Vtedy som verila 33. kapitola 2/2

fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.

Obsah: „Vtedy som verila, že on už viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo zastaviť temnotu...“

Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...

pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón

ps: zas sa mám dosť zle, no bojujem i keď už tak mi bolo nedobre, že som si priala ehm... no, ale nič... buď to dám, alebo... 

😭😱

Pre Petriku

***

Čakalo na ňu miesto vedľa neho. Pri hlavnom stole vo Veľkej sieni, kde mohla mať pod dohľadom všetky ostatné stoly.

Oslava ich manželského sľubu začala s menším oneskorením, Tom si musel nechať ošetriť tvár a dovtedy nikto nevedel či sa vôbec bude niečo konať, no on sám nemal v úmysle ju odkladať, práve naopak.

Hostia boli plní očakávaní, tá smrť bola pre nich zdrojom istého vzrušenia, s ktorým sa ona sama nedokázala stotožniť. Dosť dlho sa z toho všetkého spamätávala.

Potom ako sa napila z čaše s čerstvou vodou sa už cítila lepšie. Voda bola samozrejme do čaše vzápätí doplnená aj keď ju už nepotrebovala. Bol to luxus, ktorý si mohla dopriať.

Tom sedel vedľa nej, no nezhovárali sa spolu. Bol dosť zaujatý otázkami týkajúcimi sa bazového prútika.

O Myrtlu sa práve preto teraz nikto nezaujímal. Čo jej práve teraz vôbec neprekážalo. Pozorovala svoje okolie a bola spokojná s tým, že nebudí neželaný druh pozornosti.

„Pán môj, skutočne veríte tomu, že je až taký výnimočný?“ opýtal sa ho Lockwood, ktorého asi najviac trápil ďalší osud bazového prútika.

„Domnievam sa, že práve predmet tohto druhu vám môžem pomôcť stať sa pánom smrti...“ jeho hlas znel takmer až dychtivo.  A vskutku nebol jediný, kto uvažoval týmto spôsobom. Myrtla sa skôr obávala krvavej histórie spojenie s týmto prútikom, preto ju netešilo to, že ho mal v rukách práve otec jej dieťaťa.

„Nepotrebujem prútik, aby som získal tento titul...“ povedal Tom úsečne a hneď sa aj postaral o to, aby to všetci pochopili. „Ak ho budem chcieť vezmem si ho...“

Myrtla videla ako ho ľahostajne prelomil na dve polovice, odmietol sa zrieknuť svojho prútika, čím dal všetkým najavo svoj postoj k tejto legende.

Všetci si šepkali, do ich očí sa vrátil strach a obozretnosť.

Ona však pocítila úľavu, že jeho kliatba bola zlomená, že sa Tom nepodriadil tomu tlaku a dokázal ďalej manipulovať davom, tak ako to mal vo zvyku.

No predpokladala, že on sám bude trpezlivo čakať na svoju príležitosť, že možno to čo videli, bola len jedna z tých práv, ktoré im bol ochotný poskytnúť.

***

Súčasnosť

Ešte v nej stále doznieval jeho vplyv a jeho blízkosť bola opäť zdrojom nekonečnej radosti. Nevedela sa viac odpútať, nedokázala v sebe nájsť to isté zúfalstvo, s ktorým bol spojený predtým.

„Odstránil si môj strach, vtedy, keď som za tebou prišla s pochybnosťami, ty si zariadil, aby som na ne jednoducho zabudla...“ skonštatovala potichu.

„Áno, urobil som to...“ potvrdil jej, že dar poznania, ktorý dostala, nebol lžou.

Mlčala. Nedokázala mu to vyčítať, len ďalej pokojne ležala vedľa neho, poznačená tichom a svojimi myšlienkami.

Bránila sa voči tomu pocitu, že by mu na nej a na ich dcére mohlo skutočne záležať, lebo vedela, že sú to len márne nádeje a obávala sa jeho ďalších plánov, nech boli akékoľvek.

***

Parselčina zmiešaná s angličtinou, to počula, keď otvorila oči v to nasledujúce ráno. Nič z toho čo sa stalo, nebolo len márnou nádejou jej mysle, skutočne sa prebudila v Tomovej posteli. A mala na rukách znaky zosobňujúce manželský sľub.

Tom už medzitým vstal, práve sa zrejme zhováral s Nagini.

„Zabiť...“ to zachytila ako posledné, keď sa viac sústredila, keď dokázala oddeliť od seba jednotlivé slová a vnímať ich, také aké boli, inak než svojimi ušami a viac srdcom. Bolo paradoxné, že práve to jej poradil on.

