Snapov syn
*poviedka patrí
k Čarovnej krajine (remake)
zameriavajúcej sa na život, neuznaného syna Severusa Snapa a jeho láske
k istej osobe... svojím spôsobom sa bude minulosť opakovať...
žáner: het, ale momentálne na tom vlastne ani nezáleží, krátka náladovka...
pár: bez páru (zatiaľ), postavy
Quentin Quirrell (moja AUTP postava)
študent siedmeho ročníka na Rokforte, nepriznaný syn Severusa Snapa,
jeho matka pochádza z rodiny Quirrellovcov no odčlenila sa od nich
a otvorila si vlastnú dielňu so svojou spolužiačkou istou Brownovou, ktorá
má dcéru Daphne (AUTP postavy)...
Daphne Brownová
(budúca prváčka), Albus Severus Potter, James Potter (študent siedmeho ročníka)
Varovanie: AUTP
postavy, nová generácia, možnosť, že história sa bude opakovať...
Je viacero možností ako poviedku čítať, preto budem robiť aj iné odkazy
ako zvyčajne, budem odkazovať aj priamo na pokračovanie, z pohľadu
Daphne aj na túto istú časť z pohľadu Quentina...
Mala
by byť zvyknutá na ten rozruch, ktorý vládol v tejto časti mesta, na tú
povedomú zmes hlasov nakupujúcich čarodejníkov. Húkanie sov
a všadeprítomný pohyb rôznych čarodejníkov.
Bola
to hlavná nákupná ulička, ktorou prechádzala už snáď tisíckrát, keď šla
s mamou do obchodu a nikdy sa nič hrozné nestalo. A zvyčajne to
tu mala veľmi rada, aj keď viac ako doma sa cítila v Zašitej uličke, aj
napriek bosorkám a zvláštnym osobám, ktoré sa tam pohybovali, no tam nikdy
nestratila orientáciu, tu občas áno,
o to viac sa práve teraz spoliehala na svojho priateľa.
A na
dotyk jeho ruky, ktorý v nej prebúdzal istotu, že sa nemôže stratiť, že on
tu vždy bude, aby jej pomohol dostať sa z tlačenice a nájde tú
správnu cestu. To jej sľúbil, že to tak vždy bude a ona sa na to
spoliehala, vďaka nemu sa tu pohybovala s omnoho väčšou istotou.
A boli
tu všetky tie výklady, ktoré ju lákali, pri ktorých by sa rada zastavila
a medzi nimi aj veľká veselá postava, na obchode, do ktorého by sa rada
pozrela, ak by mala tú možnosť.
Weasleyovské výmysly
a vynálezy to bol obchod, pred
ktorým takmer až zámerne spomalila.
„Môžeme
sa pozrieť dnu, ja chcela by som vidieť, ako to tam vyzerá...“ poprosila svojho priateľa.
Mama
to vždy odmietala pod zámienkou, že tam predávajú len samé nepotrebné hlúposti
a ona sa tam sama nikdy neodvážila vstúpiť. Vždy, keď sa o to
pokúsila, akoby počula mamin varovný hlas, aby sa v žiadnom prípade
neodvážila tam vstúpiť.
Quentin
tam tiež zvyčajne nechodil, no bola presvedčená o tom, že ho dokáže
presvedčiť, možno by stačil ten správny pohľad a on by jej to umožnil.
Vzal
ju predsa aj k Borginovi, ale to bolo ich tajomstvo a mama by strašne
vyvádzala, keby vedela, že sa tam boli pozrieť, tak sa s tým nemohla
nikomu pochváliť.
Prechádzala
sa tam medzi tými policami s tými nebezpečnými vecami a ničoho sa
nedotkla, len všetko sledovala a do istej miery bola fascinovaná, lebo
práve tam akoby bola doma.
Akoby
sa prejavovala tá jej Greengrassovská časť, ktorú podľa mami mala nepochybne
v sebe.
Mamka
vo svojich lepších časoch jej rozprávala o svojej rodine, o tom, ako
žila predtým než stretla jej otca a takpovediac sa absolútne odčlenila od
rodičov, ktorí podporovali Temného pána a aj od nej sa v podstate
očakávalo, že si nájde tú správnu partiu, ale ona sa ako s trpkosťou
zvykla vysvetľovať zamilovala do nesprávnej osoby. Svoj útek oľutovala
a nie raz, ako jej zvykla hovoriť a zdôrazňovala ešte, že teraz sa
mohli mať ešte omnoho lepšie, keby mala za sebou meno svojej rodiny
a mohla ním disponovať. Dokonca ani ten chlapec, ktorého jej rodina
vybrala, bol vskutku omnoho lepšou voľbou... A takto to pokračovalo až
donekonečna.
Prečo
bol jej otec nesprávny, to mala možnosť zistiť a vôbec sa jej nepáčilo to,
čo zistila. A ani jej priateľ ju v tomto prípade veľmi nepotešil, čo
sa týkalo jej výletu do zakázaného obchodu.
„Nie,
to nie je miesto pre nás...“ zamračene prešiel pohľadom po krikľavom výklade
s novými vskutku originálnymi výrobkami.
