Právo čistej krvi
na motívy knihy Before I met you. (Predtým než som ťa poznala)
fandom: HP
pár: Hermiona/Voldemort (Tom Riddle)
varovanie: povojnové, traumatizovaná Hermiona...
obsah: Hermiona Grangerová prichádza na panstvo Riddlovcov. Kvôli nemu. Kvôli mužovi, ktorého prinútili, aby spojil svoju dušu.
Jej ruka sa pohla, dotkla sa jeho pleca, no nepohol sa, skutočne zrejme necítil jej dotyk.
Ona však cítila pulzovanie svojej vlastnej mágie, kdesi hlboko, v nej však opäť silnel aj pocit ohrozenia. Nenávidela ho, nemohla sa toho zbaviť.
Prehovoril tak náhle až sa opäť mykla.
„Teraz ma presuň bližšie k oknu a podaj mi tú knihu v sivej väzbe aj listovač... obe veci nájdeš na stolíku, napravo...“
Odtiahla ruku, pomaly akoby sa obávala seba samej cítila ako z jej mysle opäť unikajú súvislosti.
Bez slova posunula vozík smerom k oknu, otočila ho, tak aby mal dostatok svetla na čítanie.
Potom zamierila k stolu, z ktorého vzala knihu spolu s listovačom, doskami, ktoré v sebe obsahovali mágiu, schopnú pohybovať stránkami, bolo nutné urobiť len drobné gesto, ktoré Voldemort zrejme zvládal aj slabým pohybom prstov a na jeho používanie nebolo nevyhnutné to, aby on sám disponoval akýmkoľvek druhom mágie.
Vložila doňho knihu, otvorila ju, no nedokázala prečítať ani slovo, bola to akási spleť znakov, ktorá jej samej nedávala zmysel...“
„To je parselčina?“
„Áno, iste...“ v jeho hlase z nejakého dôvodu zaznela podráždenosť.
„A vy jej rozumiete ešte stále aj keď...“
„Áno stále jej rozumiem aj keď nemám mágiu, o to viac aby si isté osoby nemysleli, že sa so mnou môžu zahrávať...“
„Smiem sa vás na niečo opýtať?“ jej hlas sa strácal, bol nezvyčajné tichý. „Môžeš to skúsiť...“ bol ochotný jej dovoliť.
Dívala sa naňho, snažila sa prekonať všetky tie ostatné otázky, ktoré...
„Vy máte opäť spojenú dušu...to mi povedali a ja som... chcela by som vedieť... čítala som...“ bolo to ťažké, keď na ňu hľadel, keď podliehala tej možnosti, že by práve on to má mohol porozumieť.
„Chcela by som vedieť či je možné vrátiť späť, čo bolo zničené... či je vaša duša skutočne neporušené a vaša myseľ dokázala vydržať všetko čo...“ sklonila hlavu, nedokázala dlhšie čeliť jeho pohľadu a zrejme ani sama sebr...čítala o tom, nie takmer nič neznamenajúce fragmenty a považovala to za jeden zo spôsobov ako s o ním nadviazať kontakt, ako zistiť či by dokázal... aj napriek tomu, že teraz sú jeho schopnosti obmedzené, vedela, že to priskoro, že zachádza priďaleko, bolesť však bola silná, bolesť z toho, že jej myseľ nefunguje ako predtým, že nemôže zastaviť tie myšlienky a pocity, že takto nemôže už viac dýchať, že viac už nestačí ani hnev na to, aby získala kontrolu, na to aby dokázala zastaviť tú strašnú úzkosť a beznádej, tie spomienky, ktoré boli príliš silné na to, aby nad nimi zvíťazila.
„Odpoviem ti na tvoje otázky, dozvieš sa všetko čo potrebuješ vedieť o mojej duši, za predpokladu, že mi dokážeš vrátiť môj rodový prsteň, opravený aj s kameňom, ktorý k nemu patrí... Ak sa ti to podarí, bez toho, aby si porušila svoju zmluvu, dostaneš odpovede...“ povedal to tak, akoby neočakával, že by niečo také mohla skutočne dokázať, svedčil o tom tón jeho hlasu, práve teraz viac povýšenecký.
„Získam ho späť... ja to dokážem..“ snažila sa opäť získať kontrolu nad svojím hlasom.
✳ ✳ ✳
Ukladala si svoje veci do tej časti skrine, ktorá jej bola pridelená a cítila pritom na chrbte jeho pohľad, aj keď mal čítať, viac si všímal ju a znepokojovalo ju to. Nebála sa, nie tak akoby sa mala báť v jeho prítomnosti, no už si na tú myšlienku zvykla, na to že ho zrejme bude vnímať inak než pôvodne očakávala.
Nevybrala všetko, len to čo nutné potrebovala, to dôležité nechala uložené v kabelke, bol to zvyk, ktorého sa nedokázala vzdať. O to viac práve teraz, keď vedela, že bude musieť obetovať časť svojho súkromia a možno aj niečo viac...
Rozmýšľala aj o jeho podmienke o prsteni, o tom či je skutočne dobré, ak sa o to pokúsi.
Či to nie je len jedna z možností, ako ju prinútiť porušiť pravidlá. Snažila sa sústrediť, no nebolo to jej doménou, už viac nie, pohybovala aj o svojich rozhodnutiach.
Snažila sa nepodľahnúť tomu tlaku, nedovoliť mu, aby nad ňou získal kontrolu.
Ten pocit, že sa na ňu díva, však prevyšoval všetko ostatné, bránil jej myslieť.
Uložila dovnútra jeden z tých Weasleyovských svetrov, jej ruky ho púšťali dosť neochotne.
Čo by asi urobil Ron. Keby ju tu videl s ním. A Harry? Obaja by ju znenávideli... Obaja by si mysleli, že ich zradila... Nedokázala by im to vysvetliť, nemohla sa obhájiť ani pred sebou samou, že nebola ochotná obetí, ktoré prekonal on, ona v sebe nemala ten druh odvahy, ona nevedela urobiť také rozhodnutia. Zatiaľ ešte ani nevedela či prijme tú výzvu, či to vôbec dokáže, no bolo rozhodnutá bojovať, to už vedela, s tým bola stotožnená.
Odtiahla sa v snahe zbaviť sa tej vône, jej vecí, jej istôt, ktoré bude zrejme musieť zahodiť.
Zavrela skriňu, prudšie než mala v úmysle.
„Pane, je čas na čaj o piatej...“ informovala ho pri pohľade na hodinky.
Prikývol.
„Vskutku máš pravdu, už je najvyšší čas ...“
