fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.
Obsah: „Vtedy som verila, že on už
viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo
zastaviť temnotu...“
Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti
z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...
Sledovala chrabromilsko-bystrohlavský
tréning na jednej z tribún. Imelda ju pozvala, aby šla s ňou.
Nemala veľmi čo robiť, práve teraz ju
netrápilo vyučovanie ani hlavolamy, víťaz toho posledného a najťažšieho
Ivor, prevzal túto povinnosť na seba, momentálne bola na tom aj čo sa týkalo
školských úloh veľmi dobre.
Slizolin si privlastnil viac času na
tréningy, preto im neostalo nič iné len dohodnúť sa medzi sebou. No nikto sa
neodvážil svoju nespokojnosť prejaviť nahlas. Na škole panovalo opäť také to
nebezpečné ticho.
A ona súhlasila. Už len preto,
lebo si ju po dlhšom čase niekto opäť všimol. Po dvoch relatívne pokojných
mesiacoch, to bola príjemná zmena.
Sedeli spolu v tej nižšej časti
s čerstvým pečivom v rukách. Dnešný deň bol príjemne teplý.
Dokonca vyšlo aj slnko a pobyt
vonku bol práve teraz mimoriadne príjemný. Leto bolo ešte ďaleko, no boli tu už
prvé náznaky toho, že čoskoro nad nimi preberie vládu omnoho príjemnejšie
počasie.
Potter párkrát preletel okolo nich,
dokonca im aj zamával a trochu sa pred svojou priateľkou predvádzal, čo
bolo pomerne zábavné sledovať. Jeho vzdušná akrobacia sa však nestretla
s porozumením u ostatných hráčov.
Bolo príjemné sledovať, ako mu trochu
sťažili život.
Obe mu však kývali o dušu, smiali
sa a užívali si jeden z tých príjemnejších dní. Tu bolo všetko
v poriadku. Tu neboli ovládaní temnotou.
„To robí vždy...“ okomentovala Imelda,
no neskrývala nadšenie spojené s tým, že jej venuje viac pozornosti ako
hre.
„Ja chcela by som vedieť, teda, ja...
nemusíš mi odpovedať, ak nechceš, ale profesor... on... ešte stále ste
spolu...“ pýtala sa jej na to takmer šeptom a dívala sa pritom na ten jej
prsteň.
Stále ho mala. Tom ju nepožiadal, aby
mu ho vrátila ani jej nezakázal ho nosiť. No nikto túto tému už viac
nerozvíjal, akoby im niečo či vlastne niekto bránil hovoriť.
„Netuším,“ priznala Myrtla potichu.
Práve teraz netušila čo má
v úmysle a ani to len nechcela vedieť, úplne jej stačilo to všetko,
čoho bola svedkom predtým.
Tehotenstvo na nej už začínalo byť
vidieť, všetci si to už museli všimnúť, no to čoho sa obávala asi najviac, sa
nestalo.
Nikto sa jej na to nepýtal. Občas
zachytila pár kradmých pohľadov, no táto téma akoby pre všetkých bola tabu.
Prispelo to aspoň čiastočne
k tomu, že bola pokojná a ničím sa momentálne netrápila.
Ďalej sledovala hru a snažila sa
nepoukazovať na to, aké má jej spolužiačka z Chrabromilu šťastie. Potter
bol možno dosť žiarlivý, no dalo sa s ním dohodnúť a od toho
posledného konfliktu s vedením, bol skôr nenápadný a nezaujímal sa
o nič iné len o svoje vlastné záležitosti, čo bol zrejme jediný
spôsob, ako na škole prežiť.
„Prepáč, ja... nemala by som sa ťa na
to pýtať...“ hlesla previnilo, zrejme si uvedomila, že je to záležitosť, ktorá
by jej veľmi ľahko mohla pokaziť náladu. „Nechcela som ťa tým znepokojiť...“
„To nevadí...“ vyhlásila len na pol
úprimne a sledovala tú poslednú Potterovu otočku a videla ako zdvihol ruku
nad hlavu spolu s ohnivou strelou. Urobil celý okruh a opäť sa
zastavil neďaleko nich.
