Snapov syn
*poviedka patrí
k Čarovnej krajine (remake)
zameriavajúcej sa na život, neuznaného syna Severusa Snapa a jeho láske
k istej osobe... svojím spôsobom sa bude minulosť opakovať...
žáner: het, ale momentálne na tom vlastne ani nezáleží, krátka náladovka...
pár: bez páru (zatiaľ), postavy
Quentin Quirrell (moja AUTP postava)
študent siedmeho ročníka na Rokforte, nepriznaný syn Severusa Snapa,
jeho matka pochádza z rodiny Quirrellovcov no odčlenila sa od nich
a otvorila si vlastnú dielňu so svojou spolužiačkou istou Brownovou, ktorá
má dcéru Daphne (AUTP postavy)...
Daphne Brownová
(budúca prváčka), Albus Severus Potter, James Potter (študent siedmeho ročníka)
Varovanie: AUTP
postavy, nová generácia, možnosť, že história sa bude opakovať...
Spoločne vstúpili do toho nákupného
chaosu. Čarodejníci a čarodejnice sa tlačili všade okolo nich.
Všade vládol rozruch typický pre túto
časť roka.
Quentin držal za ruku Daphne a hľadal
pre nich tú najrýchlejšiu cestu. Snažil sa neuvažovať o tom, s akými rizikami sa preňho
spája opustenie ich ulice. Tam bol ich domov, kým tu boli vystavení istému
druhu rizika.
A bol tu aj ten obchod, pre
mnohých zdroj uvoľnenia a radosti, spojený s vtipmi, preňho s nepísanou
dohodou s majiteľmi, že doňho nebude vstupovať. A pripomienkou
svojich vlastných zlyhaní.
Chcel čo najskôr prejsť okolo toho
miesta, no Daphne sa práve tam rozhodla zastať.
„Môžeme sa pozrieť dnu, ja chcela by
som vidieť, ako to tam vyzerá...“
„Nie, to nie je miesto pre nás...“
zamračene prešiel pohľadom po krikľavom výklade s novými vskutku
originálnymi výrobkami.
Matka ho už predtým požiadala, aby tam
nechodieval, hlavne kvôli Potterovcom, no čiastočne aj Weasleyovcom.
Nechcela, aby sa s nimi ešte aj
cez prázdniny zbytočne dostával do konfliktu, čomu ani pri najlepšej vôli
nedokázal odolať.
Bol tu niekoľkokrát, potajomky, predtým
skôr zo vzdoru, a neskôr preto, že si prial provokovať všetečného Pottera.
Hoci preňho nebolo príjemné stretnúť
majiteľa, ktorého pripravil jej otec o ucho, a vždy, keď ho videl,
spomenul si na túto nepríjemnú skutočnosť, to najhoršie však prišlo, až keď
James a on... Keď to tam Potter a on skoro rozbili, počas povedzme,
že vyostreného rozhovoru.
Potom dostal zákaz sa tam čo i len
ukázať aj od majiteľa obchodu.
Nebolo vhodné ani to, aby sa tam objavila
Daphne, nechcel, aby sa o ňom dozvedela veci, ktoré by jej mohol James Potter,
či ktokoľvek z nich z nenávisti povedať. Preto sa zákaz rozšíril aj
na Daphne.
No on jej to svojím spôsobom
vynahradil, vzal ju predsa k Borginovi, to bolo jedno z tých miest,
kam sa zas len tak ľahko nedostanú iné deti. Tešila sa z toho tak, ako on,
bola dieťaťom patriacim do Zašitej uličky.
To sa nedalo poprieť. A niekedy sa
mu zdalo, že obaja trpia fascináciou rovnakého druhu.
„To hovorí aj mama, ale nikdy mi nechce
vysvetliť prečo...“
Chystal sa jej povedať jeden
z tých dôvodov, ktoré by boli pre ňu vhodné, Dvere na obchode sa otvorili,
vyšlo dievča.
Bola to ona. Lily Potterová. Osoba,
o ktorú sa momentálne zaujímal viac než by bolo vhodné.
Vyšla odtiaľ v sprievode Rose
Weasleyovej, ktoré jej práve niečo vysvetľovala, no zarazila sa, keď si uvedomilo,
že tam stoja.
