28. 8. 2016

Vtedy som verila 29. kapitola








fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.

Obsah: „Vtedy som verila, že on už viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo zastaviť temnotu...“
Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...
pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón



 Pre Petriku. 

„Magická nerovnováha, to sa občas stáva v pokročilejších štádiách tehotenstva...“ vysvetlila jej školská sestra, po dôkladnej kontrole.
Niečo už o tom čítala, preto tým vôbec nebola nadšená. Bola rada, že aspoň spolužiačku poslala späť na fakultu.
„Budem tu musieť kvôli tomu ostať?“
„Nuž zrejme sa tomu nevyhneme, slečna Warrenová, pár dní si musíte oddýchnuť a nebyť vystavená mágii ani ako pozorovateľ. Preto vám teraz neodporúčam chodiť ani na hodiny, ktoré ste mali povolené...“
„Ako dlho?“
„To ešte neviem úplne odhadnúť, každý deň vám urobím merania a uvidíme, ako sa budete cítiť...“
K tomu skutočne nemala čo dodať.
Zaujala miesto vo svojej posteli, pre ňu už dobre známej a dovolila sestre, aby jej dala pár nevyhnutných pokynov.
Vyhýbať sa stresu, to bolo teraz pre ňu nesmierne ťažké, no chcela sa o to pokúsiť.
„A otec dieťaťa predpokladám, že...“
„Nie, prosím... nechcem, aby ste ho vyrušovali...“ požiadala sestru dôraznejšie než mala v úmysle.
„V poriadku, slečna Warrenová, hlavne sa nerozčuľujte... niečo tu pre vás mám... malo by vám to pomôcť, aj keď ide o alternatívny druh pomoci, v takýchto prípadoch, nie všetci liečitelia ju uznávajú, no mne sa osvedčila...“
Priniesla jej akési kresby na menších kusoch pergamenu, ktoré vyzerali, ako omaľovánky, spolu s pastelkami.
Boli to nádherne prepracované obrázky, s rôznymi prírodnými motívmi. Sálala z nich dobrá energia, akoby osoba, ktorá ich nakreslila chcela prostredníctvom nich
„Je to jedna z metód, ktoré vám pomôžu zbaviť sa stresu bez magických prostriedkov... pokojne to môžete skúsiť... ak by vás to zaujalo, mám aj ďalšie vzory...“
„Ďakujem vám...“ Myrtla bola ochotná skúsiť čokoľvek, pokiaľ to znamenalo, že sestra bude súhlasiť s tým, aby sa profesor Riddle nedozvedel o jej momentálnom stave, aspoň zatiaľ nie, chcela to čo najdlhšie odďaľovať aj keď jej bolo jasné, že sa tomu nedokáže vyhnúť.
„Keby vám bolo nevoľno, alebo keby ste ešte niečo potrebovali, budem tu... stačí sa len ozvať... vôbec s tým neváhajte, keby sa čokoľvek na vašom stave zmenilo...“
Myrtla pomaly prikývla.
Počula ako školská sestra zatiahla závesy.
Pohodlne sa oprela a vybrala si jeden zo vzorov, pomaly začala s vyfarbovaním, ku ktorému tie obrázky priam zvádzali.
A čítala si aj príbeh, ktorý bol k nim priložený. Predstavovala si, že možno bude podobné príbehy a maľovánky robiť aj so svojou dcérou. No tú predstavu, akoby z jej mysle na chvíľu vyhnala jedna z tých vecí, na ktoré sa snažila nemyslieť. Aj ona bude potomok Slizolinu, či už vážený či nie, bude to aj Tomova dcéra.
Obávala sa toho, že v jej pohľade bude ten istý chlad. A chcela urobiť všetko pre to, aby ich dcéra myslela aj na iné možnosti. A bola ochotná ich prijať. No nedokázala si predstaviť, že by si ani on nenašiel svojský spôsob, ako ju prijať.
