23. 7. 2016

Vtedy som verila 25. kapitola







fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.

Obsah: „Vtedy som verila, že on už viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo zastaviť temnotu...“
Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...
pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón




 Pre Petriku. 

Neprišiel ju navštíviť.
Ani sa neinformoval na jej zdravotný stav, to ju vôbec neprekvapovalo, začínala si myslieť, že so svojimi študentmi dokonca do istej miery súhlasil. Práve teraz ju to však až tak veľmi netrápilo, trpela akousi zvláštnou otupenosťou, nerozprávala, len existovala.
To, že mu nezáležalo na nej s tým sa bola schopná zmieriť, ale že ho ani netrápilo to, čo bude s ich dcérou, to nedokázala len tak ľahko prijať. Podliehala hroznej beznádeji.
Počas svojho pobytu v nemocničnom krídle bola zväčša sama, len občas k nej pribudol niekto, koho bolo nutné ošetriť, no nezhovárali sa s ňou, aspoň nie tak, akoby to ona sama potrebovala.
Len prežívala, kdesi na okraji svojho vlastného vedomia, uzavretá aj sama pred sebou.
Až do svojho prepustenia bola akoby zbavená života, akoby neschopná čo i len jednej dobrej myšlienky.
A keď jej bolo konečne umožnené odísť, cítila sa omnoho staršia, akoby pripravená o niečo, čo ju navždy opustilo.
Jej dcéra sa však mala dobre, preukázala tú životaschopnosť, ktorú ona v sebe nachádzala len veľmi ťažko.
Myslela na to, ako sa má jej rodina v Austrálii, na svoju malú sestru, možno to tak bolo lepšie, že sem zrejme nikdy nebude môcť prísť študovať, možno ani ona by na živote tu nenachádzala žiadne šťastie a cítila sa tu len uväznená, týmito stenami, za ktorými by bola len sestrou, tej ktorá, práve teraz... ani sama nevedela, kam vlastne patrí.
A keď konečne opäť kráčala po školských chodbách, zdalo sa jej, akoby vstupovala do iného obdobia, do obdobia ticha a kradmých pohľadov, do obdobia, v ktorom bol každý jeden krok stále ťažší a to ticho, akoby len svedčilo o tom, že sa blíži horšia búrka, že sa svet opäť naplní krvou, ktorá nebude môcť byť nikým a ničím nahradená.
Nevedela či by mala ísť na fakultu, na vyučovanie alebo kamkoľvek inam, len sa zasekla na jednej z tých nekonečných chodieb a klesla na schody, na tú menej pohyblivú časť a len tam ticho sedela.
Nejaká hodina skončila, študenti opúšťali triedu, kdesi hore sa ozývali náhlivé kroky a plač.
Netypický pre túto hodinu, no zrejme spôsobený problémami na niektorej s hodín.
Prinútila sa vstať, už tam sedela príliš dlho, hrozilo, že by ju tam niekto objavil, že by mohla byť niekým vyrušená a jej krehká rovnováha opäť podrobená skúške, o ktorú nestála.
Náhlivo prechádzala okolo brnení, počula ako si portréty o nej šepkali, no ignorovala ich hlasy, s hlavou sklonenou šla ďalej ani nevedela presne kam, no všetky cesty akoby viedli na to jediné miesto, ktoré bolo zrejme jej osudom aj prekliatím.
Stála pred tými dverami.
Pred dverami, ktoré viedli do jeho súkromného bytu. Položila chvejúcu sa ruku na dvere, pocítila tlak mágie, zamumlala posledné heslo, ktoré si ešte pamätala, predtým bola zahrnutá do kúzla, ktoré jej umožnilo vstúpiť, ale teraz si nebola istá či ho náhodou nezmenil.
Dvere však vyriešili jej dilemu, lebo ju takmer okamžite pustili ďalej a ona cez ne mohla prejsť.
Bola obklopená iným druhom ticha a mágiou, akoby toto miesto bolo ňou neodvratne poznačené.
Nebol tam.
Zaplavila ju úľava, keď klesla do jedného z jeho kresiel. Na stolíku našla akúsi knihu, no nemala chuť čítať ani myslieť, nemala chuť absolútne na nič, do všetkého sa musela len nútiť, všetko ju vyčerpávalo. Pri nej bol aj prsteň, jeho rodový prsteň, podobný tomu, ktorý jej daroval, no zároveň to nebol ten typ daru, s ktorého by sa dokázala tešiť.
Chvíľu ho držala v rukách, spomínala na to, ako hovorila prostredníctvom neho so svojím predkom.
