Vtedy som verila 30. kapitola

 fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.

Obsah: „Vtedy som verila, že on už viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo zastaviť temnotu...“

Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...

pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón

 Pre Petriku.

Povedal, že sú rodina. Sľúbil jej, že sa o nich postará.

No pamätala si, aké to bolo,  keď vzal svoje slová späť a ona im musela čeliť sama. Všetkým tým pohľadom.

Preto sa necítila o nič lepšie, keď sestra od nej napokon odstúpila, no nechcela do svojich problémov zatiahnuť aj inú nevinnú osobu.

Myrtla videla ako sa za ňou zavreli dvere, akoby odchádzala spolu s ňou aj tá posledná nádej. No ona bola pripravená vysporiadať sa so svojím osudom.

Tom pristúpil k nej.

„Je všetko v poriadku, nestalo sa nič našej dcére?“  pošepol jej.

„Sme v poriadku...“ povedala to, prekvapená tým, že ho vôbec niečo také zaujímal.

Chytil ju za ruku a objal ju, len v krátkosti, no aj tak bolo zvláštne, že urobil niečo také, zvykala si na to, že je schopný takej bezprostrednosti, akoby sa ju svojím spôsobom pokúšal ubezpečiť o tom, že on je tu s ňou, že nedovolí, aby jej bolo ublížené. Myrtla si práve teraz zvykala na ten pocit, aké to opäť bolo, keď sa jej dotkol, bez nenávisti, no stále ešte akoby len ona sama bola jedinou, ktorá netuší celkom presne čo má v úmysle.

Malfoy tiež čiastočne vyzeral akoby bol dosť nesvoj, aj keď to bol jeden z jeho verných, jeden z priateľov, ktorých mal stále okolo seba.

„Abraxas Malfoy, chcel by som vám oficiálne predstaviť svoju snúbenicu... ako jedného zo svojich najvernejších priateľov, by som ťa chcel požiadať, aby si sa stal naším svedkom...“

Snúbenicu?

To slovo.

Skutočne použil to slovo, ktoré akoby vysvetľovalo ten jej prsteň iným dosiaľ až zakázaným spôsobom.

Svedkom?

Malfoy by mal byť...

Člen tej urodzenej čarodejníckej rodiny, pre ktorého bola ona dosiaľ len prachom pri jeho nohách by mal byť ich svedkom.

A Tom ju predsa ani nepožiadal o, aj keď vedela, že v čarodejníckych rodinách sa to robí trochu inak, že oni na to majú rituál iného druhu.

Čo vzápätí aj urobil.

„Myrtla Elizabeth Warrenová súhlasíš s obradom spútania?“  neznelo to nijak zvlášť romanticky a podľa toho, čo jej povedali spolužiačky s čarodejníckych rodín, to tak skrátka malo byť.

Nevedela, čo by mala urobiť. Bála sa. Jeho hnevu, ak by si dovolila mu vzdorovať pred jeho najlepším priateľom. Bála sa o svoju dcéru, o to čo by bol schopný urobiť, keby nevyhovela jeho náhlemu rozmaru.

„Súhlasím...“ hlesla nesmelo a snažila sa pochopiť, čo by mala povedať, čo by bolo vhodné urobiť, aby na seba neprivolala jeho hnev, práve teraz keď sa vrátil z boja, o ktorom nič nevedela, ktorého výsledok nepoznala. „No bude nutné ešte nejaký čas počkať, ja... magická nerovnováha, mi to zrejme umožní až o pár dní...“

Každopádne bol to len obrad. Nič viac.

„Samozrejme, všetko bude dovtedy pripravené tak, aby to mohlo prebehnúť ako sa patrí... No formálne požiadanie môžeme dokončiť aj dnes...“

Myrtla pomaly prikývla.

Len jedna z formalít, pričom slová, ktoré mali omnoho osobnejší charakter boli zvyčajne súčasťou neskorších stretnutí medzi snúbencami ak vôbec, všetko záležalo od toho za akých okolností sa zväzok uzatváral.

Najprv by malo nasledovať takzvané spútanie, kedy svedok vytvorí medzi nimi pomocou mágie spojenie, jedno z tých, ktoré navonok pripomína neporušiteľnú prísahu, no má skôr formálny ráz, bez akejkoľvek hrozby smrti, u čarodejníkov to bol skôr rituál prijatia, kedy obe rodiny a snúbenci potvrdzujú svoju ochotu neskôr vstúpiť do skutočného magického zväzku. Bola to len akási nevyhnutná predohra, na ktorej by sa mali zúčastniť aj členovia oboch spájajúcich sa rodín.

