Kráľovná
Fanfiction Victoria BBC...
Pár: kráľovná Viktoria/lord M
Obsah: Ak kráľovná miluje svojho premiéra...
Varovanie: romantika, sladké, dráma
Fanfiction Victoria BBC...
Pár: kráľovná Viktoria/lord M
Obsah: Ak kráľovná miluje svojho premiéra...
Varovanie: romantika, sladké, dráma
novinka,
odkedy som to videla, som nimi posadnutá takže majte strpenie, ja to
dopíšem a bude... inak sa nemám dobre som bez liekov a tu len tak ltt.
Povedal, že ju ľúbi. Jeho bozky boli ako... pokúšala sa to s niečím porovnať, no nenachádzala tie správne slová. Myslela na tú krutú bezstarostnosť, ktorú cítila, keď ju držal vo svojom náručí. Keď blízkosť milovanej osoby zatienila všetko ostatné a ona bola v bezpečí.
Bude stáť po mojom boku... môj priateľ, môj premiér a čoskoro už nebude musieť viac pomýšľať na odchod... To boli slová, ktoré zneli v jej mysli čoraz jasnejšie, keď kráčala chodbami svojho paláca, cítila, čo znamená... Vo svojom úsmeve nachádzala opäť mladú ženu, ktorá nahradila kráľovnú pripravenú bojovať so svetom.
„Bola si s ním, Drina? Vieš, predsa, že lord Melbeurne...“ matkin hlas jej bol taký vzdialený, taký nepodstatný.
Viktória zavrela za sebou dvere do svojich izieb a nechala ju tam stáť, bezmocnú. Matka ju nemohla zastaviť, ani nikto iný.
Len Dash sa jej mohol postaviť do cesty, len on to práve teraz dokázal urobiť bez akýchkoľvek následkov.
„Tak poď drahý, Dash...“ vzala svojho psíka na ruky, on jediný ju privítal bez akýchkoľvek výčitiek.
„Všetko je už v poriadku, lebo lord M... na nás nezabudol... a vôbec sa na nás nenahneval...“ pošepla mu, lebo to bol jediný priateľ, ktorému sa mohla zdôveriť so svojím šťastím.
Požiadala svoju komornú Scarettovú, aby jej pripravila kúpeľ. Zbavil ju napätia spojeného s matkiným naliehaním.
Bola oslobodená od všetkých tých obmedzení spojených s odevom ženy, obklopená tým dobre známym teplom, mohla konečne voľne dýchať. Zatvoriť oči a na nič nemyslieť ani na to doteraz nepoznané napätie, ktoré ovládlo jej telo, na ten zvláštny nepokoj, ktorého sa nedokázala nasýtiť, no nebol pre ňu hrozbou, len volaním po živote, ktorý túžila spoznať.
Niekedy bolo také ľahké len sa nechať ovládať šťastím, len veriť, že prídu tie lepšie dni a toto bol jeden z nich, jeden z tých počas ktorých nemohla veriť ničomu inému.
✳ ✳ ✳
Trpezlivosť niekedy prináša aj orchidey.
Lord M
Neubránila sa úsmevu, keď čítala odkaz od neho. Keď držala v rukách tie jemné biele kvety, ktoré lord Melbourne pestoval vo svojom sídle. Scarretová sa diskrétne vzdialila, keď jej bol tento dar doručený, akoby snáď pochopila, že práve to teraz najviac potrebuje, no nebolo jej súdené sa len tešiť.
„Drina, drahá, tvoja matka sa len chce ubezpečiť o tom, že je všetko v najlepšom poriadku...“ to jej vojvodkyňa naznačila, omnoho menej podráždene predtým než sa pripravovala na zvyčajné posedenie v spoločnosti svojich dám.