„To
hovorí aj mama, ale nikdy mi nechce vysvetliť prečo...“ chcela prekonať aj túto hranicu. Mohli spolu
predsa hovoriť slobodne, vždy to tak bolo.
No
k ďalšiemu vyjednávaniu sa nedostali.
Dvere
na obchode sa otvorili, vyšlo odtiaľ pekné dievča. Červenovlasé. Daphne si
aspoň priala vyzerať tak dobre, ako ona, keď vyrastie, no pochybovala
o tom, že sa to niekedy stane. Mama zvykla hovorievať, že sa na nešťastie
skôr, akoby čo sa vzhľadu týkalo patrila skôr k otcovej rodine.
A bola
to Potterova najmladšia dcéra. Lily.
Vyšla
odtiaľ v sprievode akéhosi ďalšieho dievčaťa, ktoré jej práve niečo
hovorilo, no zarazilo sa, keď si uvedomilo, že tam stoja.
Tá
druhá niečo rýchlo pošepla Lily, tá len pokrútila hlavou a nechala ju
odísť, kým ona zamierila bližšie k Daphne a Quentinovi.
Daphne
si uvedomila, že Quentin sa vystrel a pustil jej ruku. Zrazu bol akýsi
iný, díval sa na to dievča, akosi inak a jej sa to nepáčilo, lebo toto
nebola tá priateľská tvár, ktorú poznala ona.
A s Potterovcami
sa predsa nikdy nebavil, vždy hovoril, že sú... ani to nevedela celkom
pomenovať.
A zrazu
boli tu, dívali sa na seba a ona sa cítila zvláštne, akoby bola zrazu
odstrčená kamsi na vedľajšiu koľaj.
„Ahoj,
Potterová...“
„Ahoj,
Quentin... Si na nákupoch?“
„Nie,
len strážim dcéru svojej majsterky... ideme do cukrárne, pridáš sa...“ povedal
to, no ani na ňu pritom nepozrel.
„Ahoj,
maličká, koľko máš rokov?“ opýtala sa jej Lily.
Daphne
vzdorovito pokrútila hlavou a neodpovedala jej.
Zrazu
sa jej prestala páčiť, zrazu tomu vôbec nerozumela, tomu ako veľmi sa Quentin
zmenil, keď bola na blízku.
„Áno,
iste, veľmi rada...“ usmiala sa naňho a spolu šli ďalej, tesne vedľa seba,
akoby snáď Daphne prestala zrazu existovať.
Šla
za nimi, no len veľmi pomaly a neochotne a už ani na zmrzlinu nemala
chuť, v jej hrudi rástol taký zvláštny pocit.
Iný
než ten, ktorý poznala, keď zistila, že otec nemá rád, ale silný, silnejší než
ona sama.
Quentin
sa naklonil k Lily a niečo jej povedal, ona sa usmiala, no v jej
tvári, akoby bol ešte náznak ostražitosti, akoby sa niečoho obávala, no Daphne
nevedela čoho presne, ona sa predsa nebála, že sa tu stratí, minuli nový obchod
s prútikmi, čo Daphne aspoň na okamih rozptýlilo, kedysi sa tak tešila na
svoj prvý prútik, stále o tom rozprávala, no teraz ju to nezaujímalo,
teraz sa pohľadom dotýkala Quentinovho chrbta.
Chcela
mu naznačiť, že takto to nie je dobré, že na ňu zabudol, no neodvážila sa ho
osloviť.
Zvuk
ich smiechu ju trápil, bol bolestivý, akoby kdesi v nej prebúdzal niečo
strašne silné.
Hnevala
sa, tak veľmi ako sa len dokázala hnevať, no neodvážila sa ich spustiť
z očí, šla za nimi, pomaly a neochotne, plná zlosti, absolútne
neschopná pochopiť, prečo je zrazu len majsterkina dcéra, prečo je zrazu len
kdesi vzadu, kým ona by mala byť nepriateľka.
Trvalo
im dosť dlho, kým dorazili k obnovenej Cukrárni Fortescue. Hlavne
vďaka čarodejníkom, ktorí zaplnili celú hlavnú časť a ich túžba po
rýchlych nákupoch znemožňovala rýchlejší postup. A takisto aj preto, lebo
kráčali dosť pomaly a ich rozhovor bol pre nich zjavne dôležitejší než
všetko ostatné.
Majitelia Fortescue odkúpili aj
značku, od ministerstva, keďže pôvodný majiteľ, bol unesený a po skončení
čarodejníckej vojny o ňom nikto viac nepočul. Čo bolo nepríjemné, no vo
vtedajšej dobe vcelku bežné, veľa značiek bolo postupne obnovovaných.
Táto cukráreň sa však opäť stala
vyhľadávaným a obľúbeným miestom. Čiastočne aj vďaka tomuto príbehu, ktorí
sa stal súčasťou jednej z tunajších legiend, podľa ktorej bol jej
predchádzajúci majiteľ dôležitejší, než si všetci dokázali vôbec predstaviť.
