20. 5. 2017

Právo čistej krvi 9. kapitola 2. časť

Petrike
ďakujem ako vždy za komentáre.
Na otázku odpoviem počas kapitoly. ďalšej, keďže sa mi to tam hodí rozpísať.

Zhlboka sa nadýchla a dokončila to. „...Ktorý dokáže zmierniť dôsledky toho môjho poškodenia a zastaviť tú bolesť...“
„A spomenula si si na mňa?“ opýtal sa prekvapene, takmer akoby neveril, že práve ona by bola schopná počítať  s tým, že by uňho mohla hľadať tento druh pomoci.
„Áno, vlastne, nie, ale Abelfort Dumbledore mi pomohol spomenúť si na... „ cítila ako jej odhodlanie slabne s každým ďalším slovom.
„Reparo mederei, Grangerová, dokončite, čo sme začali, potom sa o tom pozhovárame...“
To, že bol aspoň ochotný  o tom hovoriť, jej pomohlo opäť sa začať sústrediť. Priložila kameň na miesto, preňho určené.
„Reparo mederei...“ predniesla slová toho zaklínadla a mávla prútikom tak, ako jej to poradil. Mala pritom možnosť sledovať modrý záblesk, ktorý zasiahol kameň oživenia. Potešená tým zvukom, znamenajúcim konečné prepojenie kameňa a zvyšku prsteňa, odložila prútik. S hrdosťou vzala do rúk prsteň.
„Čo si o tom myslíte, pane?“ opýtala sa, tak ako vždy, keď túžila po uznaní, no len málokedy sa jej ho skutočne dostávalo. Rovnako ako počas tých mnohých príležitostí aj teraz pristupovala aj k nemu spolu s hotovou úlohou.
„Dobrá práca, Grangerová...“ odvetil, keď sa ho slabo dotkol končekom jedného z tých čiastočne funkčných prstov. Pričom pocítila aj to, ako sa dotkol jej dlane.
„Odložte ho...“ vyzval ju, zjavne pobavený jej radosťou.
Prikývla a schovala ho do tajnej prepážky, ktorú jej Temný pán ukázal aj spolu s miskou, teraz už prázdnou, potom sa vrátila späť k nemu.
„Sadni si...“  prikázal jej a ona si tentoraz zvolila svoju časť postele. Dívala sa naňho s očakávaním, ktoré nedokázala zakryť.
„Povedzme, že uvažujem o tom, čo si mi povedala... že by teoreticky bolo možné to skúsiť, ľudia sa len málokedy odvážia požiadať ma o pomocou, povedzme, že do istej miery by ma zaujímalo aké to je, namiesto zničenia mysle, sa tentoraz postarať o jej záchranu, no vieš vôbec Grangerová, že aj keby som bol skutočne a nielen teoreticky naklonený tejto možnosti, že je tu jedna vážna prekážka, ktorá bez ohľadu na moju zvedavosť... Uvedomuješ si, že rovnako legilimancia aj oklumencia si vyžaduje aby som mal k dispozícii, skutočnú mágiu, Hermiona... nielen tie psychologické triky...Surová a čistá mágia je nevyhnutná k tomu, aby som dokázal čo i len pohnúť prstom v tvoj prospech... čisto akademicky samozrejme...“ oslovil ju menom, čo na istý čas zmazalo obavy spojené s jeho slovami a nepochybne logickou otázkou, ktorej sa nemohla vyhnúť.
„Ja... predtým som neverila, že ste skutočne prišli o mágiu a teraz... nemôžem sa zbaviť pocitu, že to vo vašom prípade nie je navždy, že máte predsa nejaké možnosti, ktoré... musí predsa existovať spôsob ako...
Usmieval sa, opäť takmer až ľudsky.
„Možno áno, možno nie... no povedzme, že máš pravdu, držme sa teraz toho, že je to tak...“
Cítila svoje srdce, opäť to pulzovanie, ktoré bolo nádejou, že by mohla prežiť a nielen prežiť, ale aj udržať samú seba.
No nemohla zistiť nič viac, aspoň nie teraz, prišlo varovanie od Winky, bolo ako ľahký dotyk na jej líci, čo jasne naznačovalo, že čoskoro už nebudú spolu osamote.
Rýchlo vstala, zmazala zo svojej tváre všetku nádej. Do ich izby vošla jej zamestnávateľka.
„Dobrý deň, pani Higginsová...“
„Dobrý deň, slečna Grangerová, pán Riddle...“
Temný pán sa ani nenamáhal odpovedať jej na pozdrav. Opäť sa ponoril do toho preňho až neobvyklého mlčania.
„Prejdime prosím do pracovne, slečna Grangerová...“ požiadala ju Higginsová pomerne prívetivo.
A ona ju veľmi neochotne nasledovala, akosi si zvykla na Riddlovu takmer neustálu prítomnosť, bez neho pocítila dosiaľ nepoznaný druh úzkosti.