fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.
Obsah: „Vtedy som verila, že on už
viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo
zastaviť temnotu...“
Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti
z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...
pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón
Prebudila sa
s tvárou pritlačenou na niečom ostrom.
Uvedomila si, že leží na
kameňoch, ktoré pokrývajú arénu, sneh bol z nej odprataný, no kamene,
ktoré tu mali sťažiť študentom pohyb ju nepríjemne tlačili.
Nevedela ako sa tam
dostala, vedela len to, že by si vedela predstaviť tisíc iných miest, kde by sa
ocitla radšej.
Cítila chlad, na svojom
tele, na svojej školskej uniforme a snažila sa nemyslieť na bodavú bolesť,
kdesi na temene hlavy.
S námahou vstala,
jej ruka smerovala do habitu, chcela nájsť svoj prútik, potrebovala ho, no
nebol tam.
Dívala sa na svoje ruky,
na svoj prsteň, ktorý zotrvával na jej prste, takmer až tvrdohlavo.
Už viac zrejme nešlo oňho
ani o žiadne obyčajné utláčanie, ktoré dôverne poznala už predtým. A spomínala,
pokúšala sa spomenúť si na to, ako sa tam dostala. Jediné čo si však dokázala
vybaviť bolo to ako nahnevaná odchádzala zo Života
a zvykov muklov, to bolo to posledné na čo si spomínala, a všetko
ostatné bolo preč, v najbližších týždňoch sa nič nestalo, nič také čo by
nasvedčovalo tomu, že Oggovo varovanie skutočne bolo pravdivé, niekto na ňu zaútočil, niekto ju priviedol sem
a bola presvedčená o tom, že tá osoba nemyslí na jej dobro. A ona
si dovolila na to len tak ľahko zabudnúť, opäť si dovolila byť aspoň chvíľu
šťastná, lebo verila, že jej dajú pokoj, že to urobia len preto, lebo on ich o to
požiada, ale čo ak klamal, čo ak ich vôbec nepožiadal, aby... Pokojne niečo
také mohol urobiť, nebolo by to prvý raz, čo by čelila prudkej zmene jeho
nálad.
Urobila pár váhavých
krokov, nohy ju neposlúchali, boli ako zdrevenené, chvíľu si myslela, že jej
skutočne niečo urobili, niečo čo by jej mohlo vážne ublížiť, no bola to len
jedna z verzií tej nepríjemnej zväzujúcej kliatby.
Pocítila strach, keď
začula ten prvý pohyb, bála sa, že by to mohol byť had, že by možno on mohol
zmeniť názor, ak ju tu teraz zabije, nikto sa nikdy nedozvie, čo sa s ňou stalo.
Ak to urobí, tak jej
dcéra... ich dcéra, to bolo horšie, než tá prvá možnosť, s ktorou by sa
možno aj dokázala vyrovnať.
Nemala sa kam schovať,
snažila sa ujsť, no nemohla bežať, keď sa o to pokúsila takmer spadla.
Svetlo prútikov pocítila
na svojej tvári.
Boli to Slizolinčania.
Čo však nebolo o nič
lepšie ako keby to bol on sám.
„Čo chcete...“ hlesla
rozrušene a snažila sa prekonať strach, nemyslieť na to, že je tu s nimi
sama.
So študentmi s vyššieho
ročníka, pre ktorých by za normálnych okolností bola len vzduch.
„Pozhovárať sa o tom,
ako sa humusáckej špine ako si ty podarilo dostať sa až tak ďaleko...“
Tie slová boli ako úder,
cítila ich dosah, videla ako na ňu mierili prútikmi a strach v nej narastal
do takmer nepredstaviteľných rozmerov, keď ju obkľúčili, keď okolo nej
vytvorili kruh.
„Nechajte ma na pokoji,
dovoľte mi odísť...“ zúfalstvo, ktoré sa vkradlo do jej hlasu, nedokázala
ovládnuť.
