25. 8. 2016

Azkabanský strážca 8. kapitola





pár: Harry Potter/Severus Snape
varovanie: povojnové, Snape_prežil, Snape_väzeň
obsah:  Harry Potter nastupuje ako mladý auror na svoju prvú službu do Azkabanu (v Pottermore som sa dočítala, že po vojne tam už nestrážia dementori, ale vraj sa tam striedajú aurori)  Vyberie si túto službu, lebo má v úmysle "pozhovárať sa" so Severusom Snapom, ktorý čaká vo väzení na proces... Chce  mu pomôcť... postarať sa o to, aby s ním dobre zaobchádzali a pomôcť mu dostať sa späť na slobodu... A zblížiť sa s ním...



Pre anjelik_majka, Dark Angel, Jackie, Aliyi Midnight
„To je všetko, čo dokážete, Potter?“ provokoval ho Severus Snape neľútostne. Sám čiastočne vyvedený z rovnováhy, sám čiastočne bojujúci so svojimi vlastnými predstavami o tom, čo by mal asi tak urobiť, keď jeho drahý strážca prekročí svoje kompetencie. A on sa možno rozhodne mu vtom vôbec nebrániť.

„Nie, pane...“ pošepol mu Potter.

Hlas sa mu chvel. Jeho telo bolo ešte stále napäté, cítil  vplyv jeho mágie na svoju vlastnú.

Vzďaľujúci sa od chladu a príliš blízko toho slova, jedného z tých prekliatych slov, ktoré boli len zdrojom bolesti. Prial si necítiť, všetko uzavrieť, zbaviť sa všetkého, čo by ho mohlo priviesť od tých pokušení, ku ktorým smeruje, každá nešťastná bytosť oplývajúca čo i len mizivou emocionálnou inteligenciou.

Keď sa vás nikto nedotýka tak dlho, až vás šokuje každý jeden prejav ľudskej náklonnosti. Keď vás dotyk druhej osoby prekvapí, čiastočne akoby šlo o útok na vašu vlastnú suverenitu.

Potterov dotyk taký nebol. Bol všetkým, len nie útokom proti jeho vlastnej hrdosti. Blížil sa k zdráhavému prijatiu. K tomu bodu, kedy možno sám sebe dovolí zabudnúť na všetky tie drobné kruté detaily, z ktorých sa skladali jeho rozhodnutia, týkajúce sa neho. Možno bude ochotný tentoraz uveriť, že on, Severus Snape by si mohol niečím zaslúžiť náklonnosť svojho mladého strážcu. Tam až dospel aj on sám. K úvahám podobného druhu. Do rizika, že by mohol pripustiť aj túto možnosť ako pravdivú.

Dať mu túto príležitosť, myslieť naňho ako na svojho však bolo lákavé aj preňho. Aj po toľkom čase bol ešte stále schopný prijať myšlienky podobného druhu.

„Tak povedzte, čo odo mňa chcete, Potter, čo presne chcete...“ žiadal ho, keď videl, že sa priveľmi spolieha na bezpečnosť jeho objatia.

„Chcem byť s vami...“ odvetil ten mladík jednoducho a jeho srdce ešte stále čelilo tomu príjemnému rozrušeniu.

„Teraz...“ vyslovil to, všetky tie predtým márne túžby jeho vlastného srdca adresované vždy, osobe, ktorá...

 „Dávajte si pozor, Potter, lebo vás skutočne vezmem za slovo a neviem, čo urobíte potom...“ pošepol mu drsne.

A snažil sa ignorovať to, s akou dôverou sa naňho díva. Nikto by nemal veriť jemu, nie osobe, ktorá tak dlho bola schopná ísť až za hranicu svojich možností. Potter si ani len nevedel predstaviť, čo všetko on sám dokáže predstierať a ako hlboko pochová svoje vlastné emócie, ak to bude potrebné. No s ním šlo o viac, on bol ten, kto pootvoril tie dvere, k tým spomienkam, ktoré on sám nikdy nemienil spájať so sebou.

Snažil sa preklínať ten okamih, kedy on sám prejavil pred ním tú slabosť, ktorú pred všetkými chcel navždy ukrývať.

Opatrne ho od seba odtisol. Priam cítil ten náznak sklamania, ktorý prebehol jeho tvárou.