Svet maľovaných príbehov ju pohltil, pomohol jej voľnejšie dýchať, cítila sa odpútaná od toho všetkého, čo ju počas tých nepríjemných dní ťažilo.
Bola v tom svete kvetov spolu so svojou dcérou, spolu s ňou sa tešila z tej nekonečnej pestrosti a z každej novej farby.
Ešte nevedela aké jej dá meno. Už o tom rozmýšľala, no zatiaľ to neprišlo, nie to správne, ktoré by v nej zanechalo ten pocit, že by k nej mohlo patriť.
***
 Sestra jej priniesla obed. No potom zas obehla, kvôli ďalšiemu pacientovi, ktorý si vyžadoval jej plnú pozornosť.
A ona bola celkom spokojná, lebo za ňou prišla Imelda. Napriek tomu, čo sa v škole o nej hovorilo, ona ju aj tak navštívila. No zrejme to znamenalo aj to, že jej prítomnosť znamenala, že po škole už kolujú zvesti, že sa tu opäť ocitla.
Predtým to trvalo o niečo dlhšie, kým niečo také bolo vôbec zaregistrované a už vôbec sa to nestávalo jednou z hlavných tém.
„Tak je to pravda, že si tu...“
 „Áno, iste, len mi nariadili krátky oddych, nič viac...“  vyhlásila Myrtla takmer až bezstarostne. Zvláštne, že stačí len pár hodín pokoja a ona sa už začínala cítiť, omnoho lepšie. Aj nevoľnosť ustúpila, aj keď ešte stále nebola úplne vo svojej koži, bola na tom už omnoho lepšie.
„Už to vie celá škola?“
„Nuž nie tak celkom, no povedzme, že ja mám svoje zdroje...“ vyhlásila pohotovo, aj keď pritom mierne sklonila hlavu.
„Nuž vlastne som to počula len pred chvíľou, no hovorili o tebe, akoby si vážne skolabovala, tak som sem hneď prišla, či je to skutočne až také vážne...“
Nechcela sa na to opýtať, no zrejme nemala na výber, už len preto, lebo to bola jedna z tých otázok, ktoré nedokázala potlačiť.
„A profesor Ri... vlastne, VEĎ-VIEŠ-KTO...“ 
Mierne zbledla pri zmienke o ňom. A dosť dlho mlčala.
„On to ešte zrejme nevie...“ hlesla napokon.
To neznelo veľmi pravdepodobne a zrejme sa to odzrkadlilo aj na jej tvári, lebo Imelda hneď pokračovala.
„Odišiel niekam s tými svojimi... aspoň tak sa to hovorí po škole, požičal si aj niekoľko starších študentov... teraz všetkých zaujíma hlavne to, čo majú v úmysle... A dosiaľ sa ešte nevrátili...“
***
Prechádzala sa.
Mala to dovolené, lebo to ďalšie meranie dopadlo lepšie ako to predchádzajúce, mágia sa zrejme postupne vracala k bežným hodnotám.
Cítila sa silnejšia a spokojnejšia a nepýtala sa na Toma ani na to, čo či sa už vrátil. No všimla si, že sestra je čoraz napätejšia, že jej veci častejšie padajú z rúk.
Zrejme tam vonku bol niekto o koho sa bála, niekto, kto nemal tak celkom isté postavenie.
Nehovorila o tom, aspoň nie priamo, párkrát však spomenula svojho syna, ktorý bol auror, tak si myslela, že sa trápi práve kvôli nemu, no nenútila ju o tom hovoriť, no bola to jedna z tých vecí, ktoré nebolo možné na škole práve teraz len tak utajiť.
No neznamenalo to, že zanedbávala svoje povinnosti, práve naopak starala sa o ňu tak ako doposiaľ a v mnohých ohľadoch lepšie, než ktokoľvek iný.
Okrem jej mami, no tá bola ďaleko, jej nikto tak veľmi nepomohol, a teraz to zrejme bolo to najlepšie, čo mohla pre ňu urobiť. Občas si však predstavovala aké to bude, keď jej povie, že je tehotná, nezmienila sa jej o tom v listoch, potom už boli podobné vyhlásenia skôr nebezpečné a zbytočne by ohrozili jej rodinu. Teraz si už vedela veľmi dobre predstaviť, čo by s nimi Tom dokázal urobiť. Bez ohľadu na to, čo by to spôsobilo jej.