Tá jej však bola v tomto prípade nežiadúca a Tomova rodina sa tu mohla objaviť takisto len veľmi ťažko.

A nebolo zvykom aby ktokoľvek cudzí okrem spútavača a rodiny absolvoval so snúbencami tento obrad.

Následná oslava, spojená s prístupom verejnosti bola len potvrdením sľubu vykonaného v úzkom kruhu.

Ona predpokladala, že tej druhej záležitosti sa Tom bude chcieť vyhnúť.

„Budeš ochotný stať sa naším spútavačom?“

„Som veľmi poctený vaším návrhom, pán môj... no musím vyjadriť isté znepokojenie... ak dovolíte... toto dievča, táto osoba... “ premeriaval si ju dosť nedôverčivo. „Nie som si istý či je vhodné, aby sa Slizolinova línia spájala práve s jej menom... ak mi rozumiete, dovoľujem si vyjadriť len isté obavy...“ v jeho hlase aspoň čiastočne zaznievala nervozita, čo Myrtla plne chápala, keďže sa práve teraz pokúšal spochybňovať žiadosť temného čarodejníka, ktorý bol takpovediac na ceste k úplnému ovládnutiu ich sveta. No bolo viac než očividné, že Tom ešte isté aspekty tejto spoločnosti úplne pod kontrolou, nemá aj keď tomu očividne verí.

To, čo nasledovalo prebehlo tak rýchlo, že to ani ona sama nestíhala sledovať. Temná mágia v podobe čierneho hada, zrazu spočívala na Malfoyových pleciach a vôbec sa mu to nepáčila. Chvel sa, bojoval s tou dusivou masou. A postupne ho zaplavovali ďalšie. Vlna ľadového chladu prestupovala nimi všetkými. Cítila ju a chcela pred ňou ustúpiť, no Tom ju nepustil. Postavil sa bližšie k nej a díval sa na to, ako jeho priateľ trpí.

„Nikdy viac si nedovolíš takto nazvať osobu, ktorú som si ja osobne vybral... nikdy viac nebudeš schopný niečo také čo i len vysloviť... Ak si ty dovolíš spochybňovať moju líniu, po tej tvojej neostane ani stopa...“ nechal ho chvieť sa v tom zovretí, nechal ho čeliť temnej mágii, ktorú on sám ovládal tak, aby trpel čo najviac, ako mala možnosť vidieť a nevedela či je zdesená alebo aj...

„Vymažem tvoju líniu, odstránim ju celú... kohokoľvek, kto by bude stáť v ceste... kto si dovolí postaviť sa proti mne... Nedávno si mal možnosť vidieť, čo to obnáša a aké sú dôsledky z toho plynúce...“

Ošetrovňa bola práve teraz prázdna. Väčšina pacientov ju už opustila. Ostávala teraz už len ona a ten muž, ktorý...

Tom by predsa kvôli nej nezabil svojho najvernejšieho spojenca. Neurobil by niečo čo by ho mohlo odpútať od jeho cieľa.

No zovretie hada bolo čoraz silnejšie, takmer až neznesiteľné, a povolilo až vtedy, keď priblížil k tej druhej možnosti, keď tvár mladého muža, bola smrteľne bledá.

„Zabijem ťa pomaly, odstránim každé jedno z tých tvojich slov...“

Padol na kolená.

Po prvý raz niekto kľačal a ona stála.

„Ale pán môj...“ namietol Malfoy, stále ešte spútaný, stále ešte nebezpečne blízko smrti. „Ja... nechcel som vás uraziť... myslel som len na vaše dobro ak... nemal som v úmysle uraziť vašu líniu ani spochybňovať...“

„Veľmi si ma sklamal, Abraxas...“ díval sa naňho, akoby sa mu vyhrážal niečím o čom vedeli len oni dvaja a čoho sa očividne Malfoy bál viac než smrti.

„Prosím vás, pán môj... prosím, nedovoľte, aby zistili... nedovoľte, aby ....“

Tom zrejme poznal jeho slabosť a vedel, ako ju využiť proti nemu.

Zovretie hadov opäť zosilnelo, opäť sa chvel, takmer na hranici svojich ľudských možností a Tom ho pozoroval, s potešením v písaným do jeho peknej tváre. 

predchádzajúca kapitola

nasledujúca kapitola