fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.
Obsah: „Vtedy som verila, že on už
viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo
zastaviť temnotu...“
Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti
z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...
pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón
Pre Petriku.
Neprišiel ju navštíviť.
Ani sa neinformoval na
jej zdravotný stav, to ju vôbec neprekvapovalo, začínala si myslieť, že so
svojimi študentmi dokonca do istej miery súhlasil. Práve teraz ju to však až
tak veľmi netrápilo, trpela akousi zvláštnou otupenosťou, nerozprávala, len
existovala.
To, že mu nezáležalo na
nej s tým sa bola schopná zmieriť, ale že ho ani netrápilo to, čo bude
s ich dcérou, to nedokázala len tak ľahko prijať. Podliehala hroznej
beznádeji.
Počas svojho pobytu
v nemocničnom krídle bola zväčša sama, len občas k nej pribudol
niekto, koho bolo nutné ošetriť, no nezhovárali sa s ňou, aspoň nie tak,
akoby to ona sama potrebovala.
Len prežívala, kdesi na
okraji svojho vlastného vedomia, uzavretá aj sama pred sebou.
Až do svojho prepustenia
bola akoby zbavená života, akoby neschopná čo i len jednej dobrej
myšlienky.
A keď jej bolo
konečne umožnené odísť, cítila sa omnoho staršia, akoby pripravená
o niečo, čo ju navždy opustilo.
Jej dcéra sa však mala
dobre, preukázala tú životaschopnosť, ktorú ona v sebe nachádzala len
veľmi ťažko.
Myslela na to, ako sa má
jej rodina v Austrálii, na svoju malú sestru, možno to tak bolo lepšie, že
sem zrejme nikdy nebude môcť prísť študovať, možno ani ona by na živote tu
nenachádzala žiadne šťastie a cítila sa tu len uväznená, týmito stenami,
za ktorými by bola len sestrou, tej ktorá, práve teraz... ani sama nevedela,
kam vlastne patrí.
A keď konečne opäť
kráčala po školských chodbách, zdalo sa jej, akoby vstupovala do iného obdobia,
do obdobia ticha a kradmých pohľadov, do obdobia, v ktorom bol každý
jeden krok stále ťažší a to ticho, akoby len svedčilo o tom, že sa
blíži horšia búrka, že sa svet opäť naplní krvou, ktorá nebude môcť byť nikým
a ničím nahradená.
Nevedela či by mala ísť
na fakultu, na vyučovanie alebo kamkoľvek inam, len sa zasekla na jednej
z tých nekonečných chodieb a klesla na schody, na tú menej pohyblivú
časť a len tam ticho sedela.
Nejaká hodina skončila,
študenti opúšťali triedu, kdesi hore sa ozývali náhlivé kroky a plač.
Netypický pre túto
hodinu, no zrejme spôsobený problémami na niektorej s hodín.
Prinútila sa vstať, už
tam sedela príliš dlho, hrozilo, že by ju tam niekto objavil, že by mohla byť
niekým vyrušená a jej krehká rovnováha opäť podrobená skúške, o ktorú
nestála.
Náhlivo prechádzala okolo
brnení, počula ako si portréty o nej šepkali, no ignorovala ich hlasy,
s hlavou sklonenou šla ďalej ani nevedela presne kam, no všetky cesty
akoby viedli na to jediné miesto, ktoré bolo zrejme jej osudom aj prekliatím.
Stála pred tými dverami.
Pred dverami, ktoré
viedli do jeho súkromného bytu. Položila chvejúcu sa ruku na dvere, pocítila
tlak mágie, zamumlala posledné heslo, ktoré si ešte pamätala, predtým bola
zahrnutá do kúzla, ktoré jej umožnilo vstúpiť, ale teraz si nebola istá či ho
náhodou nezmenil.
Dvere však vyriešili jej
dilemu, lebo ju takmer okamžite pustili ďalej a ona cez ne mohla prejsť.
Bola obklopená iným
druhom ticha a mágiou, akoby toto miesto bolo ňou neodvratne poznačené.
Nebol tam.
Zaplavila ju úľava, keď
klesla do jedného z jeho kresiel. Na stolíku našla akúsi knihu, no nemala
chuť čítať ani myslieť, nemala chuť absolútne na nič, do všetkého sa musela len
nútiť, všetko ju vyčerpávalo. Pri nej bol aj prsteň, jeho rodový prsteň, podobný
tomu, ktorý jej daroval, no zároveň to nebol ten typ daru, s ktorého by sa
dokázala tešiť.
Chvíľu ho držala
v rukách, spomínala na to, ako hovorila prostredníctvom neho so svojím
predkom.
No potom ho položila späť
na miesto, kde ho zanechal on, veľmi rýchlo, akoby jeho dotyk zanechal na jej
pokožke bolestivú stopu, aj keď sa to vôbec nestalo, cítila akoby snáď na to
ani len nemala nárok, dotknúť sa ho, cítiť ho vo svojej dlani.