No potom ho položila späť na miesto, kde ho zanechal on, veľmi rýchlo, akoby jeho dotyk zanechal na jej pokožke bolestivú stopu, aj keď sa to vôbec nestalo, cítila akoby snáď na to ani len nemala nárok, dotknúť sa ho, cítiť ho vo svojej dlani.
Oprela sa späť do kresla, v ktorom sa cítila malá a nepatrná. Odsunula vankúš, ktorý jej prekážal.
Nevedela prečo sem prišla, ani čo od toho všetkého vlastne čakala.
Z nejakých neznámych príčin však práve na tom mieste, dokázala pokojne zaspať, akoby ju opustilo všetko to napätie posledných dní, bolo zrazu preč. Nenávidela to, to že sa práve tak dokáže cítiť tu, aj napriek tomu, že on... aj napriek tomu, že pozná hĺbku tej priepasti, ktorá ich oddeľuje, že pozná jeho krutosť, pred ktorou nemôže uniknúť.
No spala pokojne, hlboko, po dlhom čase cítila, že si skutočne dokázala poriadne oddýchnuť.
Chcela si vziať svoje veci, tie ktoré jej tu ostali, chcela to urobiť, skôr než... na to opäť stratí odvahu a aj ich potrebovala.
Niežeby vôbec dúfala, že sa bude môcť sústrediť na učenie, že jej vôbec dovolia sa ešte zúčastňovať hodín, potom všetkom si vôbec netrúfala ukázať sa na verejnosti, obávala sa toho, že by jej niekto opäť chcel ublížiť a nevedela či by zvládla ďalší podobný otras.
Netušila ani to, či to ešte vôbec chce, tá časť jej odhodlania, akoby bola zlomená, tým okamihom, kedy bola proti nej vyslovená neodpustiteľná kliatba. Tá bolesť, akoby vymazala všetko a ponechala priestor len na prílišnú obozretnosť.
Nepochybne preto to bol práve dotyk hada, ktorý ju spoľahlivo dostal spod tej bariéry ticha a pokoja, ktorú si vytvorila...
„Nie...“ hlesla rozrušene, jej hlas po prvý raz potom čo došlo k tomu útoku, nadobudol určitú emóciu.
„Prosím, ja...“ vedela, že jej nemôže rozumieť, no pokúšala sa aspoň ani nevedela presne o čo...
Bola to len Nagini, nie bazilisk, no aj tak nedokázala zachovať pokoj, keď sa hlava hada dotkla jej kolien.
Bol to však len krátky okamih, počas ktorého sa stretla s pohľadom do tých očí, do chladu, ktorý sa skrýval za nimi, akoby nemohlo preniknúť nič a nikto, had sa skrútil do klbka, zrejme na svojom obľúbenom mieste a ona tam ostala uväznená, lebo si nevedela predstaviť, že by mala prejsť okolo neho.
Snažila sa zhlboka dýchať a nepodliehať panike, had sa nehýbal, zotrvával aj naďalej stočený v pozícii, do ktorej sa dostal pomerne rýchlo. A jej prítomnosť akoby potom ľahkom dotyku, takmer až priateľsky ignoroval.
Nasledujúcich tridsať minút však patrilo k tým najdlhším úsekom v jej živote.
A potom opäť uvidela jeho, keď sa tie dvere otvorili a ona videla, že si ju všimol.
Stále príťažlivý, no zároveň... bola na ňom niečo, čo v nej samej opäť vyvolávalo ten všadeprítomný odpor, ktorý aj voči nemu cítila, po vražde Dumbledora.
„Tak si tu...“ povedal to, zdanlivo akoby ľahostajne.
„Áno, ja, prepustili ma z nemocničného krídla a chcela som si len vziať nejaké veci... no Nagini ona...“
„Neublíži ti... pokojne sa môžeš hýbať...“ povedal to, akoby to bola samozrejmosť, no ona to tak necítila.
Prisvedčila, no stále ešte o tom nebola presvedčená.
Sledovala ako zložil pár kníh, k tej jednej, ktorá bola na stole a vzal si prsteň.
„Zabudol som si ho...“ vyhlásil, akoby snáď stála o vysvetlenie. Nereagovala na to a zatiaľ sa ani len nehýbala, skúšala či to ešte vôbec dokáže. „Niekedy si ho zložím, keď sa chystám pracovať s nebezpečnejšími zaklínadlami, aby sa nepoškodil...“
„Áno, tomu rozumiem...“  povedala to ona alebo si to len priala povedať? Čo vlastne chcela počuť od neho?
„Ale ja, neprišla som sem kvôli tomu, aby...“
„Viem, prečo si sem prišla...“  hovoril to, akoby ju obviňoval, čo v nej vyvolalo hnev, ktorý ledva dokázala kontrolovať.
„Nie, ty vôbec netušíš, nemáš ani len poňatia...!“ uvedomovala si, že naňho kričí, no nemohla prestať, nedokázala sa tomu ubrániť.
Sadol si oproti nej, do druhého kresla.
Cítila jeden z tých jeho pohľadov, ktoré sa dostávali hlbšie a videla, prepadala sa do jeho spomienok.
