, ale kvôli nej, bojovala, aby nestratila samú seba.
Kým ich kruh nerozdelil had.
Pratali sa mu z cesty, nepochybne potešení tým, že on dokončí to, čo tak sľubne začalo.
Niekto zrušil kúzlo, počula to, no veľmi slabo, akoby sa to odohrávalo kdesi ďaleko od nej.
Spamätala sa, až keď bol had takmer až pri nej.
 „Avery, Nott, študenti nemajú čo robiť v priestoroch arény po vyučovaní...“ zaznel ten hlas, ktorý mohol byť vyslobodením aj smrťou, všetko záviselo opäť len od jeho rozhodnutia.
Tom držal v ruke ich prútiky, oboch ich odzbrojil.
Ich pohľady sa stretli, kým ten jeho ostával bezvýrazný ona mu nedokázala čeliť, tak len sklonila hlavu a pritisla si ruky bližšie k telu.
„Prepáčte, pán profesor, no mali sme tu istú neodkladnú prácu...“ vyhlásil Avery, akoby jej mučenie bolo niečo na čo by mal byť hrdý.
„Zmiznite... obaja, o tej vašej práci sa ešte pozhovárame, ale teraz mi zmiznite z očí...“
„Pán profesor, ale ona je... nikdy ste nám poriadne nevysvetlili... Neveríte predsa, že nejaké proroctvo...“ naliehal naňho Avery, aj keď Nott ho ťahal za rukáv a snažil sa mu jemne naznačiť, že bude lepšie dať od toho ruky preč.
„O to sa nebojte, ak túžite po vysvetleniach dostanete ich, môžete tu pokojne ostať, Nagini na vás dohliadne, kým si na vás nájdem čas...“ povedal to hlasom lorda Voldemorta a oni si mali možnosť uvedomiť, čo to znamená.  
„Nie, pán profesor... prepáčte mi...“ pokúsil sa to ešte zachrániť Nott, no nemal možnosť ďalej o ničom vyjednávať, keď zrazu letel k stene a tvrdo do nej vrazil.
Myrtla cítila, ako sa k nej Tom naklonil.
Zbavil ju kúzla, ktoré jej zväzovalo nohy a ona vstala tak rýchlo, ako to len bolo možné.
Telo ju bolelo, cítila sa veľmi zle a určite by bola opäť padla na kolená, keby ju nezdvihol.
Keby sa oňho nemohla oprieť, skôr než všetko ostatné zastrela bolesť.

***
Nadobudla vedomie až na ošetrovni, v posteli, do ktorej bola uložená. Školská sestra si mumlala čosi o trestuhodnej nezodpovednosti, no ona ju hneď zastavila, hneď ako to bolo možné.
„Ako sa má moje dieťa? Je v poriadku?“
„Áno, našťastie, sa mu nič vážne nestalo, no odporúčam vám istý čas oddychovať a vyhýbať sa stresu... ostanete tu, rozhodne vás už len tak ľahko nepustím...“
To jej vyhovovalo, zrazu už nemala pokoj nikde a bála sa, že to čo s ňou chceli urobiť, by sa mohlo pokojne aj zopakovať.
No nepredpokladala, že sestra skutočne tuší, čo sa jej stalo, lebo to nevyzeralo tak, že by chcela informovať akékoľvek príslušné autority, no možno na tom až tak veľmi nezáležalo, možno ona nebola hodná toho, aby sa niekto tým zaoberal.
„Budete však musieť vypiť podporný elixír, ktorý som vám pripravila, nemá veľmi dobrú chuť, no je to nevyhnutné, aby ste ho vypili celý...“
„Áno, iste...“ prijala od sestry čašu a pomaly pila, mal nepríjemne horkastú chuť, no podarilo sa jej ho dopiť s veľkým sebazaprením.
Potom ju sestra nechala na pokoji a ona ostala sama, opäť zaspala, opäť nechcela na nič myslieť.
Na všetky tie teórie, ktoré prebiehali jej mysľou, na to koľko toho vlastne vedel a či to nemohol zastaviť už skôr, keď ho na tú možnosť upozornila, nechcela myslieť na to, že on možno čiastočne súhlasil s tým, aby... že by možno existovala aj taká možnosť.
Nechcela veriť, že to urobil preto, lebo mu na nich záleží, že v sebe našiel tú časť sebe, ktorú tak dokonale zabíjal on sám a čo bolo možno horšie, že tá časť v ňom nikdy neexistovala. 

nasledujúca kapitola