Potter otvoril ústa, čo bolo vskutku rozkošné, no vzápätí ich opäť zavrel, keď si ho pritiahol k sebe. Drsnejšie než mal v pláne, mu dával najavo, čo znamená ocitnúť sa v jeho rukách.

Dotkol sa Potterovej uniformy. Priveľmi temnej, akoby nepatriacej celkom k tomu, čo predstavoval on sám. Pohrával sa s hornými gombíkmi.

„Tak sa pozrieme na to, čo by sa s tým dalo urobiť... ak teda, trváte, na tom, že je to presne to, čo chcete...“ provokoval ho a pochyboval, že ho to ešte niekedy prestane baviť.

Trpezlivo čakal, cítil pritom tlak vlastnej mágie, ktorá sa túžila oslobodiť, ktorá potrebovala istý druh uvoľnenia tak, ako on sám, dával mu čas, aby si dobre rozmyslel to, čo pod vplyvom tých krátkodobých pocitov, no Potter mal očividne problémy s tým, čo i len pokojne dýchať.

Zmohol sa len na krátke prikývnutie, čím mu vzal z rúk aj tú poslednú možnosť, že by ešte mohol bojovať s túžbami, ktoré ani jemu neboli cudzie.

Potter akoby práve teraz objavoval samého seba a všetky možnosti, ktoré mu boli ponúkané.

Reagoval na ne, akoby vôbec po prvý raz zistil, čo je možné urobiť, ako pracovať so svojím vlastným vzrušením.

Čo cítil, pod dotykom, pod tou látkou, ktorá ho práve teraz oddeľovala, od jeho rúk, ktoré túžili, ktoré mapovali všetky tie možnosti, ako v ňom upevniť tie nové väzby.

„Prosím...“ zamumlal zúfalo. „Pane, prosím vás...“

Absolútne vyvedený z miery, jeho pomalou hrou, jeho drsne rafinovanou nežnosťou, ktorá ho zanechala bezbranného a túžiaceho. A on sám bol spokojný, on sám sa nechal pohltiť šťastím, keď pomaly odhaľoval jedno z tých preňho príjemných tajomstiev.

Potter ho stále kontroloval pohľadom, stále si uvedomoval, že je s ním a on bol potešený tým, že z neho ani len na okamih nespustí oči, že mu neprekážajú jeho ústa, dychtivé po poznávaní, citlivých miest, spokojné, keď mohli odhaliť všetko, čo bolo možné dosiahnuť, keď sa Potter oddal do jeho rúk, keď mu veril, keď bolo až nemožné sa od neho odpútať.

Ten mladý muž, bol s ním, bol pripravený prijať jeho samého, cítil to, jeho mágia, akoby ho volala, akoby mu patril, do spojenia, ktoré bolo práve teraz preňho nevyhnutnosťou.

Aj on bol už nahý, aj na ňom už spočíval jeho pohľad a jeho myšlienky, akoby nebolo možné oddeliť od toho mladého muža, ktorý bol jeho strážcom. No on stále nadobúdal ten dojem, že je to len formalita, že v podstate je to naopak, že práve on opäť dáva pozor naňho, na to aby necítil nič iné len rozkoš.

„Áno, Potter, presne tak...“  keď opäť našiel svoj hlas, ten jeho tón, ktorý už nepočul dávno a takmer zabudol, čo znamená, vymaniť sa z povinnosti.

„Harry...“ počul, ako mu to jeho prekliatie navrhlo, ako to vyslovilo, akoby očakávalo, že sa hneď chytí tej možnosti.

Chcel zrútiť hranicu, chcel nastoliť mier.

„Domýšľavý?“ provokoval opäť, očami sa vpíjajúci do uniformy pomaly klesajúcej na zem a čiastočne ešte mokrej.

„Ani trochu...“ poprel to, čiastočne ovládnutý stonom, spojeným s jeho rukami, mapujúcimi v pulzujúcej spokojnosti, všetky tie cesty mágie, ktoré bolo nutné prejsť a presvedčiť o tom, aby sa prebudili.

S hrdosťou prijímajúci ďalšie bozky. Iné než ten prvý, viac otvárajúce jeho samotného.