Viktória si priala, aby v nej našla ten druh opory, ten druh lásky, ktorému sa vo vzťahu k nej nikdy nebránila, no nemohla jej dôverovať, keď bola stratená rovnako ako ona, to si o nej myslela a nemohla to vziať späť. Keď ju chcela ovládať a nedovoliť jej uniknúť z toho väzenia, nedokázala jej odpustiť, nenašla v sebe tú silu, aby s ňou nebojovala všetkými dostupnými prostriedkami, no zároveň si priala, aby jej matka bola tou osobou, ktorá..... No už nebolo možné vziať to späť, ani teraz, ani neskôr, bolo nutné sa zmieriť s tým, že ich vzťah bude vždy poznačený tým vzájomným bojom.
„Áno, som, mama...“ jej hlas bol hlasom kráľovnej, keď pevnejšie držala tie kvety, akoby ich chcela pred ňou chrániť.
„Lord Melbourne... všetci už vedia, že si ho navštívila sama, bez sprievodu... v jeho sídle...“
„Nie, mama, nechcem hovoriť o lordovi M...“ podráždene ju prerušila mladá kráľovná a položila kvety s vizitkou na stôl ďaleko z jej dosahu.
„Drina, musím ťa varovať...“
To ju ešte viac nahnevalo. Varovať? Pred ním? Pred priateľom, ktorý jej rozumel a pomohol v tých pre ňu najťažších chvíľach. Pred jedinou osobou, ktorá sa jej skutočne snaží porozumieť.
Vedela, čo má matka v úmysle. Želá si ju len vyprovokovať, aby jej vmietla do tváre všetko a ona s tým potom mohla ísť za svojim drahým sirom Johnom, ktorý dúfal, že ju zlomí, keď jej vezme to najdrahšie. Videla aký bol spokojný, keď takmer prišla o svojho premiéra, ako si robil nádeje, že by niekto preňho vhodnejší mohol zaujať jeho miesto.
„Ničoho sa neobávajte, drahá vojvodkyňa, kráľovná bola dostatočne poučená o tom, čo je vhodné a čo nie...“
„Ublížil ti, urobil lord Melbourne niečo, čo by ťa mohlo ohroziť... Mne to môžeš povedať, dieťa, vieš, že by som nikdy...“
„Nie, mama, lord M by niečo také nikdy neurobil... správaš sa, akoby si ho nepoznala, akoby si nevedela, že isté klebety treba radšej ignorovať, než im pripisovať zbytočnú dôležitosť...“
Bola pripravená sa ho zastať, nielen pred matkou, ale pred kýmkoľvek, kto by si dovolil z niečoho obviňovať jej premiéra. To ona za ním prišla. To ona chcela odpovede, na ktoré možno ani len nemala nárok.
Ich dohoda bola nateraz tajná, no neznamenalo to, že dovolí, aby sa niekto pokúšal... No zároveň si priala, aby sa na matku mohla len hnevať, aby natoľko nechápala jej slabosti, aby jej strach nebol niekedy odrazom jej vlastného, ktorého ju nezbavil ani čas. Nemohla zabudnúť na prísahu vernosti, počas ktorej jej lord M šepkal mená ministrov, nepoznala ich, bola to vina jej rodiny, lebo jej nedovolili pohybovať sa na verejnosti, kvôli nim by zažila tú hanbu, no on bol s ňou, on jej pomohol prekonať tento nedostatok.
„Rozumiem, Drina a prepáč mi, že som povedala niečo, čo by ťa mohlo trápiť...nechcela som ťa rozrušiť...“ matkin bozk na čelo by mal byť liekom, no ona ho prijala len ako ďalšiu výzvu.
„Ja nie som rozrušená...“ vyhlásila tvrdohlavo, pripravená čeliť jej ďalšej nespokojnosti, no dočkala sa len matkinho tichého ústupu.
✳ ✳ ✳
Počasie bolo mimoriadne príjemné, slnko sa dotýkalo jej záhrad, takmer neobvyklou s nežnosťou.
Dash ju hrdo nasledoval všade kam sa pohla a ona len občas zastala, aby ho odmenila pohladením, aby sa s ním hrala, tak ako to mala vo zvyku. Svoju tichú spoločnosť takmer ani nevnímala.