Quentin
si zvolil zadný stôl na verande, ktorá našťastie ešte nebola úplne preplnená,
skrátka ich miesto, no na jej stoličke práve teraz sedela Lily, oproti nemu
a ona bola len na boku.
Daphne
klesla na tú svoju, hľadela na svoje topánky a vôbec nevnímala žiadne
objednávky ani nič podobné.
Až
keď mala pred sebou svoj pohár, jej tvár sa aspoň čiastočne vyjasnila, lebo
Quentin si spomenul, že nechce šľahačku ale kokosové trubičky. A boli tam,
medzi kúskami jej obľúbenej čokolády.
Pomaly
jedla a dívala sa na čarodejníkov prechádzajúcich sem a tam,
nepočúvala to, o čom sa zhovárali Lily a Quentin, chcela to vytesniť
zo svojej mysle a aj sa jej to podarilo, ale aj tak... Lyžička v jej
zmrzline sa začala pohupovať ako loď na rozbúrenom mori, keď sa prejavila mágia
v nej. No nikto to nevidel, nikto ju nepochválil za to, ako sa jej
podarilo to zastaviť. A nikto si napokon nevšimol ani to, keď odtiaľ zrazu
vstala a zamotala sa do davu odchádzajúcich ľudí.
Podarilo
sa jej vrátiť sa k tomu obchodu, našla ho opäť vďaka tej veľkej postave,
ktorá ju už aj predtým lákala.
Otvorila
dvere a vošla dovnútra.
Nebolo
tam nič hrozné, práve naopak, všetko bolo farebné, zastavila sa pri jedlých
temných znameniach aj pri elixíroch, zábavnejších než tie, ktoré zvyčajne
vyrábali oni v dielni.
Prešla
aj k pigmejským chumáčikom, ktoré boli opäť moderné, mali rôzne farby,
ružové, fialové a modré. Ona sama sa práve teraz dívala na jedného
fialového. A vo svojom vnútornom vrecku hľadala mince, mala ich dosť,
hlavne preto, že na narodeniny dostala od mami takýto darček, keďže zrejme
nemala chuť niečo jej vyberať sama, dala jej rovno peniaze a ona si ich
dosiaľ šetrila na niečo výnimočné, preto si ich teraz narýchlo obzerala.
Prezrela
si všetko, čo ju zaujímalo, našla si predavača a kládla mu otázky, vskutku
všetky, ktoré ju napadli, aj čo sa týkalo elixírov a iných vtipných vecí,
ktoré prebudili jej zvedavosť.
Páčili
sa jej chumáčikovia, no chcela aj temné znamenia zo stáleho sortimentu. Preto
si to musela dobre spočítať a našťastie to vyzeralo tak, že jej to vyjde
aj na štipku prášku okamžitej tmy.
„To
bude všetko?“ opýtal sa jej predavačka, nízka čarodejnica s ryšavými
vlasmi, keď už mala všetko nakúpené. Jeden ochotný predavač jej pomohol
s výberom chumáčika, temnými znameniami aj s práškom okamžitej tmy,
skôr len takou malou vzorkou. O ktorej tvrdila, že ju kupuje pre staršieho
brata.
„Áno,
všetko...“ prisvedčila ochotne a snažila sa tak ako Quentin tváriť
sebavedome, akoby tam skrátka patrila. No zrejme to tak celkom nezabralo, lebo
potom ako zaplatila, spustili sa otázky.
„Maličká,
ty si tu sama?“
„Vonku
už na mňa čaká mama, ona sem nechcela ísť, tak poslala len mňa...“ vyhlásila
Daphne, pomerne sebavedome a prevzala si od čarodejnice svoj nákup, spolu
s fialovým chumáčikom, ktorý spokojne oddychoval na jej pleci.
Nemali
ich len tu, ale aj v obchode s domácimi maznáčikmi, no tam neboli
také pekné, tieto sa jej páčili omnoho viac. A mama si aj tak také veci
nevšímala, hlavne nie v poslednom čase.
Opustila
obchod a uvažovala nad tým, ktorou cestu by sa mala dať, aby sa dostala
domov.
Vedela,
že je to trochu nebezpečné, no nezáležalo jej na tom, Quentin tiež zabudol, že
existuje tak, prečo by to malo trápiť ju.
No
niekoho to očividne predsa len trápilo, stihla ešte prejsť na druhú stranu, pocítila
ako ju niekto pevne zovrel za ramená, chumáčik pritom znepokojene nadskočil,
pokúšala sa vytrhnúť zo zovretia, no nepodarilo sa jej to. Skutočne sa veľmi
zľakla a na chvíľu úplne zamrzla, cítila len, že ju niekto drží, no nič
iné nedokázala registrovať.
„Prečo si len tak odišla, Daphne... Čo si si
vlastne myslela!“ počula Quentinov hlas.
Držal
ju príliš pevne, takmer to bolelo, no nedokázala mu to povedať.
Kričal
na ňu a všetci sa obzerali. Bolo to hrozné.
A videla
aj to dievča, tú Lily. Niečo mu hovorila, niečo po čom ju napokon pomaly
pustil.
2. kapitola (Daphne)
