fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.
Obsah: „Vtedy som verila, že on už
viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo
zastaviť temnotu...“
Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti
z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...
pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón
Pre Petriku.
Pomerne ohľaduplne
opustil jej myseľ, nechal všetko voľne plynúť a ona len cítila, ako sa
postupne rozdeľujú, ako sa odpútava od toho, čo on mohol skromne nazývať
svojimi pocitmi.
To, čo jej ukázal malo
pre ňu veľký význam, no nebola o nič bližšie k vyriešeniu svojich
problémov.
Veriť mu.
To už nedokázala, aspoň
nie tak, ako predtým, keď si ešte myslela, že je tým slušným chlapcom, ktorého
všetci na škole uznávali ako prirodzenú autoritu.
Priala si, aby to mohla
urobiť. Aby bol otec jej dieťaťa tou osobou, na ktorú sa mohla vždy spoľahnúť. No
už vedela, že niečo také medzi nimi zrejme prítomné nebude.
Keď predtým uvažovala nad
tým, že by sa jej niečo také mohlo stať, vždy si predstavovala, že ten ktorý...
že bude... No veľmi rýchlo pochopila, že život sa len málokedy približuje tým
najkrajším predstavám. A zrazu čelila tej možnosti, že jej dieťa bude Slizolinovým
potomkom, že bude patriť do línie, v ktorej by bolo vlastnou rodinou
nenávidené.
A možno aj ním.
Vždy, keď sa na ňu pozrie, ak vôbec nastane taká možnosť, že by dovolil, aby sa
vôbec narodila, ak sú tie jeho spomienky skutočne pravdivé a nielen nejaká
manipulácia, dokáže ju prijať takú akou bude? S jej krvou, ktorá nebude
nikdy čistá.
„Na Rokforte už nie som
v bezpečí... Prosím, Tom, dovoľ mi odísť...“ zarazila sa, keď si
uvedomila, že vyslovila jeho meno, to meno, ktoré odmietal počuť aj od osôb,
ktoré boli vyššie postavené než ona. A jej sa to opäť podarilo, ona opäť
prekročila hranicu.
No nebolo to prvý raz čo
ho o niečo také žiadala, pokúsila sa aj o útek, ktorí jej však
nevyšiel.
Zachvela sa, keď sa
posunul viac dopredu. Nedotkol sa jej, neprelomil tú hranicu, no bol bližšie
a jeho pohľad bol prísnejší, skutočne sa práve teraz cítila ako jeho
študentka a nie ako...
„To meno, povedzme, že
som nič nepočul...“ istý čas mlčal, akoby prehodnocoval jej prosbu, no potom
len pokračoval: „ nie, nemôžem ti dovoliť odísť...“
Nevysvetlil jej to
a ona sa bála opýtať sa ho na to priamo.
Cítila ako pevne zviera
svoje ruky, ako si nervózne preplietla svoje prsty a pritom cítila tlak
toho prsteňa, ktorý... práve teraz neznamenal nič viac než akýkoľvek iný.
Ticho, prerušené len
ďalším pohybom hada, ktorý by mohol... nepriblížil sa k nej.
Len zmenil svoju pozíciu
a ona nadobudla ten dojem, že je sledovaná jeho očami.
„Ako si teda predstavuješ
môj ďalší život na Rokforte?“ to bola teraz tá otázka, na ktorú zbierala
odvahu.
Snažila sa ignorovať ten
pocit spojený s tým, že si neželá, aby odišla, lebo neverila, že to chápe
tým správnym spôsobom.
Práve teraz jej skôr
záležalo na tom, čo bude ďalej robiť a ako bude existovať na tomto mieste
a za týchto podmienok.
Slizolinčania si nikdy
predtým ani v tých najlepších časoch niečo také nedovolili, boli tu
kliatby, zlomyseľnosti, posmech a odstrkovanie, ale nikto nepoužil
neodpustiteľnú kliatbu. Nikto sa neodvážil siahnuť na dôstojnosť toho druhého
takýmto spôsobom.
