Právo čistej krvi 6. kapitola

 

Právo čistej krvi

na motívy knihy Before I met you. (Predtým než som ťa poznala)

fandom: HP

pár: Hermiona/Voldemort (Tom Riddle)

varovanie: povojnové, traumatizovaná Hermiona...

obsah:  Hermiona Grangerová prichádza na panstvo Riddlovcov. Kvôli nemu. Kvôli mužovi, ktorého prinútili, aby spojil svoju dušu.

 Petrike (dakujem, za komentáre, fakt mi pomáhajú pokračovať, odpíšem neskôr, lebo čelím ďalšej blokáde tak aspoň takto. )

 Jedno z tých krutých prebudení, keď jej telom trhlo, akoby bola spútaná neviditeľnými povrazmi. Také bolo to prvé ráno. A zároveň aj zistenie, že jej hlava nie je na vankúši, ale dosť intenzívne sa opiera o jeho rameno. Necítila sa o nič lepšie, keď sa prebudila v pozícii tohto druhu, tak blízko pri ňom. A uvedomila si, že ani on už nespí a jej trúfalosť neprešla bez povšimnutia, tak ako dúfala.

„Dobré ráno, pane...“ hlesla čiastočne ešte stále spútaná jeho pohľadom.

„Dobré ráno, Grangerová...“ odvetil aj on, chladne, akoby mu vôbec nezáležalo na tom, že nič necíti, doslova, aspoň nie dotyk jej hlavy, keďže od krku nadol, nemohol cítiť absolútne nič. Čo však neznamenalo, že by mala v takejto polohe zotrvať.

Odtiahla sa späť na svoju stranu. Opäť nepokojná, opäť neistá ako čeliť tomu ďalšiemu dňu.

„Pane...“ pokúsila sa nadviazať komunikáciu, no jej myseľ bola zvláštne prázdna, zbavená rozumných myšlienok, plná chaosu, sa strácala v sebe samej.

Nikdy ani len netušila, že práve jej sa môže stať niečo také, že práve ona, ktorá kedysi najviac trpela len kvôli mačaciemu chvostu a ušiam, bude cítiť tú obrovskú prázdnotu, počas každého nového dňa.

„Ak mi dáte dnes dostatok priestoru, začnem pracovať na tej záležitosti s prsteňom...“ povedala to, skutočne tie slová opustili jej pery. A istý náznak potešenia sa dotkol aj jeho tváre.

„Skutočne?“

„Áno, pane...“ oprela sa o lakeť a jej pohľad ho takmer prepaľoval. „Nájdem ho, no nezaručujem vám, že sa dostane do vašich rúk... a ak aj áno, tak len za podmienok, ktoré určím ja...“

„Vieš, Grangerová, že keby mi niečo také niekto povedal, keď som bol pri plnej sile, prial by si, aby sa nedožil ďalšieho úsvitu, vieš čo som bol schopný urobiť drzým...“ potlačil to slovo, akoby nechcel, aby zaznelo práve teraz medzi nimi.

„Osobám, ktoré sa odvážili ma provokovať...“ ľadový chlad v jeho hlase, rozpútal v nej samej novú vlnu úzkosti a strachu. Strachu z toho, že zachádza priďaleko, že s ním už po prvej noci hovorí, ako s priateľom, ktorým nie je ani nebude. No ona sama je zrejme dostatočne narušená natoľko, aby v tom časť z nej dúfala, aby si predstavovala všetky tie šialené veci, už teraz, akoby už na nič iné nemala čas.

„Neušetrili by ste ani osobu, ktorú by ste mali rád?“

Stisol pery, jeho tvár, akoby prezrádzala, čo všetko by urobil, ak by nemal svojím spôsobom zviazané ruky. A ona čelila zvláštnemu druhu podmanivého pobavenia.

„Predpokladám, že Potter ti dostatočne farbisto vykreslil moju osobnosť, otázky podobného druhu, nie je nutné ani položiť, nikdy som tieto veci nepovažoval za dôležité, no bol som ochotný urobiť pár ústupkov, len pár pre ľudí, ktorých som považoval za užitočných...“

„Severus Snape, mali ste ho rád ale aj tak ste ho zabili...“ skonštatovala znepokojene.

„Povedzme, že sme si do istej miery rozumeli, bol to dobrý služobník, ani sám nevedel, čo všetko to znamenalo, nebyť tej jeho slabosti... mohol som ho formovať podľa svojej vôle... Áno, urobil som to, zabil som aj mnohých iných pre menšie prehrešky, než jeho samého...“ hovoril o tom, pre zmenu úplne pokojne, akoby preberali len najnovšie správy v novinách.