Rýchlo niečo pošepla Lily, nepochyboval
o tom, že jej radí, aby sa od takých, ako sú oni držala čo najďalej.
No pochyboval, že ju poslúchne. S Potterovou
spolu vychádzali pomerne dobre a zdalo sa, že ju určitým spôsobom
priťahuje, čo považoval za pomerne zaujímavú skutočnosť. Preto ho vôbec neprekvapilo, že sa od nej
odpojila a zamierila k nim.
Pustil Daphne ruku. Musel to urobiť.
Nechcel pred ňou prejavovať slabosť tohto druhu.
Ak by sa pred Potterom zmienila
o tom, že k nej má dôvernejší vzťah, mohol by to veľmi ľahko použiť
proti nemu, vo vhodnej chvíli by sa z toho stala jedna z tých výhod,
ktorú mu nemohol poskytnúť.
Nevedel ako dlho potrvá jeho záujem
o ňu, preto radšej nechcel riskovať, že sa dostane k nemu tak blízko,
aby pochopila to, čo malo ostať aj naďalej skryté.
Snažil sa pôsobiť dospelejšie, byť
chlapcom, o ktorého by relatívne mohla chcieť, možno len preto, lebo
Potter by niečo také nedokázal prijať s chladnou hlavou. A ona práve
teraz bola v tom období, kedy sa chcela vymknúť spod rodinných pravidiel, čo
považoval za prospešné hlavne preňho.
Možno kvôli tomu minulému ruku, počas
ktorého Potter nad ním skôr vyhrával a on sa musel držať len v úzadí.
Možno preto, že vtedy myslel viac na
iné veci, než na otvorenú vojnu s ním. A teraz bola pred ním jedna
z možných zbraní, ktorá by mu mohla poslúžiť viac než dobre na to, aby mu
aspoň na istý čas zmaril vyhliadky na pokojný spánok. Čo bol príjemný bonus
k tomu všetkému, čo mohlo spríjemniť jeho ďalší rok na Rokforte.
„Ahoj, Potterová...“
„Ahoj, Quentin... Si na nákupoch?“
„Nie, len strážim dcéru svojej
majsterky... ideme do cukrárne, pridáš sa...“ predstavil Daphne pomerne chladne
a pozval ju, aby šla s nimi,
bola to jedna z tých vhodných príležitostí, ktoré sa neodmietajú. A napokon
s Lily dokázal vychádzať pomerne dobre. Medzi nimi nebol ten druh
nenávisti, ktorý pociťoval k Jamesovi.
No Daphne sa to očividne nepáčilo,
videl, že sa len veľmi ťažko zmieruje s týmto pozvaním. Chcela ho mať len
pre seba, tak ako vždy a za iných okolností by jej rád aj vyhovel. Toto
však bolo jedna z tých šancí, ktoré si nemohol nechať ujsť. Zaumienil si,
že jej to neskôr vynahradí.
„Ahoj, maličká, koľko máš rokov?“
opýtala sa jej Lily.
Daphne vzdorovito pokrútila hlavou
a neodpovedala jej.
Čo ju však zrejme nemrzelo až tak
veľmi, lebo mala preňho hneď aj odpoveď : „Áno, iste, veľmi rada...“ čelil jej úsmevu.
Kráčali po ulici spolu ako pár,
zhováral sa s ňou, spolu sa smiali, upevňoval jej dôveru, sem-tam použil
jedno z tých slov, ktoré na jej tvári vyvolalo úsmev.
Čoskoro dorazili k obnovenej
Cukrárni Fortescue.
Hlavne vďaka čarodejníkom, ktorí zaplnili celú hlavnú časť a ich túžba po
rýchlych nákupoch znemožňovala rýchlejší postup.
Majitelia
Fortescue odkúpili aj značku, od ministerstva, keďže pôvodný majiteľ, bol unesený
a po skončení čarodejníckej vojny o ňom nikto viac nepočul. Čo bolo
nepríjemné, no vo vtedajšej dobe vcelku bežné, veľa značiek bolo postupne
obnovovaných.
Táto cukráreň sa však opäť stala
vyhľadávaným a obľúbeným miestom. Čiastočne aj vďaka tomuto príbehu, ktorí
sa stal súčasťou jednej z tunajších legiend, podľa ktorej bol jej
predchádzajúci majiteľ dôležitejší, než si všetci dokázali vôbec predstaviť.