Inak než predtým, necítila žiadny odpor, žiadny tlak na svoje vlastné myšlienky, len splynula s tými jeho.
Celý jeho emocionálny svet, akoby bol zakrytý nepriepustnou vrstvou, bariérou, s ktorú nebolo možné oddeliť od neho samého. Akoby si prial udržiavať tú citovú prázdnou a jeho spomienky boli vstupom do chladnej vody, negatívne emócie v nich boli najsilnejšie, najvýraznejšie.
Akoby sa v jeho mysli ani len neutvorili isté spojenia, ktoré by mali byť súčasťou neho, akoby boli vyplnené niečím, čo si nepriala poznať. No boli tu iné, tie pre ktoré by mohol byť považovaný za netvora, tie ktoré zrejme nikto ešte nemal možnosť vnímať do takej miery.
No niečo tam bolo, niečo ako náznak presahujúci tú jeho zvyčajnú prázdnotu.
Prešiel tými dverami. Niečo, čo on sám odmietal prijať.
Školská sestra sa k nemu obrátila.
„Pán... profesor...“ ani ona zrejme nemala odvahu na vyslovenie jeho nového mena, no to mu neprekážalo.
V jeho svete zaznel slabý odraz niečoho, čo vyzeralo ako uspokojenie, no bolo to iné, než to čo prežívala ona, akoby to celé prechádzalo z veľkej diaľky, odniekiaľ z tej časti jeho sveta, akoby to v ňom ožívalo a umieralo zároveň.
„Potrebujete niečo...“
„Myrtla Warrenová, chcel by som vedieť, ako sa má...“
Opäť bola vtiahnutá do toho víru jeho niečoho, čo sa dalo označiť za jeho pocity.
Svojím spôsobom, akoby mu záležalo, no inak než čakala, bolo to také zvláštne, bolo to, akoby sa opäť zrodilo niečo nové a potom to odišlo, tak rýchlo, akoby to bolo pohltené tou bariérou, cez ktorú jej dovolil preniknúť. Nebolo to celkom ľudské,  nevedela to zaradiť, no nikdy predtým nebola v mysli inej osoby tohto druhu, nevedela či je to pre vrahov normálne alebo sa to týka výlučne len niektorých.
„Bude v poriadku, pán profesor...“
„A dieťa?“
Opäť sa v jeho svete niečo pohlo, no inak, nie tak, akoby očakávala a bolo ťažké sa k tomu dostať aj s jeho pomocou.
„Skutočne vám záleží na tom, čo bude s vaším dieťaťom, pán profesor?“
„Mojím dieťaťom?“ zopakoval, akoby si zvykal na to, ako to znie. A opäť zachytila náznak niečoho, čo bolo hneď aj pohltené a vtiahnuté hlboko do jeho nadvedomia.
„Áno, povedali ste predsa, že ste vo vzťahu so slečnou Warrenovou, dá sa teda predpokladať, že ste aj otcom jej dieťaťa alebo sa snáď mýlim...“ jej hlas bol prísny, takmer až autoritatívny. Aj ona riskovala a bola si toho vedomá.
On ju kvôli tónu s akým s ním hovorila túžil zabiť. To boli silné pocity, silnejšie než tie, ktoré skrze neho vnímala predtým.
„Áno, som otcom toho dieťaťa, no je to jedna z tých informácií, ktoré si pre vaše dobro necháte pre seba...“
„Samozrejme, o tom nepochybujte... Čo sa týka vašej pôvodnej otázky, dieťa je v poriadku, zasiahli ste včas, tentokrát... Slečna Warrenová spí, ale ak by ste chceli... tak neskôr...“
Istá forma úľavy, istá forma upokojenia, ním samým prešla a ona to cítila rovnako intenzívne ako jeho túžbu zabiť.
„Nie, nechajte to tak, nehovorte jej ani to, že som tu bol...“
Nemal by niečo také dovoliť, ani len najmenšiu zmenu, ktorá by ho mohla priviesť k ľudskosti, ani len náznak toho, že by niekoho z nich mohol prijať, že by mu prestalo záležať na tom, od čoho záviseli všetky jeho plány. No ak by sa naňho pozrela, inak než v tých posledných dňoch, ak by verila, že možno niečo podobné aj v ňom dokáže existovať, možno by to už nemohol poslať preč, možno by to už nedokázal zastaviť a to nesmel dovoliť nikomu ani jej. Jeho pozícia mohla byť práve teraz ohrozená tým trestom, ktorý zvolil, tým ako zareagoval na jej útok.
Tým trestom, ktorý chcel vybaviť v tichosti, bez akéhokoľvek podozrenia a námietkam voči jeho postupu.
Nepotreboval, aby mocní, ktorí boli dosiaľ spokojní s jeho postupom zatúžili po jeho hlave, lebo si bol istý, že im proroctvo stačiť nebude, že ich musí držať vtom, že ani on sám neprijal tú možnosť, že sa len zahráva a podlieha ich vplyvom.