Azkabanský strážca 11. kapitola (celá)

 pár: Harry Potter/Severus Snape
varovanie: povojnové, Snape_prežil, Snape_väzeň
obsah:  Harry Potter nastupuje ako mladý auror na svoju prvú službu do Azkabanu (v Pottermore som sa dočítala, že po vojne tam už nestrážia dementori, ale vraj sa tam striedajú aurori)  Vyberie si túto službu, lebo má v úmysle "pozhovárať sa" so Severusom Snapom, ktorý čaká vo väzení na proces... Chce  mu pomôcť... postarať sa o to, aby s ním dobre zaobchádzali a pomôcť mu dostať sa späť na slobodu... A zblížiť sa s ním...

CELÁ KAPITOLA JASAJTE, ČíTAJTE.

Prechádzal sa z jednej strany na druhú, opäť pohltený silou svojich myšlienok. Vzdialený od toho lákavého tepla, ktoré pociťoval, keď ten mladý muž spal v jeho objatí. Keď on sám pokojne oddychoval vedľa neho a zvykal si na tú príjemnú záťaž.

Potterov pokoj po myšlienkovej vojne, ktorú sa im podarilo spoločne vyhrať, bol aj preňho zdrojom neskutočnej úľavy. No nemal by si prípúšťať to, že vniesol do jeho života opäť istú formu vzdoru, ktorá mu bránila nechať sa pohltiť príťažlivosťou nečinnosti.

Potter bol tu. S ním. A on si tú možnosť vážil. Teraz viac než inokedy prijímal jeho prítomnosť ako jeden z tých darov, ktoré nesmú byť nikdy odmietnuté.

Napokon sa k nemu vrátil, keď zaregistroval prvý vedomý pohyb z jeho straqny.

„Dobré ráno, Severus.“

„Dobré ráno, Harry,“ oplatil mu tú jeho ochotu celkom prirodzene vyslovovať jeho meno, neobvykle potešený tým, že sa práve Potter rozhodol  pre túto alternatívu. A sledoval ako sa ten mladý muž pomerne ochotne postavil. Prvé čo urobil a bolo to vskutku sentimentálne bolo to, že ho opäť mal vo svojom objatí. Skrátka sa k nemu opäť spokojne privinul, akoby to bola bežná súčasť ranného vstávania.

„Prinesiem ti raňajky...“ sľúbil mu, opäť prekračujúc jednu z tých kedysi starostlivo vytýčených hraníc. V jeho hlase znala akási takmer zvláštna krehká nádej, ktoré Snape považoval za mimoriadne osviežujúcu, na tomto mieste, v tomto čase si nedovolil popierať jej kúzlo.

„A takisto aj tvoje spomienky...“ zopakoval ten svoj záväzný sľub.

„To by bolo skutočne viac než vhodné, Potter...“ zamumlal Severus opäť do istej miery ostražito.  Potter mu začal tikať, vyzval ho a bolo len na ňom ako sa k tejto skutočnosti postaví a či ju prijme. Bol v pokušení to urobiť, čo prekonalo jeho vlastné očakávania.

Jeho mladý strážca sa pousmial, trochu od neho odstúpil a mierne prikývol.

Snape mu pomohol, aby vyzeral  viac reprezentatívne, nepustil ho, kým sa nezbavil toho svojho pokrčeného zjavu. 

Až potom,  keď bol s ním spokojný, mohol opustiť celu.

Snape naňho čakal. No Potter neprišiel. Jedlo mu priniesol Viktor Krum, ktorého prítomnosť ho znepokojila viac než mal v úmysle.

„Stalo sa niečo s pánom Potterom?“ opýtal sa ho, vkladal pri tom do svojho hlasu, toľko formálnosti, koľko len dokázal, vrátane mierne posmešného tónu, s ktorým sa práve teraz vyrovnával ťažšie než kedykoľvek predtým. Potter už aj tak na ňom dosť lipol, nebolo by vhodné, keby aj on dával najavo slabosť tohto druhu. „Všetko je v poriadku...“ vyhlásil Krum spôsobom, akoby mu nebolo dovolená povedať viac, pôsobil pritom dosť napäto a ustarostene, položil pred neho jeho jedlo a rýchlo sa ponáhľal preč z cely, nepochybne preto, že mal zrejme na srdci povedať niečo, čo mu bolo istými osobami zrejme zakázané a nechcel sa dostať do rozporu so svojimi služobnými povinnosťami.

