Kráľovná Prológ

Kráľovná
Fanfiction Victoria BBC...
Pár: kráľovná Viktoria/lord M
Obsah: Ak kráľovná miluje svojho premiéra...
Varovanie: romantika, sladké, dráma

novinka, odkedy som to videla, som nimi posadnutá takže majte strpenie, ja to dopíšem a bude... inak sa nemám dobre som bez liekov a tu len tak ltt. 

Prológ
Získal si jej srdce. To mu povedala. No on mal byť len jej premiérom, len na určitý čas. Nebolo mu dovolené je milovať. Dotknúť sa jej srdca bolo ako rozpútať vojnu proti svojmu vlastnému presvedčeniu.
V jej pohľade boli tie márne nádeje, ktoré... Nemohol odpovedať na požiadavky jej srdca. Nemal by to urobiť pre jej vlastné dobro.
Obával sa, že každá z jeho odpovedí by ju mohla zraniť okrem...
„Lord M...“ jej hlas ho však nútil k rozhodnutiu.
Mal rád ako znel, to ako s ním hovorila jeho kráľovná, keď bol jej priateľom, to ako mu verila viac ako on dôveroval sám sebe.
„Mýlite sa, to vy ste si získali to moje...“ napokon to vyslovil nahlas. Nikdy nepredpokladal, že by sa to mohlo stať práve jemu, vládnucemu premiérovi, ktorý bol pripravený dopriať si zaslúžený oddych a prial si predsedať už len parlamentu havranov, kým do jeho života nevstúpila ona. Mladá žena, ktorá sa stala anglickou kráľovnou.
„Nič to však nemení na tom, čo je nutné urobiť... madam...“ dotýkal sa jej rúk, mal ich uložené vo svojich a jej blízkosť bola preňho pokušením, ktorému pomaly prestával vzdorovať, aspoň navonok.
No ona si vzala z jeho slov len to, čo sa stalo zdrojom jej šťastia.
„My nájdeme cestu, lord M, ak budete súhlasiť tak... ak mi dovolíte, aby som...“ cítil ako sa jej ruky zachveli, ako bolo ich vzájomné zovretie pevnejšie.
Nemal by to urobiť, zakázal si to, jej svet by mal chrániť bez ohľadu na silnú náklonnosť, ktorá ich už od začiatku spájala.
Tú svoju silu však strácal, keď sa pozrel do jej očí, keď pochopil, že jej opäť nedokáže nič odmietnuť a stiahnuť sa z jej sveta, tak ako to mal v úmysle.
„Ak si to skutočne želáte, madam, budem stáť po vašom boku, no ak by ste sa predsa len rozhodli, že moja spoločnosť by sa mohla stať pre vás príťažou, pochopím to...“
„Ľúbite ma?“ prerušila ho otázkou, jednou z tých najnebezpečnejších v jeho živote.
„Áno, madam...“
„Tak ma pobozkajte...“ nebola to prosba ani príkaz kráľovnej, ale túžba mladej ženy, túžba po zakázanom bozku.
Vo svojej nevinnosti nechápala silu podobných túžob, on však vedel čomu bude vystavená, ak sa im podriadi.
No pocit zodpovednosti ustúpil do pozadia pod vplyvom jeho vlastných očakávaní. Jeho bozk bol dôkazom jeho skúsenosti a krutej ľahostajnosti voči požiadavkám rozumu, ktorú cítil práve teraz, keď čelil tlaku jej pohľadu.
Prial si, aby pochopila, čo znamená tá vášeň, ktorou bude pohltená, ak sa rozhodne s ním ďalej hovoriť takýmto spôsobom a žiadať od neho neuvážené sľuby.
Dotyk jej jemných pier, odpoveď jeho vlastnej túžby, keď sa ho snažila nasledovať, on sám bol pohltený tou odvahou s akou čelila predtým nikdy nepoznanému objatiu, ktoré sa prirodzene stalo súčasťou ich bozku.
To padnutie posledných bariér, ktoré viac necítil, keď bola v jeho náručí, chránená tým kamenným múrom, ktorému dôveroval ako svojmu jedinému útočisku.
Ten jeho bozk, akoby bol milovaním, akoby jej vzal všetko, čo ju doteraz ochraňovalo a nebojoval proti jej nežným odpovediam, proti objatiu, ktoré mu bránilo myslieť na všetko ostatné, čo nebolo spojené s jej vôňou.
Oddeliť sa od jej vplyvu a pomaly zmierniť dotyk vlastných túžob, to bola tá úloha, ktorej čelil lord Melbourne. Pokúšal sa ovládať, nájsť seba, nespojeného s tým druhom lásky, s tou stratou kontroly nad sebou samým,  o ktorej si nemyslel, že bude mať možnosť ju spoznať, ako jej verný spoločník. A zároveň ako osoba, svojim vlastným vplyvom zodpovedná za jej život, to bol on, kto musel späť nadobudnúť kontrolu nad nerozvážnosťami tohto druhu.
„Bude najlepšie, ak teraz odídete, madam...“ požiadal ju, keď svojim rukám neochotne prikázal, aby ju prepustili z jeho objatia. Keď sa vymanil z vplyvu jej nevinnosti, ktorú si neprial ohroziť.
Prikývla. Čiastočne však stále ešte ovládaná tou ženou, ktorú v nej prebudil. Život prebudený v nej bol silnejší, skláňal sa pred ním.
„No nenechajte ma čakať príliš dlho, lord M...“ zdôraznila skôr než sa rozhodla ho poslúchnuť a odísť.
Ostal tam stáť, vnímal chlad kamenného múru, o ktorý bola ešte nedávno opretá ona, jeho kráľovná. Tá mladá žena, ktorej dal nádej, aj keď to pôvodne nemal v úmysle urobiť.
Poskytol jej však ten nebezpečný druh nádeje, ktorý poznačil aj jeho samého.