Nechcú ju to. Kedykoľvek
môžu opäť zaútočiť, jeho trest určite nebol dostatočný na to, aby ich to
odradilo, boli to jeho študenti, tí, z rodín, ktorých podporu potreboval.
Nič sa im nestane
a nebudú na nich platiť žiadne kúzla týkajúce sa výčitiek svedomia ani nič
podobné.
Bála sa toho, no musela
to skúsiť znovu, musela aspoň ona bojovať za život ich dcéry.
„Viem, že ty mi nepomôžeš,
že to neznesieš a bude to len horšie, možno práve preto by bolo najlepšie,
zvážiť tú možnosť, že by som mohla odísť za svojou rodinou, viem, že nikomu by
to ľúto nebolo...“ hlas sa jej lámal, nechcela plakať, nechcela byť pred ním
slabá a bezmocná, aj tak to naňho nepôsobilo, aj tak tomu nerozumel.
Nikdy nechcela stáť pred
podobnou možnosťou, nepriala si odísť ako porazená, vždy počítala s tým,
že dokončí školu, no teraz mala iné priority, teraz sa svet menil až príliš
rýchlo a ona akoby bola vytláčaná na okraj silnejšie než dokázala zniesť.
Jeho tvár bola zrazu
vzdialená tej jeho zvyčajnej príťažlivosti, keď vstal tak prudko až nadskočila.
„Tvoja rodina...“
zopakoval, akoby v ňom tie slová niečo prebudili a nebolo to vôbec
dobré.
„Nemá ani len najmenšie
právo zasahovať do tejto záležitosti...“
„Ale...“
„Dosť... nechcem viac
o nich počuť... lord Voldemort
k nim bol milosrdný, no veľmi ľahko by si to mohol rozmyslieť... oni
nebudú mať nič spoločné s našou dcérou, rozumela si...“ nekričal na ňu, no
v jeho hlase toho bolo viac než si priala pocítiť.
Čiastočne sa opieral
o jej kreslo, jeho tvár bola tak blízko, no v jeho pohľade bolo niečo
neľudské, čoho sa obávala viac než opätovného útoku Slizolinčanov.
Opäť sa strhla.
„Vráťte sa do svojej
izby, choď...“
Vyhodil ju.
Niečo také skutočne
urobil.
Akoby tam snáď bola v bezpečí.
No zrejme sa mohlo stať
aj niečo omnoho horšie, lebo už len zmienka o jej rodine ho rozlúčila
takmer do nepríčetnosti, na čo zareagoval aj had, tým že sa opäť pohľadom dotýkal
jej.
Radšej ani len nechcela
byť svedkom toho, čo by mohlo relatívne nasledovať.
Bez slova opustila jeho
súkromný byt ani si nevzala veci, po ktoré prišla, no nemienila sa tam viac
vrátiť.
***
Nikto sa s ňou
nezhováral. Na tom však nebolo nič nezvyčajné, no dokonca aj jej spolubývajúce
sa teraz od nej držali ďalej. Ani sa jej nepýtali na to, čo sa jej stalo.
Všetci okolo nej opäť
prechádzali akoby bola neviditeľná a ona by mala byť rada, že je to tak,
no práve teraz kvôli tomu prepadala panike.
Začala opäť chodiť na
vyučovanie, no držala sa len v skupine, síce na jej okraji, no nikdy ju
neopúšťala, alebo v klubovej miestnosti, žiadne prechádzky, žiadne
samostatné výlety, ktoré zvyčajne veľmi potrebovala si nemohla dovoliť.
Postupne sa upokojovala a opäť nadobudla viac istoty, keď prešli ďalšie
dva týždne a nestalo sa nič mimoriadne.
Požiadala školskú sestru,
aby ju ospravedlnila z praktických cvičení na obrane, o čo sa takisto
nikto veľmi nezaujímal.