Quentin si zvolil zadný stôl na
verande, ktorá našťastie ešte nebola úplne preplnená, skrátka ich miesto, no na
jej stoličke práve teraz sedela Lily, oproti nemu si sadla Daphne. Nahnevaná a znepokojená. Snažil sa tomu práve
teraz neprikladať dôležitosť aj keď sa cítil, akoby ju zrádzal. Bolo to preňho
nepríjemné a nebezpečné zistenie a snažil sa na to radšej ani len
nemyslieť.
Objednal jej aspoň zmrzlinu
a pokračoval v rozhovore v rozhovore s Potterovou, nijak
zvlášť podnetnom. No udržiaval ho na hranici znesiteľnosti, aj keď bol čoraz
viac presvedčený o tom, že možno bude lepšie sústrediť svoju energiu na
iné výzvy.
No aspoň trochu už pokročili, dotkol sa
jej ruky, takmer.
A celkom úspešne sa mu to darilo
získavať si jej náklonnosť, až do okamihu, keď celý jeho svet zastal, pod
vplyvom toho, že Daphne už s nimi pri stole nesedela.
„Kde je, Daphne?!“ opýtal sa
agresívnejšie než mal v úmysle.
„Neviem, nevšimla som si, kedy
odišla...“ priznala Lily dosť rozpačito. „No ničoho sa nemusíš obávať, určite
nie je ďaleko... pôjdem sa pozrieť dovnútra, či náhodou nešla na toalety...“
„Choď...“ aj on vstal, stále ešte
v šoku.
On bol za ňu zodpovedný. Keby sa jej
niečo stalo... Keby sa rozhodla ísť domov a niekto z priveľmi
dychtivých obyvateľov Zašitej uličky by ju zatiahol do rozhovoru, nechcel na to ani len pomyslieť, čo by mohlo nasledovať.
Pýtal sa všetkých hostí, no nikto mu
nevedel nič povedať. A on bol čoraz nervóznejší.
„Nie je tam...“ oznámila mu Lily, keď
sa vrátila z cukrárne.
„Musíme ju nájsť... musíme ju nájsť...“
opakoval ako zbavený zmyslov.
***
Uvidel ju. Na druhej strane ulice,
blízko toho nešťastného obchodu.
Po dlhom hľadaní, potom ako
niekoľkokrát prešiel celé okolie, absolútne zúfalý, absolútne bez seba, spolu
s Potterovou, ktorá sa mu snažila pomôcť. Vylial si zlosť aj na nej.
Vedel, že si to u nej pokazil, no nezáležalo mu na tom. Dôležité bolo len
nájsť Daphne.
Všetko bolo opäť v poriadku, až
keď ju zastavil, až keď položil ruky na jej plecia a obrátil ju
k sebe.
Pokúšala sa mu vytrhnúť zo zovretia, no
nepodarilo sa jej to. Skutočne sa veľmi zľakla a na chvíľu úplne
zamrzla.
„Prečo si len tak odišla, Daphne... Čo si si
vlastne myslela!“ nevedela si ani len
predstaviť čo prežíval, kým ona si pokojne nakupovala v tom obchode, do
ktorého jej zakázal vstúpiť. Čoho dôkazom bola tá pochybná vec nadskakujúca na
jej na jej pleci. A ako spokojne sa tvárila, akoby snáď bolo celkom bežné,
že mu len tak bez opýtania ujde a on, aby ju potom hľadal po celej
nákupnej uličke.
Daphne mlčala a on bol stále veľmi
nahnevaný, no ani nevedel či viac na ňu, alebo na seba.
„Upokoj sa, Quentin, je
v poriadku, nič hrozné sa predsa nestalo...“ naznačila mu Lily.
Položila ruku na jeho plece no on jej
ju prudko odsunul.
„Nemiešaj sa do toho. To nie je
tvoja vec...“ odsekol nahnevane a nechal
ju tam stáť ani sa s ňou poriadne nerozlúčil.
Chcel čo najskôr odviesť Daphne domov.
***
„Choď hore do svojej izby...“ prikázal
jej nekompromisne. Počas celej cesty sa s ňou nezhováral.