Myslela len na matkine varovania, nemohla sa tomu ubrániť, keď sa lord M ospravedlnil z ich bežných aktivít, nielen na dnes, ale aj na celý týždeň. Niežeby verila tomu, že by sa práve teraz rozhodol ju opustiť, to by ju aj tak nebola ochotná dovoliť, no chýbal jej a ťažko sa zmierovala s jeho dočasnou neprítomnosťou.
Bude stáť po mojom boku... môj priateľ, môj premiér a čoskoro už nebude musieť viac pomýšľať na odchod... To boli slová, ktoré zneli v jej mysli čoraz jasnejšie, keď kráčala chodbami svojho paláca, cítila, čo znamená... Vo svojom úsmeve nachádzala opäť mladú ženu, ktorá nahradila kráľovnú pripravenú bojovať so svetom.
„Bola si s ním, Drina? Vieš, predsa, že lord Melbeurne...“ matkin hlas jej bol taký vzdialený, taký nepodstatný.
Viktória zavrela za sebou dvere do svojich izieb a nechala ju tam stáť, bezmocnú. Matka ju nemohla zastaviť, ani nikto iný.
Len Dash sa jej mohol postaviť do cesty, len on to práve teraz dokázal urobiť bez akýchkoľvek následkov.
„Tak poď drahý, Dash...“ vzala svojho psíka na ruky, on jediný ju privítal bez akýchkoľvek výčitiek.
„Všetko je už v poriadku, lebo lord M... na nás nezabudol... a vôbec sa na nás nenahneval...“ pošepla mu, lebo to bol jediný priateľ, ktorému sa mohla zdôveriť so svojím šťastím.
Požiadala svoju komornú Scarettovú, aby jej pripravila kúpeľ. Zbavil ju napätia spojeného s matkiným naliehaním.
Bola oslobodená od všetkých tých obmedzení spojených s odevom ženy, obklopená tým dobre známym teplom, mohla konečne voľne dýchať. Zatvoriť oči a na nič nemyslieť ani na to doteraz nepoznané napätie, ktoré ovládlo jej telo, na ten zvláštny nepokoj, ktorého sa nedokázala nasýtiť, no nebol pre ňu hrozbou, len volaním po živote, ktorý túžila spoznať.
Niekedy bolo také ľahké len sa nechať ovládať šťastím, len veriť, že prídu tie lepšie dni a toto bol jeden z nich, jeden z tých počas ktorých nemohla veriť ničomu inému.
✳ ✳ ✳
Trpezlivosť niekedy prináša aj orchidey.
Lord M
Neubránila sa úsmevu, keď čítala odkaz od neho. Keď držala v rukách tie jemné biele kvety, ktoré lord Melbourne pestoval vo svojom sídle. Scarretová sa diskrétne vzdialila, keď jej bol tento dar doručený, akoby snáď pochopila, že práve to teraz najviac potrebuje, no nebolo jej súdené sa len tešiť.
„Drina, drahá, tvoja matka sa len chce ubezpečiť o tom, že je všetko v najlepšom poriadku...“ to jej vojvodkyňa naznačila, omnoho menej podráždene predtým než sa pripravovala na zvyčajné posedenie v spoločnosti svojich dám.
Viktória si priala, aby v nej našla ten druh opory, ten druh lásky, ktorému sa vo vzťahu k nej nikdy nebránila, no nemohla jej dôverovať, keď bola stratená rovnako ako ona, to si o nej myslela a nemohla to vziať späť. Keď ju chcela ovládať a nedovoliť jej uniknúť z toho väzenia, nedokázala jej odpustiť, nenašla v sebe tú silu, aby s ňou nebojovala všetkými dostupnými prostriedkami, no zároveň si priala, aby jej matka bola tou osobou, ktorá..... No už nebolo možné vziať to späť, ani teraz, ani neskôr, bolo nutné sa zmieriť s tým, že ich vzťah bude vždy poznačený tým vzájomným bojom.