Oprela sa späť do kresla,
v ktorom sa cítila malá a nepatrná. Odsunula vankúš, ktorý jej
prekážal.
Nevedela prečo sem
prišla, ani čo od toho všetkého vlastne čakala.
Z nejakých neznámych
príčin však práve na tom mieste, dokázala pokojne zaspať, akoby ju opustilo
všetko to napätie posledných dní, bolo zrazu preč. Nenávidela to, to že sa
práve tak dokáže cítiť tu, aj napriek tomu, že on... aj napriek tomu, že pozná
hĺbku tej priepasti, ktorá ich oddeľuje, že pozná jeho krutosť, pred ktorou
nemôže uniknúť.
No spala pokojne, hlboko,
po dlhom čase cítila, že si skutočne dokázala poriadne oddýchnuť.
Chcela si vziať svoje
veci, tie ktoré jej tu ostali, chcela to urobiť, skôr než... na to opäť stratí
odvahu a aj ich potrebovala.
Niežeby vôbec dúfala, že
sa bude môcť sústrediť na učenie, že jej vôbec dovolia sa ešte zúčastňovať
hodín, potom všetkom si vôbec netrúfala ukázať sa na verejnosti, obávala sa
toho, že by jej niekto opäť chcel ublížiť a nevedela či by zvládla ďalší
podobný otras.
Netušila ani to, či to
ešte vôbec chce, tá časť jej odhodlania, akoby bola zlomená, tým okamihom, kedy
bola proti nej vyslovená neodpustiteľná kliatba. Tá bolesť, akoby vymazala
všetko a ponechala priestor len na prílišnú obozretnosť.
Nepochybne preto to bol
práve dotyk hada, ktorý ju spoľahlivo dostal spod tej bariéry ticha
a pokoja, ktorú si vytvorila...
„Nie...“ hlesla
rozrušene, jej hlas po prvý raz potom čo došlo k tomu útoku, nadobudol
určitú emóciu.
„Prosím, ja...“ vedela,
že jej nemôže rozumieť, no pokúšala sa aspoň ani nevedela presne o čo...
Bola to len Nagini, nie
bazilisk, no aj tak nedokázala zachovať pokoj, keď sa hlava hada dotkla jej
kolien.
Bol to však len krátky
okamih, počas ktorého sa stretla s pohľadom do tých očí, do chladu, ktorý
sa skrýval za nimi, akoby nemohlo preniknúť nič a nikto, had sa skrútil do
klbka, zrejme na svojom obľúbenom mieste a ona tam ostala uväznená, lebo
si nevedela predstaviť, že by mala prejsť okolo neho.
Snažila sa zhlboka dýchať
a nepodliehať panike, had sa nehýbal, zotrvával aj naďalej stočený
v pozícii, do ktorej sa dostal pomerne rýchlo. A jej prítomnosť akoby
potom ľahkom dotyku, takmer až priateľsky ignoroval.
Nasledujúcich tridsať
minút však patrilo k tým najdlhším úsekom v jej živote.
A potom opäť uvidela
jeho, keď sa tie dvere otvorili a ona videla, že si ju všimol.
Stále príťažlivý, no
zároveň... bola na ňom niečo, čo v nej samej opäť vyvolávalo ten
všadeprítomný odpor, ktorý aj voči nemu cítila, po vražde Dumbledora.
„Tak si tu...“ povedal
to, zdanlivo akoby ľahostajne.
„Áno, ja, prepustili ma
z nemocničného krídla a chcela som si len vziať nejaké veci... no
Nagini ona...“
„Neublíži ti... pokojne
sa môžeš hýbať...“ povedal to, akoby to bola samozrejmosť, no ona to tak
necítila.
Prisvedčila, no stále
ešte o tom nebola presvedčená.
Sledovala ako zložil pár
kníh, k tej jednej, ktorá bola na stole a vzal si prsteň.
„Zabudol som si ho...“
vyhlásil, akoby snáď stála o vysvetlenie. Nereagovala na to a zatiaľ
sa ani len nehýbala, skúšala či to ešte vôbec dokáže. „Niekedy si ho zložím,
keď sa chystám pracovať s nebezpečnejšími zaklínadlami, aby sa
nepoškodil...“
„Áno, tomu
rozumiem...“ povedala to ona alebo si to
len priala povedať? Čo vlastne chcela počuť od neho?
„Ale ja, neprišla som sem
kvôli tomu, aby...“
„Viem, prečo si sem
prišla...“ hovoril to, akoby ju
obviňoval, čo v nej vyvolalo hnev, ktorý ledva dokázala kontrolovať.
„Nie, ty vôbec netušíš,
nemáš ani len poňatia...!“ uvedomovala si, že naňho kričí, no nemohla prestať,
nedokázala sa tomu ubrániť.
Sadol si oproti nej, do
druhého kresla.
Cítila jeden z tých
jeho pohľadov, ktoré sa dostávali hlbšie a videla, prepadala sa do jeho
spomienok.
Inak než predtým,
necítila žiadny odpor, žiadny tlak na svoje vlastné myšlienky, len splynula
s tými jeho.