„Tak čo dievčatá, spokojné...“
„Úplne...“ kričala Imelda.
„Musím uznať, že si dobrý, Potter...“
dodala Myrtla.
„Potešenie bolo na mojej strane...“
usmial sa aj na ňu a ona sa snažila prehliadnuť ten fakt, že je opäť po
dlhom čase takmer šťastná, už len preto, lebo tu môže byť s nimi, že sa
môže cítiť, akoby niekam po dlhom čase skutočne patrila. Pomaly jedla, na čerstvom
vzduchu jej bolo dobre a všetko spolu s Imeldou horlivo komentovali.
„Vidíš to, mal by letieť nižšie... mal
by to urobiť tak a nie sa priveľmi spoliehať na to, že dostane
prihrávku...“ boli to nekonečné rozhovory a ona sa veľmi rada stala ich
súčasťou, aj keď metlobal nebol jej doménou, Imelda toho očividne vedela viac
než dosť a pár vecí sa od nej ešte stihla aj naučiť.
Tréning však napokon skončil.
Hráči pomaly začali pristávať
a kapitáni spolu o niečom pomerne dôkladne diskutovali. Vskutku boli
teraz všetci viac než kedykoľvek inokedy zameraní proti Slizolinu. Dokonca natoľko,
že boli ochotní si vzájomne radiť, čo sa nestávalo až tak často.
Imelda šla za Potterom. Presnejšie
povedané, bola v jeho náručí a Myrtla úplne chápala to, jej takmer až
nákazlivé nadšenie. Jej priateľ skrátka chytil strelu, bol opäť veľký hrdina tohto
síce len cvičného zápasu, ale aj tak, zaslúžil si odmenu.
Myrtla pomaly vstala zo svojho miesta,
vstávanie začínalo byť trochu ťažšie než predtým, no práve teraz nemala žiadne
vážnejšie problémy, nevoľnosti ustúpili
a ona sa cítila pomerne dobre.
Pridala sa k nim a spoločne
vyšli zo štadiónu, bolo už dosť neskoro a čakalo na nich ešte
popoludňajšie vyučovanie.
Bežná rutina, ktorá však bola prerušená
príchodom profesora Obrany proti čiernej
mágii.
Čo spôsobilo, že to všeobecné nadšenie
akosi opadlo a niektorí študenti sa až podozrivo ponáhľali na výuku.
No on si ich nevšímal, postavil sa do
cesty skôr jej.
„Myrtla?“
„Potrebujete
niečo, pán profesor?“
ešte stále jej pripadalo zvláštne s ním hovoriť takýmto spôsobom, no nebolo
to prvý raz čo sa vrátili k istému druhu nevyhnutnej formálnosti. Aj tí
poslední hráči, ktorí ešte boli za ňou, na ňu zvláštne hľadeli.
Dokonca aj Imelda na ňu zrazu vyzerala vystrašene a rýchlo sa
s ňou rozlúčila so slovami: „Neskôr sa uvidíme... Dovidenia, pán
profesor...“
„Dovidenia...“ pozdravil jej aj Tom, no
všetku svoju pozornosť práve teraz venoval hlavne jej, čo bolo desivé aj
znepokojujúce zároveň.
„Chcel
by som s tebou pozhovárať, o istej záležitosti, ktorá neznesie odklad...“ nebola to ponuka, ale príkaz
a jej neostávalo nič iné len sa mu nateraz podriadiť.
Vedela, čoho všetkého je schopný, ak sa
mu niekto postaví na odpor a netúžila byť ešte raz centrom jeho pozornosti
takýmto spôsobom.
„Niečo
nie je v poriadku, ja skutočne som sa veľmi snažila, nespôsobovať vám
starosti...“ hlesla
rozrušene, nedokázala sa tomu ubrániť, tomu nepríjemnému citovému pohnutiu
a strachu, spojeného s jeho krutými rozhodnutiami.