Práve teraz to však boli tlmené vzlyky, ktoré začula so sestrinej kancelárie. Neodvážila sa však vstúpiť. Rešpektovala jej súkromie a ustúpila odtiaľ. A zrejme čiastočne aj zo strachu, že by ju práve teraz mohol zasiahnuť jej hnev. Kvôli zdraviu svojej dcéry to nechcela riskovať.
A práve keď sa chystala urobiť ďalší okruh, dvere sa otvorili a dovnútra vošiel Tom. Temný pán. Opravila sa v mysli opäť, tentoraz omnoho dôraznejšie.
Dotkol sa jej jeho pohľad. Nevedela tomu pohľadu odolať, aj keď ju desil ten chlad v jeho očiach, aj teraz, aj napriek tomu, že rozumela tomu, čo znamená.
Vrátil sa z boja. Bolo to na ňom vidieť, jeho habit vyzeral, akoby... Keby to bol ten Tom, o ktorom si myslela, že ho pozná, tak by ho objala a bála by sa oňho, aj napriek jeho moci, aj napriek tomu, čo bol ochotný povedať či urobiť, bol otcom jej dieťaťa, no teraz to bolo iné, teraz sa neodvážila ani len dotknúť Temného pána.
Nemala na to nárok aj napriek tomu, že jej povedal, že sú rodina. Pripravovala sa na to, že to kedykoľvek bez váhania vezme späť a určite nezopakuje pred svojimi nasledovníkmi.
A tentoraz, čo bolo horšie, že za ním vstúpil dovnútra jeden z nich.
Hľadela do tváre Abraxasa Malfoya.
Sledovala pramienok zaschnutej krvi, ktorý zotrvával na jeho lícach a tiahol sa až kamsi ku krku. Mal drobné poranenie, zrejme od nejakej kliatby.
Ustúpila ďalej dozadu, jej ruka automaticky objala prútik. A školská sestra zrazu stála pred ňou, prišla zo svojej izby, lebo zrejme bola informovaná o príchode nových osôb na jej územie.
Myrtla si uvedomila, že stojí pred ňou, akoby ju chcela chrániť. Po dlhom čase sa v nej niečo pohlo, niečo ako ďalšia forma náklonnosti, ktorú voči nej pocítila. Niekto ju bránil, niekto sa odvážil urobiť to, čo Tom nikdy nespravil len tak bez toho, aby on sám z toho nevyťažil čo najviac.
„Odíďte! Nemáte tu čo robiť...“ jej hlas bol ostrý a prísny.
„Tak to je ona...“ povedal Malfoy.
Nevšímal si jej protesty.
„Áno, je...“ priznal profesor Obrany, práve teraz skôr lord Voldemort. Skôr Temný čarodejník, ktorý akoby nemal nič spoločné s Tomom, s tých predchádzajúcich dní.
„Nechajte nás...“ prikázal sestre.
„Nie...“ namietla.
„Toto dievča... nedovolím vám, aby ste jej ublížili...“
„Ubezpečujem vás, že nemám v pláne jej ublížiť...“ vyhlásil Tom, stále ešte čiastočne trpezlivý, no bolo na ňom vidieť, že to tak už dlho nebude.
Neverila mu. Nemohla mu veriť, keď vyzeral takto, keď  sa vrátil spolu s tou osobou. Nemohla od nich čakať nič dobré.
„Choďte... prosím, choďte...“ požiadala ju Myrtla. Možno nemohla zachrániť seba, pred touto zvláštnou návštevou, no sestra za to neniesla žiadnu zodpovednosť a bolo jej jasné, že ju aj tak odstránia z cesty.
„Nie to predsa, nemôžem, ja sľúbila som, že sa budem starať o zdravie svojich pacientov, zložila som sľub, nedovolím, aby...“
„Nebojte sa, nič sa mi nestane...“ pochybovala o tom a veľmi sa bála, no snažila sa, aby jej hlas bol pevný, aby znel presvedčivo.