A stále tu bol ten vplyv, ten vplyv podobný ničomu čo predtým videl, tá odovzdanosť, ktorá zatlačila aj na jeho vlastné hranice.

„Harry...“ to oslovenie, ktoré v sebe našiel, kdesi na pokraji toho, čoho bol ešte schopný, keď klesal, hlbšie keď jeho oči, našli tie jeho, keď mágia uzavrela svoj vplyv a on našiel.

Tú poslednú zložku, tú možnosť spojenia, ktorá jeho myseľ uviedla do vytrženia.

Používal bolesť tak, ako jeho učiteľ, ktorý ho učil myšlienkovým vedám, no vedel, že existuje aj iná možnosť, jedna z tých možností, ktorá sa mu ponúkala málokedy, no Potterova myseľ, poddajná nielen teraz, ale aj predtým, akoby bola preňho prístupom k odpútaniu sa od chladu tunajších stien, bližšie k teplu, ďalej od nebezpečných foriem mágie. Ďalej od bolesti krku spôsobenej prudkosťou, ktorou práve teraz disponoval. Tak ako staré rany bolia, tak dokázala bolieť aj táto, no nie teraz, odpútal sa od tej bolesti, ich spojenie uzavrel tak, aby ani jeden z nich netrpel.

Dotkol sa ho.

Inak než sa zvyčajne dotýkal iných ľudí a Potter, a Harry nebol len súčasťou prázdnych ilúzií.

Dotkol sa ho ako jednej z tých osôb, ktoré boli preňho osudné a neboli len súčasťou starého sveta, ale aj nového života.

Harry.

Bol skutočný.

Pulzovanie jeho tela oproti tomu jeho, to všetko nemohla byť len ilúzia jeho mysle.

To všetko bol prísľub života, prísľub spojený s bozkami, s objatím, ktoré bolo iné než všetky doteraz prítomné objatia.

Žiadna ľútosť. Žiadne výčitky. Len naplnenie, len úžas nad tým, ako to môže zniesť, ako to môže chutiť.

Keď niekto skutočne zatúži po jeho blízkosti, keď niekto skutočne vidí v ňom aspoň časť tej ľudskosti, ktorú on sám tak dlho v sebe nenachádzal, pod tými ranami, akoby až tam bol on sám.

Bol súčasťou jeho vplyvu, čiastočne opretý o chlad, o jeden z tých symbolov chladu, no mysľou ďaleko od neho.

Ovinutý okolo neho.

Prijímajúci upokojujúci dotyk jeho prstov, opierajúci sa oňho, no nie ako o možnosť záchrany.

Neľútostne podmanivý. Pripravujúci sa na neodvratnosť spojenia. Na tú možnosť, že istý čas nebude rozdiel medzi ich mysľou ani telom. Tak to uzatváral, tak sa zbavoval všetkého, čo by mohlo priniesť do jeho mysle nepokoj.

Uvoľnený. Obklopený príjemnou ľahkosťou, nemysliaci na nič, čo by mohlo rozbiť tú jednotu.

„Dobre, Potter, veľmi dobre... dobre, Harry...“ opakujúci len krátke slová, akoby nepoznal dlhšie, akoby bolo hriechom plytvať takými slovami.

Prudký povzdych.

Opätovanie bozku.

Neúprosne pootvorenie pier a sladkosť jeho snaženia.

To bol ten pohyb, ten prvý pohyb, ktorý akoby bol súčasťou niečoho, čo nie je možné vymazať z pamäti.

Neúprosnosť tých ďalších, pevné zovretie. Absolútna strata kontroly, vedenie. To všetko cítil, to všetko bolo tak hlboko vryté do každého posunu v ich mysliach.

Jeho obrazy spojené s tými Potterovými, dotýkajúce sa každým jedným zakončením, bez toho, aby boli zradené. Nemožnosť oddelenia sa od toho šťastia.

Jeho skúmanie tvrdosti, ktorá sa vypínala oproti nemu, jeho jemné prijatie, tej krutej výzvy.

Potterove slastné stony, zmiešané s tými jeho.

Nie, strach, nie temnota.

Narastajúci vplyv.

Sladkosť trpkosti spojená s jeho objatím. S rozkošou pulzujúcou v nich, ako súčasť tej mágie, ktorá bola ich životom.
nasledujúca kapitola