fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.
Obsah: „Vtedy som verila, že on už viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo zastaviť temnotu...“
Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...
pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón
poznámka: nič moc, ale bojujem,💓💔😟
Petrike.
„Moja línia je však v poriadku, nie sú nutné žiadne zásahy, všakže...“
„Nie, isteže nie...“
Uľavilo sa jej, keď ho to počula povedať, časť z nej akoby k nemu opäť pocítila ten druh lásky, po ktorom túžila.
„Dovolil som ti, aby si ma milovala, pochopenie toho môže byť pre niektorých ľudí krutou skúsenosťou samo o sebe...“ jeho hlas bol zrazu iný, čiastočne po zbavený hnevu, čiastočne zasiahnutý iným druhom menej útočnej parselčiny.
„Ty tomu rozumieš, ty áno... a preto si zaslúžiš by odmenená...“
Odtiahol ruku s preňho nezvyklou jemnosťou. Bála sa, no zároveň aj... cítila to pulzujúce očakávanie, to kvôli čomu bola ženou a on mladým mužom.
Trochu sa uvoľnila, keď sa neúprosný tlak jeho mysle zmiernil. No nie ona ho dokázala upokojiť, ale to čo chcel urobiť , pohltila ho to natoľko, že nebol ochotný prijať nič iné.
Cítila dotyk neverbálneho zaklínadla, jemného nevtieravého a aj ona dosiahla takmer dokonalé upokojenie, keď sa jej myseľ spojila s tou jeho, nenásilne, akoby s plynulo všetko, pocity, myšlienky, sny, jej sila s tou jeho.
Spojená s jeho bozkom bola neodolateľnou skúsenosťou. Spojená s jeho objatím, bola zdrojom lásky a porozumenia. On sám prežíval jej pocity spolu s ňou, objavoval ich, akoby bol zrkadlom tých jej, akoby patril jej a ona jemu, nech to už znelo akokoľvek neprirodzene v súvislosti s ním, on to bol ochotný urobiť, on spustil dualmaciu, ktorá bola vrcholným spôsobom spojenia, to sa už stihla naučiť, od neho počas tých dní, keď spolu hovorili o rôznych druhoch mágie, ona bola kľúčom k tomu, čo sám nemohol prijať.
Bola posledná na stôl, cítila čiastočný dotyk chladu spojený s teplom jeho objatia, s jeho vlastnými pocitmi, akoby tlmene mi chladom, ktoré sa snažila rozohriať. Zbavená odevu, vlastnícky rozpínala jeho gombíky, tešila sa z tej možnosti, že jej bolo dovolené to urobiť.
Prijímala aj ten chlad, tú bariéru voči akýmkoľvek citom aj neschopnosť ich prežívať, tak ako tí ostatní, ale len v náznakoch, ďaleko za tou obranou, cez ktorú jej myseľ videla tak ďaleko, do nikdy sa nekončiacej temnoty.
Jeho náhla prudkosť, neúprosne sila, túžba, ktorú cítila, keď bola stiahnutá hlbšie.
Keď ho objímala, akoby pre ňu neexistovalo nič iné len jeho myseľ, len sila tých pocitov, ktoré ju obklopili, s ktorými sa s ním delila a on uznával, že patria k nej.
Bol v nej, v jej mysli, v jej srdci, jej telo tá možnosť prebúdzala a lákala k ďalším dotykom.
On bol jej životom, líniou jej krvi, ktorá patrila k nej, ktorú nebola schopná poprieť.
Chcela, aby bol jej súčasťou, aby nemusela opustiť ani ten chlad ani to teplo, keď tlkot jeho srdca cítila ako svoj vlastný, keď podliehala viere, že on je tou časťou jej vlastnej nemilosrdnosti, ktorú potrebuje viac než akýkoľvek iný zdroj istoty.
***
Tom mal Ambru v náručí a sedel s ňou vo svojom kresle. Sadla si k nim. On nebol vrahom a ona nebola spoločenský nevhodnou osobou, boli len jej rodičmi a zároveň aj ... Spomienky na dualmanciu boli stále súčasťou jej šťastia, cítila sa vďaka nim silná.
Kreslo sa jej zdalo dostatočne široké, akoby snáď ovplyvnené nejakým kúzlom, pohodlne sa uvelebila pri Tomovi, zložila si hlavu na jeho plece, počúvala jeho hlas, keď Ambre rozprával o mágii.
Keď o nej hovoril, akoby skutočne cítil, akoby preňho skutočne bolo dôležité to, že s ňou môže zdieľať svoje vedomosti.
Neprerušovala ho, nekládla mu žiadne otázky, len jej bolo dobre, keď ju objímal, keď mala pri sebe aj ich dcéru a boli spolu.
Cítila ako sa Ambra dotkla jej vlasov, jej drobné prsty, ich pevne zovreli, ona sama mala v pohľade tú silu, pre ktorú nebolo možné ju nemilovať, vďaka ktorej zabúdala na všetko ostatné.
No už viac sa nebála, to uvoľnenie, ktoré cítila, keď bola s ním, keď sa venoval ich dcére, nič sa tomu nemohlo vyrovnať. Nič nemohlo zabrániť tomu, aby cítila tú lásku, o ktorú sa bola ochotná podeliť, ktorá v nej stále žila aj v prítomnosti toho, koho netreba menovať.
Ich šťastie bolo súčasťou toho jej, ich život bol jej životom.
***
Ticho.
Obklopovalo všetky čarodejnícke rodiny, od tej poslednej konfrontácie, priam vládlo. No ona si ho užívala, ona nechcela vedieť nič viac. Ani to, kto musel zaplatiť za tie chvíle pohodlnej nečinnosti.