„Áno, som, mama...“ jej hlas bol hlasom kráľovnej, keď pevnejšie držala tie kvety, akoby ich chcela pred ňou chrániť.
„Lord Melbourne... všetci už vedia, že si ho navštívila sama, bez sprievodu... v jeho sídle...“
„Nie, mama, nechcem hovoriť o lordovi M...“ podráždene ju prerušila mladá kráľovná a položila kvety s vizitkou na stôl ďaleko z jej dosahu.
„Drina, musím ťa varovať...“
To ju ešte viac nahnevalo. Varovať? Pred ním? Pred priateľom, ktorý jej rozumel a pomohol v tých pre ňu najťažších chvíľach. Pred jedinou osobou, ktorá sa jej skutočne snaží porozumieť.
Vedela, čo má matka v úmysle. Želá si ju len vyprovokovať, aby jej vmietla do tváre všetko a ona s tým potom mohla ísť za svojim drahým sirom Johnom, ktorý dúfal, že ju zlomí, keď jej vezme to najdrahšie. Videla aký bol spokojný, keď takmer prišla o svojho premiéra, ako si robil nádeje, že by niekto preňho vhodnejší mohol zaujať jeho miesto.
„Ničoho sa neobávajte, drahá vojvodkyňa, kráľovná bola dostatočne poučená o tom, čo je vhodné a čo nie...“
„Ublížil ti, urobil lord Melbourne niečo, čo by ťa mohlo ohroziť... Mne to môžeš povedať, dieťa, vieš, že by som nikdy...“
„Nie, mama, lord M by niečo také nikdy neurobil... správaš sa, akoby si ho nepoznala, akoby si nevedela, že isté klebety treba radšej ignorovať, než im pripisovať zbytočnú dôležitosť...“
Bola pripravená sa ho zastať, nielen pred matkou, ale pred kýmkoľvek, kto by si dovolil z niečoho obviňovať jej premiéra. To ona za ním prišla. To ona chcela odpovede, na ktoré možno ani len nemala nárok.
Ich dohoda bola nateraz tajná, no neznamenalo to, že dovolí, aby sa niekto pokúšal... No zároveň si priala, aby sa na matku mohla len hnevať, aby natoľko nechápala jej slabosti, aby jej strach nebol niekedy odrazom jej vlastného, ktorého ju nezbavil ani čas. Nemohla zabudnúť na prísahu vernosti, počas ktorej jej lord M šepkal mená ministrov, nepoznala ich, bola to vina jej rodiny, lebo jej nedovolili pohybovať sa na verejnosti, kvôli nim by zažila tú hanbu, no on bol s ňou, on jej pomohol prekonať tento nedostatok.
„Rozumiem, Drina a prepáč mi, že som povedala niečo, čo by ťa mohlo trápiť...nechcela som ťa rozrušiť...“ matkin bozk na čelo by mal byť liekom, no ona ho prijala len ako ďalšiu výzvu.
„Ja nie som rozrušená...“ vyhlásila tvrdohlavo, pripravená čeliť jej ďalšej nespokojnosti, no dočkala sa len matkinho tichého ústupu.
✳ ✳ ✳
Počasie bolo mimoriadne príjemné, slnko sa dotýkalo jej záhrad, takmer neobvyklou s nežnosťou.
Dash ju hrdo nasledoval všade kam sa pohla a ona len občas zastala, aby ho odmenila pohladením, aby sa s ním hrala, tak ako to mala vo zvyku. Svoju tichú spoločnosť takmer ani nevnímala.
Myslela len na matkine varovania, nemohla sa tomu ubrániť, keď sa lord M ospravedlnil z ich bežných aktivít, nielen na dnes, ale aj na celý týždeň. Niežeby verila tomu, že by sa práve teraz rozhodol ju opustiť, to by ju aj tak nebola ochotná dovoliť, no chýbal jej a ťažko sa zmierovala s jeho dočasnou neprítomnosťou.
