Právo čistej krvi
na motívy knihy Before I met you. (Predtým než som ťa poznala)
fandom: HP
pár: Hermiona/Voldemort (Tom Riddle)
varovanie: povojnové, traumatizovaná Hermiona...
obsah: Hermiona Grangerová prichádza na panstvo Riddlovcov. Kvôli nemu. Kvôli mužovi, ktorého prinútili, aby spojil svoju dušu.
Petrike
„Na Rokforte ťa
naučili používať mágiu ako nástroj. Pracovať na tom, aby si zvládla prepojenie
teórie s praxou a dokázala si používať zaklínadlá určené na bežné
použitie. Cítiť mágiu a rozumieť jej podstate, patrí medzi vyššie formy
štúdia mágie.“
To jej povedal
počas toho večera, keď opäť zdieľali spoločnú posteľ. No už medzi nimi nevládlo
to nebezpečné napätie. Tento večer sprevádzal takmer až neobvyklý pokoj.
Hovoril však
o cítení mágie, čo bolo zvláštne, keďže práve on, popieral nevyhnutnosť
hlbších citov a práve on považoval toto spojenie za vyššiu formu mágie.“
„Ak máš
v úmysle pochopiť záležitosti duše, musíš mi dovoliť, aby som ťa to
naučil. Inak žiadne rozhovory nebudú mať zmysel.“
Bála sa. Prvé, čo
pocítila bol strach. Keď s ňou hovoril tak, akoby bol jedným z jej
učiteľov.
„Ja neviem... či
mi moje zranenia umožnia, aby som...“ bála sa, že sa to zhorší, že cítiť mágiu,
bude znamenať aj pochopiť hĺbku svojho vlastného poškodenia, s ktorým sa
nedokázala vyrovnať.
To ju prinútilo
hovoriť o nich, aj keď sa ju jej vnútorný hlas snažil umlčať a žiadal
o viac času, ktorý možno ani len nemala.
Mierne pokrčila
kolená, cítila ako sa jej nechty dotkli dlaní.
„To som pochopil,
Grangerová, je mi jasné, že...“ nedokončil to, zrejme pod vplyvom jej zdeseného
pohľadu a toho, ako sa strhla.
„Nemusíš sa toho
obávať. Cítenie mágie nezhorší tvoje ťažkosti...“ vyslovil to tak, akoby
o tom nemala mať ani najmenšie pochybnosti ako na slovo vzatý odborník na
túto oblasť mágie.
A ona si
uvedomila, že bola naivná, ak si myslela, že nespozná jej slabosti a jej
bolesť, že nebude musieť čeliť tej pravde, tej výzve spojenej s jeho
pokusmi a získanie prevahy, že dokáže myslieť opäť slobodne a nebyť
pod vplyvom žiadnej inej sily, ktorá by sa snažila ju zničiť.
„Ak si však myslíš,
že to nie si schopná zvládnuť...“
„Ja... skúsim
to...“ pokúsila sa dostať do svojho hlasu viac tej predchádzajúcej istoty a bojovnosti,
no aj tak nepotlačila slabšie chvenie svojho vlastného tela a tie
nepríjemné pocity, ktoré ju takmer až nútili od neho utiecť, späť do bezpečia,
keby existovalo nejaké miesto, kde by mohla byť v bezpečí sama pred sebou.
„Zavri oči...“
prikázal jej chladne a ona splnila ten jednoduchý príkaz, spokojná
s tým, že nemusí ďalej čeliť tlaku tých stien, ktoré akoby boli až
priveľmi blízko.
Nechával ju
zotrvávať vtom blaženom tichu, tak dlho až si myslela, že takmer zaspí, tak
dlho trvalo, kým bola opäť poznačená jeho hlasom.
„Predstav si že si
v bezpečí, na mieste, kde si spokojná, na mieste, ktoré poznáš a nič
ťa nemôže prekvapiť... predstav si, že cítiš teplo, spojené s tým, čo
považuješ za šťastie... že sa ho dotýka a prestupuje celým telom, veľmi
pomaly a pokojne...“
Jeho hlas, akoby
opäť otváral tú časť jej mysle, ktorá hľadala ten pokoj, je v bezpečí,
opakovala si, nechávala tú myšlienku plynúť, dotknúť sa všetkého, teraz je
v bezpečí, teraz jej nikto neublíži, práve teraz cíti to teplo, to šťastie,
ktoré je silnejšie než čokoľvek iné a pomaly sa šíri celým telom, pomaly
narastá.
Cítila tie drobné
vlákna, toho tepla, pulzujúce v nej, bez toho, aby si to vôbec uvedomila,
že je možné ich cítiť, že je možné sa ich dotknúť svojimi pocitmi, svojimi myšlienkami,
čím hlbšie sa šírilo to teplo, tým jednoduchšie bolo ich spoznať, cítiť ich
rafinovanú bezbrannosť voči všetkému a všetkým.
Boli tam
a ona ich kúsok po kúsku spoznávala, akoby sa pohybovala na hladine veľkej
rieky, ktorá ju unášala zo sebou, nenásilne, pokojne a pomaly, bez toho,
aby pohla jej obavami a strachom.
Bola doma, na
mieste, kde cítila len šťastie a pokoj, na mieste, ktoré sa dotklo jej
samej a pulzovalo kdesi blízko zdroja tej silu, ku ktorej pristupovala ako
k tomu najcennejšiemu pokladu.
Prechádzala tým
drobným pulzovaním, sledovala ho, nevnímala nič iné len to, len silu mágie,
ktorou bola prestúpená, ktorá bola jej dychom a nádejou, ktorú nemohlo nič
zlomiť a kdesi na pozadí bol stále jeho hlas, ktorý bol jej kotvou, ktorý
jej bránil stratiť sa, priveľmi sa nechať strhnúť prúdom.
Potešenie, sa
pozvoľna stávalo súčasťou toho sveta, bolo príjemné nechať sa tou mágiou objať,
cítiť ju na celom tele, ako dotyk niečoho výnimočného, čo by nemalo byť od nej
nikdy oddelené.
Jej myseľ bola
uvoľnená, jej myšlienky voľne plynuli, milovala ten pocit, nedokázala sa ho
zriecť, všetka bolesť bola preč, všetka beznádej bola od nej vzdialená, keď
cítila že je súčasťou nekonečného pulzovania zdroja svojej vlastnej ženskej
energie.
Mohla sledovať
mágiu tak dlho, ako sa jej len zachcelo, necítila únavu, necítila nič, len
vplyv toho pokoja, ktorý sa tak márne snažila nájsť.
No bol tu stále jeho hlas, ako kotva, ktorá jej
nedovolila stratiť samú seba a nechať sa úplne ovládnuť pocitmi, ktoré sa
na ňu vrhali zo všetkých strán.
A keď sa mala
vrátiť, keď mala pochopiť, čo znamená opustiť to šťastie, ktorého sa stala
súčasťou, držala sa jeho hlasu, poslúchla
ho, keď bola požiadaná, aby sa vrátila späť.
Jej telo bolo
zvláštne ľahké, poznačené túžbami, ktoré... ani sa naňho nedokázala pozrieť,
aby nezistil, ako sa práve teraz môže cítiť, aby sa to šťastie neprejavilo
žiadnym neželaným spôsobom.
„Predpokladám, že
teraz vieš, čo to znamená... tá prázdnota spojená s vyhorením magického
jadra... so stratou dôležitej časti samej seba...“
Už len tá
predstava bola nesmierne bolestná, ako útok na niečo, čo by nemalo byť nikdy
ničím ohrozené, ako roztrieštenie samého seba.