Ešte stále sa na ňu hneval, no najviac
na seba.
„Ale mama, ona...“
„Neboj sa, poviem jej, kde ťa nájde...“
ubezpečoval ju čiastočne až výhražne. Nemal v úmysle jej o tom
povedať, no chcel, aby pochopila, že s istými vecami sa nemôže len tak
zahrávať.
„Dobre, ja... Prepáč, nemala som len tak ľahko
odísť, už to viac neurobím, sľubujem...“ zamumlala ospravedlňujúco a Quentin
si uvedomil, že mu niečo vtisla do ruky.
„Toto som kúpila pre teba, ja...
spomínal si, že by sa ti to zišlo...“ ani len nečakala na jeho odpoveď, len
zbehla hore po schodoch a nechala ho tam samého aj s práškom
okamžitej tmy na otvorenej dlani.
***
Bola to ďalšia
z tých nocí, keď nemohol správať a priveľmi podliehal svojim zradným
myšlienkam.
Isté veci sa zmenili
a on sa s tým nevedel vyrovnať. A bola tu ešte aj tá zmluva,
ktorá podnietila isté osoby, aby boli voči nemu podozrievavé viac než by bolo
vhodné.
Po dlhom dni
v práci sedel za barom. A čakal na príchod svojho priateľa.
A myslel aj na ňu, na to všetko, čo preňho znamená bez ohľadu na tú starú
dohodu.
Sledoval,
ako ďalšia z tých magických kociek zanechala za sebou dotyk slabého
svetla.
Tmavovlasé
dievčatko, ktoré sedelo vedľa neho, sa usmialo a položilo ju na vrchol
druhej pyramídy. Pomocou prirodzenej mágie, ktorej sa pod jeho vplyvom len
nedávno prestalo báť.
„Ešte
tamtú skúsime? Tú modrú, dobre...“
Mala
šťastie, bola jednou z tých, ktoré sa z toho dostali, z toho
šoku spojeného s odmietnutím mágie tou najdôležitejšou osobou.
Bolo
jej ublížené, to zanecháva stopy hlbšie, no on dúfal, že ešte stále bude môcť
zabudnúť. A prijať mágiu, nedovoliť jej, aby prevzala kontrolu.
Viedla
si dobre, lepšie než dúfal...
„Áno, Daphne, môžeme to skúsiť...“ súhlasil Quentin.
Prisunul
bližšie ďalšiu z nich. Ich ruky sa dotkli, keď jej ju podával. Teplo toho
dotyku, po dlhom čase jediného, ktorý sa v jeho mysli nespájal so žiadnym
druhom ohrozenia, bol ako vyslobodenie, ako prísľub tomu, že aj jeho môže
chápať niekto, že práve ona v ňom nevidí to, o čom uvažujú všetci
ostatní, že nie je pod tlakom tých dvoch mien, z ktorých preňho ani jedno
nie je bezpečné.
„Ale
nebudeš sa hnevať... nebudeš, však... ak nebude svetlo...“ mračila sa, skúmavo
naňho hľadela.
„Nie,
isteže nie...“ ubezpečoval ju o tom pokojným hlasom. „Nedokážem sa na teba
hnevať...“
Nevedel
či pochopila, či toho bola schopná ani on ešte všetko nechápal. Nerozumel tomu ako zvládol ten ďalší rok bez
toho, aby Pottera... Ako vydržal ten tlak tých zaklínadiel, ktoré sa tlačili do
jeho mysle, keď on naňho opäť útočil, keď mu nedovolil, aby zabudol. James Potter, kto iný než slávny syn Harryho
Pottera, by mohol urobiť niečo také a neobávať sa trestu.
„Len
sa tak hráme...“
„Tak
ako vždy?“
„Áno,
presne ako vždy...“
„Tak
dobre... teraz ďalšia...“
Videl
ako sa dotkla kocky, ako v nej mágia opäť ožila. Ako sa tešila
z tohto prejavu, ktorý jej samej nepripomínal to, čo prežila predtým, lebo
on ju podporoval, lebo on nedovolil, aby sa s jej mágiou spojili
nepríjemné pocity.
„Pekné?“
„Veľmi
pekné, Daphne...“ pochválil ju, jeho hlas znel inak, bez tej chladnej
strohosti, bez útočnosti.