„Odísť, tak ty chceš
odísť...“ zatiahol Avery posmešne a jeho prútik sa už takmer dotýkal jej
hlavy.
„Obávam sa, že to nebude
možné... nie skôr, než...“
„Prosím, nechajte ma na
pokoji, ja za nič nemôžem nič som neurobila...“
„Musela si niečo urobiť,
inak by s tebou nezaobchádzal ako s jednou z nás... inak by
niečo také neurobil... povedz nám, čo si mu urobila, ako si ho presvedčila...“
pridal sa k nemu aj Nott.
Zatláčali ju bližšie k jednej
zo stien a ona do nej takmer padala, ledva sa stihla zachytiť rukami.
Chvela sa, absolútne
vyvedená z miery.
Nebol to Tom, no nič to
nemenilo na tom, že si práve teraz priala, aby mala radšej dočinenia s ním.
„Hovor, tak hovor, chceme
vedieť čo si s ním urobila, ako si ho presvedčila, aby ťa prijal...“
„Ja ne...“ pokúšala sa
niečo povedať, no bolo to čoraz ťažšie, keď tesnejšie uzatvárali kruh okolo
nej, keď ju sácali z jednej strany na druhú.
A ona pochopila, že
je stratená, že nemôže odtiaľ uniknúť, že jej môžu urobiť čokoľvek a ona nebude
mať ani len možnosť sa brániť, nemala pri sebe nič, len svoju mágiu, ktorá bola
práve teraz absolútne potlačená strachom.
Opäť bola na kolenách,
krútil sa s ňou celý svet a blízkosť ich prútikov, tie nekonečné
možnosti toho, čo by jej mohli urobiť... Nemohla dýchať, cítila, že sa jej svet
začína otáčať, že nemôže viac zniesť tie ich tiché hrozby, tie ich slová, ktoré
sa mohli rýchlo zmeniť na skutky.
„Niečo na nej musí byť,
keď ho tak rýchlo dostala, aj jeho, pozrieme sa, mali by sme sa pozrieť...“
zdesene sebou trhla, keď na ňu Avery siahol.
Keď cítila ako sa na jej
habite vytvára trhlina od zaklínadla, keď časť z neho poranila aj jej
pokožku, pálilo to...
Bolesť sa šírila ďalej,
jej strach narastal, do takej miery, až to bolo neúnosné.
Sklonila hlavu, zdesená z toho,
že jej časť habitu skĺzla z pliec, zdesená z toho, že sa na ňu dívali
a smiali sa.
„Nič výnimočné, páni,
definitívne nič výnimočné...“
„Prosím...“ hlesla unavene...
„Prosím, už dosť...“
„Hovorilo to niečo?“
„Nie, ja som nič nepočul
a ty?“
„Vôbec nič... nič čo by
stálo...“
Cítila dotyk prútika na
svojej tvári.
„Crucio!“
Ich smiech, ich smiech
bol zrazu všade, až do chvíle, kým nezačula, ten zvuk.
Ich smiech bol jej bolesťou,
bol jej najhlbším smútkom, no ona bojovala, bojovala s tou bolesťou, nie
kvôli sebe, ale kvôli nej, bojovala, aby nestratila samú seba.
Kým ich kruh nerozdelil
had.
Pratali sa mu z cesty,
nepochybne potešení tým, že on dokončí to, čo tak sľubne začalo.
Niekto zrušil kúzlo,
počula to, no veľmi slabo, akoby sa to odohrávalo kdesi ďaleko od nej.
Spamätala sa, až keď bol
had takmer až pri nej.
„Avery, Nott, študenti nemajú čo robiť v priestoroch
arény po vyučovaní...“ zaznel ten hlas, ktorý mohol byť vyslobodením aj smrťou,
všetko záviselo opäť len od jeho rozhodnutia.
Tom držal v ruke ich
prútiky, oboch ich odzbrojil.
