Právo čistej krvi
na motívy knihy Before I met you. (Predtým než som ťa poznala)
fandom: HP
pár: Hermiona/Voldemort (Tom Riddle)
varovanie: povojnové, traumatizovaná Hermiona...
obsah: Hermiona Grangerová prichádza na panstvo Riddlovcov. Kvôli nemu. Kvôli mužovi, ktorého prinútili, aby spojil svoju dušu.
Nemusela vynakladať žiadne veľké úsilie na to, aby sa vozík pohol. Bol ľahký, snáď pomocou nejakého zaklínadla. A ona pomaly kráčala tou dlhou chodbou, staré sídlo, podľa niektorých prekliate malo svoju atmosféru, bolo ako dotyk minulosti, ako pokoj zmierená s istou dávkou chladnej ľahostajnosti voči všetkému a všetkým, všetky cesty niekam viedli, nemala pred sebou žiadnu prekážku, len ona sama bola svojím nepriateľom.
Ruky sa jej opäť chveli, myseľ blúdia kdesi v diaľke a jej pacient udržiaval medzi nimi to bezpečné ticho. Bola pokojná, po dlhom čase necítila tlak, nie taký ako tam vonku, kde bolo toľko iných pohľadov a zvukov, kde všetko niečo znamenalo a ona bola priveľmi na očiach, priveľmi pripútaná v tieňoch.
„Tak sme tu, slečna Grangerová...“ upozornil ju napokon.
Zastala, stále ešte prekvapená tým, že jeho hlas znie úplne iný než si predstavovala, že znie tak mlado a zdanlivo bezstarostne, že ju neuráža, tak ako sa na to pripravovala.
„Toto je moja izba... a teraz už aj vaša...“ povedal to takmer až zastrašujúco a ona až teraz začínala chápať, čo bude tá zmluva znamená v jej živote.
Zastavila vozík, prešla dopredu, otvorila tie ťažké dvere a vstúpila s vozíkom dovnútra.
Miestnosť bola veľká a priestranná, jemné čisté línie, veľa svetla, izba mladého dediča, so všetkým čo podporovalo tú predstavu.
Pohľadom sa dotkla políc s knihami, menšej pohovky a krbu, v ktorom praskal oheň.
A takisto aj postele, jednej, ktorá bola pomerne dominantnou súčasťou izby.
„Kde budem späť ja, pane?“ opýtala sa, do jej hlasu sa pozvoľna vkradla, nervozita.
Vedela, že jej nemôže ublížiť, že v tomto stave je takmer bezbranný, no v zmluve nebolo nič o tom, že by...
„O tom, čo bude v mojej izbe, rozhodujem ja, vrátane umiestnenia nábytku, ďalšiu posteľ som nepovolil, môžete si vybrať medzi pravou stranou tej mojej a okenným rámom, tú druhú možnosť vám však neodporúčam... noci tu bývajú chladné...“ do jeho hlasu sa vkradol náznak krutého pobavenia. Tentoraz jej už vykal, akoby medzi nimi staval stenu, jednu z tých stien medzi pánom a služobníčkou.
„Mohla by som späť aj na zemi...“ navrhla mierne rozhorčene.
„Na zemi nebude nič okrem toho, čo tam je teraz...“ odvetil panovačne a ona nanešťastie musela pripustiť tú možnosť, že o týchto veciach skutočne rozhoduje on.
Pochopiteľne nepredpokladal, že s niečím takým bude súhlasiť, bolo to vpísané do jeho peknej tváre, to že je to len ďalší spôsob akým sa pokúša jej dať najavo, že to ona je v jeho rukách, cítila to tak, aj keď bol jej pacientom a osobou, na ktorú by mala dohliadať . Predpokladal, že to bude stačiť na to, aby ju zlomil, no ona nemala v úmysle sa len tak ľahko vzdať.
„Tak dobre, pane, pravá strana bude stačiť...“ odvetila odhodlane, dívala sa mu pritom do očí, hľadala v ňom toho krutého netvora, o ktorom sa všetci báli hovoriť, po jej odpovedi sa istý čas nechýbal nič nehovoril, akoby sa zastavil jeho svet. Rozhodol sa, zrejme, že jej rozhodnutiu nebude prikladať žiadny hlbší význam, no ona
Cítila silné zadosťučinenie, že vydržala jeho pohľad, že neustúpila svojmu strachu.
No bola to len ilúzia, ktorá sa rýchlo stratila v jeho ďalších požiadavkách.
„Chcem ísť bližšie k ohňu... môžeš to pre mňa urobiť?“ požiadal ju a ona sa pomaly opäť dotkla vozíka, vrátil sa späť k tykaniu, spať k tej neformálnosti, čo ju dokonale miatlo.
„Áno...“ hesla potichu.
„Áno, pane...“ opravil ju drsne, zachvela sa a šepla : „Pane...“ a splnila to jeho prianie, nechala ho dívať sa do ohňa, bez akýchkoľvek iných úmyslov, či skúšok.
Stála tam opretý o jeho vozík, cítila teplo tých plameňov, aj ona sa do nich dívala, obklopená tichom, vnímala len svoj vlastný dych, len tlkot svojho vlastného srdca.