Jedna
z jeho rúk opatrne prešla po jej chrbte.
„A
boli pekne štyri... celkom iste, jedna pre mňa, jedna pre moju mamičku, tá pre
tvoju a jedna pre teba od Daphne...“
„Aj
pre mňa... tak ďakujem...“
„Aj
pre teba, lebo ťa ľúbim...“ pošepla mu.
Bol
šťastný, jednoducho preto, že bol s ňou, v jej pokojnom svete.
To bolo vtedy, teraz už
pochyboval o tom, či ešte vôbec niekedy bude môcť prežiť čo i len
jedno pokojné ráno.
Svetlovlasý mladík položil ruku na jeho
plece a klesol na voľné miesto vedľa neho. Čo bolo zvyčajnou súčasťou ich
pozdravu.
„Tak vitaj...“ zamumlal pomerne
ostražito.
Scorpius Malfoy nebol jeho priateľom,
nie v pravom zmysle slova, skôr ho nazýval spojencom a niekedy aj
nutným zlom, na ktoré si po určitom čase privykol. Až priveľmi sa zaujímal
o Albusa Severusa Pottera, čo bolo preňho neprijateľné samo o sebe
a bránilo to tomu, aby sa medzi nimi vytvorila absolútna dôvera.
Rozmýšľať o tom mu však zrejme
nebolo súdené, len Malfoy nebol jedinou osobou, ktorá sa rozhodla ho dnes
konfrontovať. Nič iné sa od nej zrejme ani nedalo očakávať.
„SNAPE!“ počul krik, ktorý sa
v jeho mysli spájal s nepríjemným tušením, že Rose Weasleyová zrejme
nedokázala držať jazyk za zubami.
A bola len jediná osoba ktorá ho
provokovala s tým, že ho nazývala otcovým priezviskom, takým pohŕdavým
spôsobom.
Netrvalo dlho a James Potter, bol
pri ňom. Prihnal sa k nemu, celý bez seba.
Čo vskutku zaujalo ostatných hostí
u Havrana, všetky pohľady boli
na nich a po väčšinou v nich bola túžba po krvi, či nejakej roztržke,
Šikmá ulička tým bola známa, aj keď toto miesto sa zvyčajne zaobišlo bez násilných
úmrtí, to ostatné nebolo možné vzhľadom na Potterovu prítomnosť vylúčiť.
Nepochybne preto mu niekto v príhodnej
chvíli podložil nohu, čo Quentin okamžite využil.
Nečakal na to, kým sa pozbiera, využil
jeho hnev proti nemu a nechal ho pobozkať zem. Pritlačil ho k nej, ak
by náhodou zabudol ako chutí. Ešte nebol plnoletý, mágia bola práve teraz
preňho zakázanou činnosťou, okrem elixírov, no boli aj iné spôsoby, ako sa
postarať o to, aby na túto návštevu nezabudol.
„Čo je, Potter, prečo sa nehráš na
vlastnom piesočku... tu sa radšej nerozkrikuj, nie si tu doma...“ pripomenul mu
tú skutočnosť. Hoci nerád, no musel uznať, že práve teraz netúži po problémoch,
tohto druhu. Jeho otec by tu mohol riadne prečistiť vzduch a to nebolo
práve teraz jeho cieľom, keďže to bolo jedno z mála miest, kde nikomu
nezáležalo na jeho mene a záležitostiach s tým spojených.
Toto bol jeho svet, tu mal on prevahu a Potter
to zrejme cítil, nepochybne preto, sa vyhol zvyčajným nerozvážnostiam.
„Moja sestra... čo chceš od mojej
sestry...“
„Vôbec
nič, to jej by si sa mal spýtať, čo chce odo mňa...“ provokoval ho Quentin.
„Ešte raz sa k nej priblížiš a neručím
za to, čo sa s tebou stane...“ vyhlásil ešte stále čiastočne obozretný
kvôli temným postavám, ktoré sa začínali obracať jeho smerom. No vzhľadom na
to, že ho stále pritláčal k zemi, sa jeho slová minuli účinkom. Ak bude
chcieť opäť za ňou pôjde a James Potter s tým nič nedokáže urobiť.