Ich pohľady sa stretli,
kým ten jeho ostával bezvýrazný ona mu nedokázala čeliť, tak len sklonila hlavu
a pritisla si ruky bližšie k telu.
„Prepáčte, pán profesor,
no mali sme tu istú neodkladnú prácu...“ vyhlásil Avery, akoby jej mučenie bolo
niečo na čo by mal byť hrdý.
„Zmiznite... obaja, o tej
vašej práci sa ešte pozhovárame, ale teraz mi zmiznite z očí...“
„Pán profesor, ale ona
je... nikdy ste nám poriadne nevysvetlili... Neveríte predsa, že nejaké
proroctvo...“ naliehal naňho Avery, aj keď Nott ho ťahal za rukáv a snažil
sa mu jemne naznačiť, že bude lepšie dať od toho ruky preč.
„O to sa nebojte, ak
túžite po vysvetleniach dostanete ich, môžete tu pokojne ostať, Nagini na vás
dohliadne, kým si na vás nájdem čas...“ povedal to hlasom lorda Voldemorta a oni
si mali možnosť uvedomiť, čo to znamená.
„Nie, pán profesor...
prepáčte mi...“ pokúsil sa to ešte zachrániť Nott, no nemal možnosť ďalej o ničom
vyjednávať, keď zrazu letel k stene a tvrdo do nej vrazil.
Myrtla cítila, ako sa k nej
Tom naklonil.
Zbavil ju kúzla, ktoré
jej zväzovalo nohy a ona vstala tak rýchlo, ako to len bolo možné.
Telo ju bolelo, cítila sa
veľmi zle a určite by bola opäť padla na kolená, keby ju nezdvihol.
Keby sa oňho nemohla
oprieť, skôr než všetko ostatné zastrela bolesť.
***
Nadobudla vedomie až na
ošetrovni, v posteli, do ktorej bola uložená. Školská sestra si mumlala
čosi o trestuhodnej nezodpovednosti, no ona ju hneď zastavila, hneď ako to
bolo možné.
„Ako sa má moje dieťa? Je
v poriadku?“
„Áno, našťastie, sa mu
nič vážne nestalo, no odporúčam vám istý čas oddychovať a vyhýbať sa
stresu... ostanete tu, rozhodne vás už len tak ľahko nepustím...“
To jej vyhovovalo, zrazu
už nemala pokoj nikde a bála sa, že to čo s ňou chceli urobiť, by sa
mohlo pokojne aj zopakovať.
No nepredpokladala, že
sestra skutočne tuší, čo sa jej stalo, lebo to nevyzeralo tak, že by chcela
informovať akékoľvek príslušné autority, no možno na tom až tak veľmi
nezáležalo, možno ona nebola hodná toho, aby sa niekto tým zaoberal.
„Budete však musieť vypiť
podporný elixír, ktorý som vám pripravila, nemá veľmi dobrú chuť, no je to
nevyhnutné, aby ste ho vypili celý...“
„Áno, iste...“ prijala od
sestry čašu a pomaly pila, mal nepríjemne horkastú chuť, no podarilo sa
jej ho dopiť s veľkým sebazaprením.
Potom ju sestra nechala
na pokoji a ona ostala sama, opäť zaspala, opäť nechcela na nič myslieť.
Na všetky tie teórie,
ktoré prebiehali jej mysľou, na to koľko toho vlastne vedel a či to nemohol
zastaviť už skôr, keď ho na tú možnosť upozornila, nechcela myslieť na to, že
on možno čiastočne súhlasil s tým, aby... že by možno existovala aj taká
možnosť.
Nechcela veriť, že to
urobil preto, lebo mu na nich záleží, že v sebe našiel tú časť sebe, ktorú
tak dokonale zabíjal on sám a čo bolo možno horšie, že tá časť v ňom nikdy
neexistovala.
nasledujúca kapitola