Podvedome sa odsunula ešte ďalej, bola si vedomá toho, aký by bol jej osud, keby sa stretli za iných okolností. To však nič nemenilo na jej povinnostiach, na ktoré musela myslieť tu a teraz.

„Predpokladám však, že ma uvoľnite od mojich povinností, môj pane...“ snažila sa opäť zachovávať plnú vážnosť a vysloviť to tak, akoby to urobil ktorýkoľvek so smrťožrútov.

„Vypadni...“ vyhlásil takmer až ovplyvnený istým druhom nezávideniahodnej mrzutosti.  

***

Potom ako sa obliekla, upravila a stretla sa so svojím odrazom v kúpeľni, zamierila rovno do kuchyne.

Bola tu len jedna bytosť, ktorá by jej mohla pomôcť odtiaľto nepozorovane odísť a tou bytosťou nebol nikto iný než Winky, domáci škriatok, pomerne spokojná s tým, že sa stará o pána svojho milovaného Bartyho.

„Dobré ráno, Winky, chcela by som ťa o niečo požiadať, ak by ťa to príliš nezaťažovalo...“

Škriatka na ňu uprela svoje veľké oči. A ona sa neubránila spomienkam na Dobbyho, na jeho odvahu a na to, ako sa s ním Harry musel rozlúčiť, na tej pláži, keď sa on predtým rozhodol postaviť proti vôli čarodejnice a vziať jej prútik, čo by neurobilo veľa bytostí patriacich k jeho druhu.

„Pani chce niečo špeciálne pre pána...“

Zvažovala do akej miery by mala byť k nej úprimná, no ona sama bola slobodným škriatkom aj keď si to tak nepriala, už sa to raz stalo a vďaka tomu, už bola vždy len zamestnankyňa a nepodliehala otrocky žiadnemu pánovi, ona sama si mala možnosť zvoliť koho bude poslúchať. Ako domáci škriatok mala aj iné výhody, hoci predpokladala, že pristúpili k istým obmedzeniam v rámci jej pracovnej dohody, no nepredpokladala, že by sa mali vzťahovať aj na ňu. Cez ochranu sa dostane bez  toho, aby narušila magické ochrany domu, a ona nepotrebuje veľa času na to, aby zariadila pár dôležitých vecí.

„Áno, vlastne ja... chcela by som, aby si mi pomohla sa dostať von... bez zbytočného rozruchu... potrebujem sa vrátiť na Rokfort... Pán mi to dovolil, oznámila som mu to a on ma pustil...“

„Winky vás teda odprevadí a príde po vás neskôr... medzitým sa postará o pána...“

„Ak pán súhlasí, tak aj ja súhlasím, slečna Grangerová...pani...“

Cítila sa omnoho silnejšia, keď k nej škriatka natiahla ruku a spoločne sa odmiestnili.

Hranice Rokfortu, to bolo to miesto, na ktorom sa objavili, tak náhle, až sa jej svet opäť zachvel a potrebovala nejaký čas, kým sa dokázala spamätať.

Je opäť doma. Opäť na Rokforte. Takmer nemohla uveriť tomu, že sa niečoho takého znovu dočkala. Nepredpokladala, že sa sem v najbližšom čase bude môcť vrátiť.

„Vráť sa späť do domu... postaraj sa o pána a príď po mňa približne o tri hodiny... to by malo stačiť...“

„Áno, slečna... Grangerová, pani...“ prikývla odhodlane a čoskoro po nej neostala ani stopa.

Po jej odchode, akoby opäť nadobudla ten dojem, že sa môže slobodne nadýchnuť, že ju nič nespája s tou minulosťou, pred ktorou sa snažila utiecť. No jej mysľou aj tak prebehla trpkosť spojená s možnosťou, že by teraz mohla kontaktovať Harryho a povedať mu o tom, kde sa nachádza vrah jeho rodičov. Vrah, ktorý bez ohľadu na to, čo sa stalo nikdy neoľutuje to, čo urobil, nie skutočne, no musel prejsť istým druhom oľutovania, podľa možnosti zrejme násilného, keď došlo k spojeniu jeho duše, nepochybne to však bolo príjemnejšie než pomalé umieranie po kúskoch, na strácanie samého seba.

Dívala sa na hrad, ako na zdroj svojej nádeje, no zároveň aj zatratenia, keby to urobila, keby sa čo i len odvážila otvoriť ústa, bol by to aj jej koniec, teraz to už vedela, teraz už nepochybovala o tom, že našla tú správnu osobu. Nech bola tá teória vyslovená Aberforthom Dumbledorom akokoľvek šialená, bola to pravda, ktorú musela skôr či neskôr prijať.

Zahnala všetky myšlienky spojené so všetkými tými možnosťami, ktoré by znamenali ich víťazstvo a jej obetovanie.