Celý
jeho emocionálny svet, akoby bol zakrytý nepriepustnou vrstvou, bariérou,
s ktorú nebolo možné oddeliť od neho samého. Akoby si prial udržiavať tú
citovú prázdnou a jeho spomienky boli vstupom do chladnej vody, negatívne
emócie v nich boli najsilnejšie, najvýraznejšie.
Akoby
sa v jeho mysli ani len neutvorili isté spojenia, ktoré by mali byť
súčasťou neho, akoby boli vyplnené niečím, čo si nepriala poznať. No boli tu
iné, tie pre ktoré by mohol byť považovaný za netvora, tie ktoré zrejme nikto
ešte nemal možnosť vnímať do takej miery.
No
niečo tam bolo, niečo ako náznak presahujúci tú jeho zvyčajnú prázdnotu.
Prešiel
tými dverami. Niečo, čo on sám odmietal prijať.
Školská
sestra sa k nemu obrátila.
„Pán...
profesor...“ ani ona zrejme nemala odvahu na vyslovenie jeho nového mena, no to
mu neprekážalo.
V jeho
svete zaznel slabý odraz niečoho, čo vyzeralo ako uspokojenie, no bolo to iné,
než to čo prežívala ona, akoby to celé prechádzalo z veľkej diaľky,
odniekiaľ z tej časti jeho sveta, akoby to v ňom ožívalo
a umieralo zároveň.
„Potrebujete
niečo...“
„Myrtla
Warrenová, chcel by som vedieť, ako sa má...“
Opäť
bola vtiahnutá do toho víru jeho niečoho, čo sa dalo označiť za jeho pocity.
Svojím
spôsobom, akoby mu záležalo, no inak než čakala, bolo to také zvláštne, bolo
to, akoby sa opäť zrodilo niečo nové a potom to odišlo, tak rýchlo, akoby
to bolo pohltené tou bariérou, cez ktorú jej dovolil preniknúť. Nebolo to
celkom ľudské, nevedela to zaradiť, no
nikdy predtým nebola v mysli inej osoby tohto druhu, nevedela či je to pre
vrahov normálne alebo sa to týka výlučne len niektorých.
„Bude
v poriadku, pán profesor...“
„A
dieťa?“
Opäť
sa v jeho svete niečo pohlo, no inak, nie tak, akoby očakávala a bolo
ťažké sa k tomu dostať aj s jeho pomocou.
„Skutočne
vám záleží na tom, čo bude s vaším dieťaťom, pán profesor?“
„Mojím
dieťaťom?“ zopakoval, akoby si zvykal na to, ako to znie. A opäť zachytila
náznak niečoho, čo bolo hneď aj pohltené a vtiahnuté hlboko do jeho
nadvedomia.
„Áno,
povedali ste predsa, že ste vo vzťahu so slečnou Warrenovou, dá sa teda
predpokladať, že ste aj otcom jej dieťaťa alebo sa snáď mýlim...“ jej hlas bol
prísny, takmer až autoritatívny. Aj ona riskovala a bola si toho vedomá.
On
ju kvôli tónu s akým s ním hovorila túžil zabiť. To boli silné
pocity, silnejšie než tie, ktoré skrze neho vnímala predtým.
„Áno,
som otcom toho dieťaťa, no je to jedna z tých informácií, ktoré si pre
vaše dobro necháte pre seba...“
„Samozrejme,
o tom nepochybujte... Čo sa týka vašej pôvodnej otázky, dieťa je v poriadku,
zasiahli ste včas, tentokrát... Slečna Warrenová spí, ale ak by ste chceli...
tak neskôr...“
Istá
forma úľavy, istá forma upokojenia, ním samým prešla a ona to cítila
rovnako intenzívne ako jeho túžbu zabiť.
„Nie,
nechajte to tak, nehovorte jej ani to, že som tu bol...“
Nemal
by niečo také dovoliť, ani len najmenšiu zmenu, ktorá by ho mohla priviesť k ľudskosti,
ani len náznak toho, že by niekoho z nich mohol prijať, že by mu prestalo
záležať na tom, od čoho záviseli všetky jeho plány. No ak by sa naňho pozrela,
inak než v tých posledných dňoch, ak by verila, že možno niečo podobné aj
v ňom dokáže existovať, možno by to už nemohol poslať preč, možno by to už
nedokázal zastaviť a to nesmel dovoliť nikomu ani jej. Jeho pozícia mohla
byť práve teraz ohrozená tým trestom, ktorý zvolil, tým ako zareagoval na jej
útok.
Tým
trestom, ktorý chcel vybaviť v tichosti, bez akéhokoľvek podozrenia a námietkam
voči jeho postupu.
Nepotreboval,
aby mocní, ktorí boli dosiaľ spokojní s jeho postupom zatúžili po jeho
hlave, lebo si bol istý, že im proroctvo stačiť nebude, že ich musí držať vtom,
že ani on sám neprijal tú možnosť, že sa len zahráva a podlieha ich
vplyvom.