„Práve
naopak, všetko je v najlepšom poriadku, Myrtla...“ povedal to, akoby to bola skutočne
pravda, akoby sa medzi nimi odvtedy nestalo vôbec nič čo by stálo za zmienku.
Naposledy ju predsa bez milosti
vyhodil, dal jej najavo, že s ňou nechce mať nič spoločné. Ona nemôže
zmeniť to, kým je ani to jeho proroctvo zrejme nestačí na to, aby bol ochotný
ju skutočne prijať.
Nenávidí predsa aj jej rodičov, aj keď
sa k nemu vždy správali s rešpektom a veľmi pekne ho prijali
v ich dome. Počas tých spoločných Vianoc sa k nemu správali ako
k členovi rodiny, to však nič neznamenalo pre samotného lorda Voldemorta.
Prinútila sa pozrieť mu do očí, aby sa
ubezpečila, že v nich nevidí tú temnotu, ktorá by znamenala, že sa ju
rozhodol odstrániť z cesty. Ich chladná bezvýraznosť spôsobila, že opäť
podľahla neistote.
Posledné po čom túžila, bolo ostať
s ním osamote, no rozhodnutie tohto druhu nezáviselo od nej.
Prešli ďalej od tej základnej cesty,
ktorú poznala už takmer naspamäť, bližšie k lesu, no ešte stále
v bezpečnej vzdialenosti od neho.
Obrátil sa k nej, opäť čelila tomu
jeho pohľadu, tomu povestnému chladu.
„Obri
sú definitívne na mojej strane, stali sa mojou armádou... A aj iné temné
bytosti, boli viac než ochotné stať sa mojimi služobníkmi... do konca tohto
roka, bude možné pokračovať aj v ďalších nevyhnutých zmenách...Čarodejnícky
svet už nikdy nebude taký ako predtým...“
Nevedela, čo by mu na to mala povedať,
to, že získaval vplyv v čarodejníckom svete, nebolo práve dobrou správou
pre ňu a pre jej podobných.
„Zdá
sa, že ste vyhrali... že ste dosiahli to, čo ste chceli...“ snažila sa zabrániť tomu, aby sa do
jej hlasu nevkradol pohŕdavý tón, nech to bolo akokoľvek stála pred Temným
pánom, pred osobou, ktorá by mohla rozhodnúť o jej živote či smrti
a život, ktorý práve teraz strážila, musel ustúpiť pred jej podráždenosťou
a sklamaním.
„Áno
a zároveň sa tým vytvoril priestor na to, aby sme mohli opäť hovoriť
o istých pre nás oboch dôležitých otázkach...“
Jej život.
Život dieťaťa?
Jej sloboda.
Jej smrť?
„Takže
to mám chápať tak, že ste už pripravený?“
Pulzovanie jej srdca sa nedalo
zastaviť. Priveľa toho práve teraz bolo v stávke. Boli tu stále tie príliš
cenné putá, ktoré mohli byť zničené.
„Áno,
Myrtla, som presvedčený o tom, že je najvyšší čas.“
Ustúpila pred ním o pár krokov,
opäť ovládaná strachom. Bola pripravená prosiť o život svojej dcéry.
Nemohla urobiť nič s tými
ochrannými inštinktmi, ktoré súviseli s jej láskou k nej.
„Už
to, že mi rozumieš znamená, že sa nemusíme obávať odmietnutia tých rodín, ktoré
by sa odvážili postaviť na odpor...“
„Rozumiem?“
zopakovala zarazene.
„Áno,
iste, dostala si dar od mojej rodiny, začína sa prejavovať Slizolina rodová
línia, tým, že rozumieš jazyku, ktorým hovorím aj ja... rozumieš parselčine,
pretože si sa stala súčasťou mágie dieťaťa, ktoré je tvojou súčasťou. Bola si
prijatá ich mágiou, na tom čo bolo predtým už nezáleží, bolo rozhodnuté
v náš prospech.“
Pochopila, prečo sa všetci tvárili tak
zvláštne, keď ich spolu videli hovoriť. Ona rozumela jazyku hadov.
predchádzajúca kapitola
nasledujúca kapitola