Tom prijal papierik od
nej bez akéhokoľvek komentára, vôbec sa s ňou nezhováral, akoby ju nevidel
aj na hodinách ju absolútne ignoroval, na čo si však veľmi rýchlo zvykla.
Nateraz ho skôr považoval
za svojho profesora, naučila sa o ňom opäť premýšľať len takýmto spôsobom.
Práve teraz všetko
ostatné ustúpilo do úzadia.
To či urobí skúšky ju
nateraz ani tak veľmi netrápilo, sestra jej povedala, že vzhľadom na
tehotenstvo bude musieť aj tak, isté veci zrejme odložiť na neskoršie obdobie.
Mloky práve teraz vôbec
nepatrili k jej prioritám, prežitie bolo dôležitejšie.
Nezaujímala sa ani
o to, akým spôsobom boli útočníci potrestaný, no vždy mala nepríjemný
pocit, keď sa objavili na mieste, kde bola aj ona, samozrejme absolútne
nedotknutí, no ani jeden sa neodvážil jej čokoľvek povedať či na ňu čo
i len pozrieť.
Zvykla si aj na to,
nemala na výber, jej slzy nikoho nezaujímali a takisto ani výkyvy jej
nálad.
Jediné, čo práve teraz
bolo dobré na Rokforte bolo jedlo, rozhodne jej nechýbala chuť.
Aspoň čo sa týkalo toho,
nemusela sa sťažovať, občas jej bývalo nevoľno, no našťastie sa to stávalo len
ku večeru a všetci to práve teraz skôr pripisovali stresu, ktorému čelila,
každý deň, ako jedna z nich, jedna z tých utláčaných osôb.
Práve teraz sedela pri
raňajkách, ktoré zjedla viac než ochotne a listovali si v Dennom
Prorokovi, ktorí tam zanechal jeden z jej spolužiakov, jej financie boli
práve teraz obmedzené a dalo by sa povedať, že vzhľadom na neprítomnosť
svojich rodičov, čerpala zo školského fondu, čo jej bolo dovolené, keďže nemala
práve teraz prístup ani k rodinným financiám. Bolo nutné to takto oddeliť,
aby bola jej rodina chránená a ona vedela, že tým dosť riskuje, no nemala
vtedy veľmi na výber.
Články, ktoré mala
možnosť prebehnúť očami, boli vskutku znepokojujúce, vplyv lorda Voldemorta na
čarodejnícky svet zosilnel.
POHOVORY O PÔVODE NA
MINISTERSTVE MÁGIE
REGISTRÁCIA ČARODEJNÍKOV
S MUKLOVSKÝM PÔVODOM
MUKLOVIA, NEBEZPEČNÍ...
A bolo to čoraz
horšie. Priala si, aby nad tým mohla krútiť hlavou, no takéto prejavy by sa mohli stretnúť
s neporozumením, preto len zvierala okraj tých stránok.
Neboli tu žiadne zmienky
o zmiznutiach, o tichom plači, tých, ktorí zrazu prišli o svoje
rodiny, tých, ktorí nevedeli čo sa s nimi stalo a tiež boli niekam
odvedení...
No nikto o nich viac
nehovoril, všetko pokračovalo tak ako doteraz, akoby na tom nebolo nič
výnimočné, že ich svet sa teraz riadi krutými pravidlami, ktoré sa čoskoro
mohli dotknúť aj jej.
Mala ešte čas, no každý
ďalší deň, ju približoval k tej udalosti, ktorá nastane, keď všetci
odhalia, prečo je vlastne ospravedlnená z väčšiny tých nebezpečných činností.
Jej spolubývajúce to
zrejme už aj tušili, no ako sa mala možnosť presvedčiť, mlčali, nepochybne pod hrozbou, hnevu istej osoby, ktorá si ich pred istým
časom predvolala.