Snape bol  v pokušení nahliadnuť do jeho mysle, no nevedel akú formu obrany si durmstrangčan zvolil ani to na akej je úrovni a nechcel zbytočne vyvolať podozrenie, netúžil po slučke utiahnutej na jeho krku, pokiaľ tu bola tá možnosť, že by sa mohol tomuto osudu vyhnúť. Jeho vlastné reťaze však práve teraz cítil viac než kedykoľvek predtým. A ani steny neboli bezpečné, cítil v nich viac než ten tlak moci, bola príliš opojná, príliš jednoduchá a dravá, dosiaľ sa mu nič nestalo, keď sa s ňou spojil, no dôverovať jej nebolo v jeho povahe. Nečinnosť však práve teraz bola viac než neznesiteľná, nedokázal si predstaviť horšie muky. A sám sa už presvedčil o tom, že kvôli Potterovi bude opäť ochotný prekonať svoje vlastné obmedzenia a riskovať viac než riskoval kvôli akejkoľvek inej ľudskej bytosti.

Sprevádzaný vedomím, že aj tak vlastne nemá na výber, opustil chlad svojej cely, cítil znovu to podmanivé kúzlo moci, ktorá bola bezpochyby temná a len veľmi ťažko prijímala svetlo. On sa však doňho obliekol, mal pri sebe obraz svojej lane, aby temnota naňho nemala až taký silný dosah, bola to náhla myšlienka sformovaná tak rýchlo, cítil ako preteká jeho žilami, ako mu hovorí, že  bude s ním, na jeho strane bez ohľadu na to koľko času prejde a čo všetko bude musieť vykonať.

Spolu s ňou vstupoval do temných chodieb a hľadal vplyv mágie svojho priateľa. Pomaly vstúpil do nemocničnej časti, tam viedli všetky stopy, na to miesto vybudované takmer z ničoho. No nebol by to Potter, keby si nevyskúšal pohodlie skromnej postele umiestnenej celkom vzadu.
Snapovou mysľou prešli všetky tie slová, ktorými by túto situáciu rád popísal, no uspokojil sa len s pomerne okresaným konštatovaním, že by s ním zrejme aj samotný Merlin stratil trpezlivosť.

Nemohol sa k nemu dostať bližšie, jeho súčasná existencia mala svoje obmedzenia a možno to bolo aj Potterove šťastie, lebo práve teraz skutočne čelil svojmu hnevu, a to by preňho, pokiaľ sa náhodou preberie, nemuselo byť vôbec príjemnou skúsenosťou.

Pottera však práve teraz prišiel prezrieť súčasný azkabanský liečiteľ, čo odviedlo Snapove myšlienky, iným, omnoho znepokojivým smerom.

Severus toho mladého muža nepoznal, dosiaľ nemal tú možnosť sa s ním zoznámiť a ani potom netúžil.

No podľa toho, ako pristupoval k svojej práci práve teraz to nevyzeralo tak, že by mal naponáhlo s Potterovou diagnostikou.

Zo svojej strany mal dobrý výhľad na jeho špinavo plavé vlasy, ktorých sa dotýkal, akoby si ich chcel rozstrapatiť, čo on sám priam neznášal a keď vybral svoj prútik, pohľadom kontroloval každý jeho pohyb.

Šlo samozrejme o bežné diagnostické kúzla, ktoré navonok zanechávali len stopu bledého svetla v istých oblastiach.

Liečiteľ si sám pre seba niečo mumlal a napokon zapísal pár riadkov do kartičky umiestnenej pri posteli.

Potom zamieril späť dozadu bez toho, aby sa pokúšal svojho pacienta prebrať, akoby ani len nestálo za pokus, postarať sa o to, aby Potter nadobudol vedomie. No mohol sa aj mýliť, nevedel čo presne sa Potterovi stalo, snažil sa preto nerobiť predčasné závery, no nedalo mu to, aby si neprial pozhovárať sa s tým liečiteľom o jeho metódach.

Po jeho odchode zameral svoju myseľ na Potterovu kartičku.

Pacient nájdený v bezvedomí. Dosiaľ nereaguje na žiadne podnety. Pacient stabilizovaný, hodnoty normálne, životné funkcie zachované. Bez vonkajších zranení, bez vnútorného porušenia.

Príčina: zatiaľ neznáma kliatba, možno čierna mágia? Je nutné kontaktovať odborníka kvôli ďalšej konzultácii.

Liečba: ??? diagnostika ešte nebola kompletná, zatiaľ pozorovanie a...

Pozorovanie.