Teraz, keď už prekročila hranicu, jej krok sa zrýchlil, postupovala dopredu, nebojovala, nedúfala, že by sa mohla rozhodnúť inak. Harry bol hrdina, ona nie, ona bola len dievčaťom, ktoré milovalo knihy, len kamarátkou, ktorá stála po jeho boku.

To bol ten druh pravdy, ktorá sa jej vysmievala do tváre, keď prešla bránou a vkročila dovnútra do svojej alma mater.

Brána bola v celku, no stále tu bolo veľa trosiek, veľa neporiadku, ktorý ešte nebol úplne odstránený.

Tie spomienky boli opäť blízko, spomienky na to, ako tu všetci stáli, ako bojovali proti nemu, viacerí učitelia naraz... ako ona sama takmer prežila Harryho smrť. Tú beznádej spojenú s ňou.

Do jej tela sa vlievalo nové odhodlanie, keď utekala po tých schodoch, keď ju portréty zdravili a ona si ich nevšímala.

Zastala, až keď sa ocitla pred kamennou príšerou, riaditeľova pracovňa, to miesto, kde Harry zanechal obe časti prsteňa. A on to zrejme vedel, že práve ona mu pomôže pomôcť, aby...

Opäť v nej narástli pochybnosti. Opäť sa cítila, akoby práve na jej tvári bolo napísané zradca.

„Jazykoplazé karamelky...“ vyslovila to posledné heslo, ktoré jej bolo oznámené, ak by rýchlo potrebovala pomoc, od dočasnej riaditeľky Rokfortu. Nezmenilo sa, čo znamenalo dôveru, no ona cítila, že si tú dôveru už viac nezaslúži. Príšera sa pohla a ona rýchlo vystúpila na schody. Mala pripravené čo povie, ak príde profesorka McGonagallová. Aspoň si teda myslela, že je na tú možnosť pripravená.

Pracovňa bola prázdna, no zachytila Snapov portrét, ktorý si ju prísne premeriaval, Dumbledore driemal vo svojom ráme, akoby sa vôbec nič nebolo stalo.

„Čo chcete, Grangerová?“ privítal ju Snape chladne. A Hermiona naňho chvíľu zdesene hľadela, akoby sa snažila privyknúť si na myšlienku, že na tomto svete už zanechal len takúto stopu. A opäť ľutovala, že nedokáže byť takou hrdinkou, akým bol on.

„Po niečo som si prišla, pán profesor, prepáčte, že vás vyrušujem...“ rozpačito sklopila zrak.

„Zas sa chcete dostať do problémov... Tak prosím, len pokračujte...“ jeho prísny pohľad ju aj naďalej sprevádzal, cítila ho na chrbte, keď otvorila zásuvku v riaditeľovom stole. Aj on jej dôveroval, aj on si myslel, že robí niečo, čím pomôže Harrymu... nemohla sa mu pozrieť do očí, musela si opakovať, že mu nič nedaruje, že je to len dočasné...

Dotkla sa denníka, jeho denníka, pocítila ako po jej tele prešiel zvláštny tlak.

„Nie, rukou Grangerová... nie rukou!“ varoval ju Snape, keď sa chcela dotknúť prsteňa.

„Áno, máte, pravdu, prepáčte, ja... urobím to ta, ako ste povedali...“ Vytiahla vreckovku a opatrne ho do nej zabalila. Bol tam spolu s vrecúškom, v ktorom sa nachádzal kameň oživenia. Jeden z tých povestných darov smrti. No zároveň aj kameň, ktorý bol predtým na jeho prsteni.

Skontrolovala ho. Bol v poriadku, podobne aj prsteň, hoci stále bol poznačený temnou mágiou, ktorá mohla zasiahnuť každého, kto by si ho nastokol. Vložila si ho do vrecka, nájsť prsteň nebolo pre ňu vôbec zložitou úlohou, no zabezpečiť, aby ho niekto opravil, to bola absolútne iná kapitola a nevedela, či je to vôbec možné... no vedela, že sa o to bude musieť pokúsiť. Chcela vrátiť denník na miesto, kde sa tie dvere zrazu otvorili. A stála v nich jej vedúca fakulty a teraz už aj dočasná riaditeľka Rokfortu Minerva McGonagallová.

Držala denník a už ho nemohla pustiť.

„Dobrý deň, pani riaditeľka...“

 „Dobrý deň, slečna Grangerová, som veľmi rada, že vás vidím...“

„Prepáčte, ja... len som potrebovala...“ hlesla zahanbene.

„To je v poriadku, vezmite si ho... je pre mňa ťažké, že je tu... hlavne teraz... možno bude lepšie, ak nebude súčasťou nového Rokfortu...“

„Možno máte pravdu, možno to tak bude najlepšie.“