To slovo ju však prinútilo veľmi rýchlo opustiť posteľ a hľadať prútik, zabiť mohlo znamenať, že by...

Zbledla a pevne ho držala, no stále ešte nie v útočnej pozícii, potom však zachytila Tomov pohľad.

Jeden z tých, ktorých by sa nepochybne báli všetci naokolo a ona nebola výnimkou.

Aj tak to bolo zbytočné, ak by bojovala, zabil by ju, tak či tak jej neostávalo nič iné, len počkať na jeho rozhodnutie.

Nagini sa však k nej nepriblížila, bol to Tom, stále ešte len na pol oblečený a zjavne mu neprekážalo, že drží v rukách svoj prútik, že sa celá chveje a ustupuje pred ním.

„Budem musieť odísť...“ oznámil jej, akoby si ani vôbec nevšimol, čo práve prežíva.

„Je nutné dohliadnuť na to, aby nové spojenecká udržali pokope...  a aby boli odstránené isté neželané vplyvy...“ díval sa na ňu ďalej, cítila oceľový tlak jeho mysle v tej svojej.

„No nenechám ťa tu len tak bez ochrany, Nagini ostane s tebou, dal som jej príkazy, ak sa počas mojej neprítomnosti niekto pokúsi porušiť moje príkazy, dal som jej povolenie na zabitie... Nikto nesiahne na moju rodinu... Pokojne môžeš odložiť ten prútik... nič sa ti nestane...“ v jeho hlase opäť zaznieval pokoj.

„Ja myslela som si, že...“

„Že si dám tú námahu a zložím tie sľuby a potom ťa len tak zabijem... môžem ťa ubezpečiť, že ak by som to chcel urobiť... žiadne sľuby by som neskladal...“

Počula to od neho, no aj tak tomu neverila, nemohla uveriť, že by preňho ten ich sľub skutočne niečo znamenal.

Už sa zbavila jeho vplyvu, ostalo jej len to nepríjemné poznanie, ten nebezpečný strach z toho jediného dôvodu, pre ktorý sa mohol pre niečo také rozhodnúť.

***

Jej strom. Tak dlho už nesedela pod tými konármi, ktoré ju predtým tak spoľahlivo dokázali ukryť pred všetkými, okrem neho.

A nebola tam sama, Nagini spala zvinutá do klbka, trochu obďaleč sa vyhrievala na slnku. Mohla sa s ňou zhovárať, jej slová boli jednoduché, no výrazné, cítila z nich jeho vplyv. Vedela, že už raz na ňu zaútočila v labyrinte, ich prvé spoločné chvíle osamote, preto neboli vôbec príjemné, no neskôr získala istotu, ako čas plynul a oni sa spolu zhovárali, vnímala ju ako cítiacu a do istej miery aj mysliacu bytosť, spojenú s ním, inak než bežné domáce zviera, ktorým rozhodne tento had nebol.

„Slizolinová...“ oslovil ju Potter.

Pozrela naňho až po istom čase, stále si ešte zvykala na to meno a na stratu toho svojho.

„Môžem?“ opýtal sa čiastočne nervózne, kvôli prítomnosti hada, ktorý preňho nepochybne nebol zdrojom istoty, tak ako práve teraz pre ňu a pre jej dcéru.

Pomaly prisvedčila a on si opatrne sadol k nej, čo najďalej od Nagini.

„Vieš, kedy sa vráti... On?“ neodvážil sa použiť ani jeden z jeho titulov, nie teraz v bežnej konverzácii a nebol jediný, kto podľahol tejto módnej vlne.

„Nie,“ odvetila znepokojene.

Skutočne nevedela, kedy Toma opäť uvidí, hlavne nie teraz, keď osobne pokračoval vo vedení svojej vlastnej vojny.

„Je to predsa tvoj manžel...“

„Ale zároveň aj Ten, koho netreba menovať.... vráti sa, až keď to on sám uzná za vhodné....“ odsekla nahnevane, pokojne naňho zvýšila hlas, vedená svojím vlastným nepokojom, ktorý v nej vyvolal svojimi otázkami.

„Prepáč, ja... radšej už pôjdem dobre...“ podriadil sa tomu jej pohľadu, nepochybne pod vplyvom prudkého pohybu hada.

Prikývla a nechala ho odísť.

Omnoho viac než súčasný pobyt jej manžela ju zaujímal, blížiaci sa pôrod. Bola pripravená, aspoň si to myslela.

Školský rok sa tiež pomaly končil. A pred ňou sa otvárali tie obávané cesty, no boli iné než čakala.

Lebo mala prísť aj ona, tá ktorej meno, ešte nepoznala.