Snape to posledné slovo, akoby ani len nevidel. Oni ho chcú pozorovať a čakať, kým?

Čierna mágia, ak to skutočne bola čierna mágia akékoľvek čakanie mohlo...

„Olaf, si tu?“

Uvedomil si, že niekto vošiel do miestnosti, on sám bol práve teraz pre tú osobu neviditeľnou súčasťou tunajších stien, na čo takmer až zabudol. Značne sa mu preto uľavilo, keď si uvedomil, že nie je možné, aby ho videli.

Krum a jeho kolega, vysoký muž s tmavými vlasmi, jeden z tunajších strážcov, okolo jeho steny samozrejme len pokojne prešli.

„Áno, som...“ ozvalo sa z menšej kancelárie, netrvalo dlho a Olaf z nej aj vyšiel. Spolu s akousi knihou, ktorú držal, akoby to bol nejaký druh pokladu.

„Tak ako je na tom?“

„Potrebujem konzultáciu s odborníkom, nie som si istý či naňho bolo použité...“ priznal mladý muž pomerne neochotne.

„Tak zavolám jeho, mal by to byť jeho odbor, ak to nie je žiadna z tých bežných kliatob, s ktorými sme sa už stretli...“

„Nie nič také... sám neviem čo presne ho postihlo, diagnostické kúzla vyzerajú dobre, akoby sa vôbec nič nestalo, žiadny výkyvy, žiadne zranenia ani stopy...“

„Mágia vždy zanechá nejaké...“ ozval sa Krumov spoločník.

„Áno, to je pravda, ale nie tentoraz, veď sa o tom sami môžete presvedčiť...“ Olaf demonštratívne mávol rukou smerom k pacientovi.

„Radšej najprv zavoláme jeho predsa len má skúsenosti s istými oblasťami, do ktorých sme nikdy nezasiahli...“

Snape predpokladal, že hovorí o Temnom pánovi a o jeho skúsenostiach tohto druhu.

Nech to bolo akokoľvek, bol pripravený Potterovi pomôcť.

***

„Vitajte, pán profesor...“

„Dobrý deň...“ pozdravil pomerne neochotne toho muža, ktorý v ňom nevzbudzoval veľkú dôveru, no konať mohol len pod jeho dozorom, ako mu to bolo v dostatočnej miere vysvetlené.

No aspoň čiastočne bol spokojný s tým, ako sa k nemu liečiteľ správal. A to, že ho považoval za odborníka na čiernu mágiu, musel pripustiť, že mu tento titul svojím spôsobom vyhovoval.

To bol napriek prvotným obavám z jeho strany dobrý začiatok ich vzájomnej spolupráce.

Vyšetroval Pottera, s krátkym prútikom vo svojich rukách, zablokovaným tak, aby nemohol vykonať žiadne útočné kúzlo, sledovaný viac než kedykoľvek predtým.

No bolo to príjemné držať ho  a cítiť to dobre známe pulzovanie bez ohľadu na to, čo práve teraz musel vykonávať.

Potter bol čistý, doslova.

Žiadne stopy, presne tak, ako to povedal liečiteľ a bolo vskutku len málo známych oblastí mágie, ktoré dokázali urobiť niečo také a zotrieť ten charakteristický podpis všadeprítomnej mágie.

Hľadal vo svojom vlastnom paláci pamäti, všetky možné kombinácie, všetky možné vplyvy, ktoré by mohli spôsobiť tento stav, vrátane jeho vlastného zásahu, ktorý však vyhodnotil ako neškodný, keď sa zbežne dotkol Potterovej obrannej steny.

A musel uznať, že aj on potrebuje cudzí vplyv, že potrebuje s niekým hovoriť, aby si overil svoje tvrdenia, skôr než vykoná zásahy, ktoré by mohli Pottera zbytočne ohroziť.

„Zopakujme si čo už vieme, pán Salinger...“ vyzval mladého liečiteľa napokon, priezvisko mal na menovke na dverách a on predpokladal, že by bolo vhodné ho tak začať oslovovať.

„Áno, samozrejme pán profesor...“ súhlasil Olaf opatrne.

„Tak začnite...“ pokynul mu Snape netrpezlivo, už len preto, že si prial, mať aspoň niekoho s kým bude môcť viesť jednu z tých menej príjemných diskusií.

„Takže... Potter nemá na sebe žiadne vážne  zranenia, žiadne odreniny, nič čo by stálo za zmienku, len stopy po páde na zem ak sa to tak dá nazvať, no tie nie sú len nepatrné, akoby si dieťa len udrelo kolená... Nenašiel som žiadne stopy po prítomnosti cudzej mágie v jeho systéme, magické jadro je stabilné, bez akýchkoľvek nebezpečných ložísk...Akékoľvek pokusy o jeho prebratie zlyhali...“ na chvíľu sa odmlčal, pristúpil bližšie k oknu, potom vrhol ešte jeden pohľad na Pottera a povedal: „Vyzerá, akoby len spal... nič viac...“

To jeho posledné skonštatovanie prinútilo Snapa pozrieť sa na Potterov stav z iného uhla.

Jeho myseľ, akoby zrazu pracovala takmer až intenzívne s týmto tvrdením, ktoré bolo jednoduché a presné, no dosiaľ preňho nezaujímavé, až kým to ten muž len tak takmer až ľahostajne nevyslovil.

„Potter spí...“ povedal pomaly. „To by sme mohli považovať za jedinú stopu po mágii, ktorá ho musela zasiahnuť... Mohla by to byť Zuzanina kliatba, jej účinky sa prejavujú na miestach poznačených čiernou mágiou... na miestach kde sú osoby dostatočne šialené na to, aby ich myšlienky podporovali vznik tejto ľaliovej alebo spánkovej kliatby...“

„To je možné, pán profesor, nemám tu všetko potrebné na testy, no môžem to zabezpečiť...“  

Snape prikývol.

Nevedel koľko má Potter času, len dúfal, že si už nevyčerpal to svoje povestné šťastie, keďže spánkové kliatby sa mohli stať aj tichou smrťou. Nielen pre magické jadro, ale aj čarodejníka, ktorého touto formou napadli. Nebola to čierna mágia, len myšlienka, ktorá dokáže rozvrátiť všetko, jedna falošná myšlienka, ktorej sa on sám dokáže držať natoľko, až ho pohltí.

***

Nevedel čo sa stalo.

Zrazu ho obklopovala len tma a temnota, no nie nepríjemná ani nebezpečná, ale priam sladká.

Oslobodzujúci a hlboký spánok, taký aký nikdy vo svojom živote nepoznal. No kdesi tam blízko jeho mysle, blízko toho všetkého, čo považoval za svoje vlastné hranice, bol cudzí vplyv, ktorý pomaly posúval jeho vedomie vyššie.

Dotýkal sa tých správnych zón, ktoré jeho samého podnietili k tomu, aby otvoril oči.

A pozrel sa na...

Muža s čiernymi mastnými vlasmi.

„Potter?“

Snapov hlas bol silný, takmer až rušivý.

„Sev... pane...“ rýchlo sa opravil, keď zachytil prítomnosť ďalších osôb.

„Čo sa stalo, pane?“

„To by ste mi mali povedať vy...“ oznámil mu Snape stroho.

No nevyzeralo to, že by to Harryho znepokojilo, lebo si spomenul... Áno, mal pri sebe tie spomienky.

Chcel mu ich doniesť spolu s raňajkami, keď.... "

Akýsi pohyb a potom, tma, temnota, sladkosť zvláštneho hlbokého spánku.

„Spomienky, sú preč... chcel som...“ nehovoril len o svojej pamäti a o tom, že netušil, ako došlo k jeho kontaktu s touto kliatbou, hovoril aj o tých, ktoré patrili jemu.

Snape sa zamračil, obočie sa mu stiahlo do prísnej linky.

„Tak to je zlé, Potter, veľmi zlé... hlavne pre vás...“ pošepol mu Snape neúprosne.

Harry mu pohľadom sľuboval, že ich získa späť, že nájde tú osobu, ktorá sa odvážila mu ich vziať.

„Čo sa mi stalo, pane?“

„Spánková kliatba, Potter... zrejme vám to nič nehovorí...“

„Nie, pane...“

Nevedel, že niečo také existuje, dosiaľ sa s tým ešte nestretol.

„Budem vás musieť dôkladne poučiť o istých veciach... teraz prenechám svoje miesto pánovi pánovi Selingerovi, nech vás ešte raz dôkladne prezrieť, aby sa prípadne nevyskytli žiadne ďalšie komplikácie...“ vyhlásil Snape stroho a odstúpil od jeho postele.

V jeho pohľade bol chlad, ktorý bol preňho trestom, chlad s ktorým sa nedokázal tak ľahko vyrovnať.

No nemal možnosť sa s ním o tom pozhovárať, lebo Olaf bol v tomto zmysle tiež neoblomný.