Smrtožrútka 1. kapitola

Pred niekoľkými týždňami...

Jej oči opäť zmenili farbu. Sivá ich práve teraz ovládala, no ona cítila, že tým sa to neskončilo. Opatrne naniesla na prsty požadované množstvo hojivej masti a pomaly ju začala rozotierať, po tom čo ešte nedávno mohla nazvať svojou tvárou.
Tá ostrá bolesť jej pripomenula, že nikdy nesmie zabúdať na to, pred čím ju vystríhal profesor Snape, že nesmie poľaviť v ostražitosti pri testovaní nových zmesí, že musí mať vždy na sebe predpísaný ochranný odev, ak sa venuje zložitému a nebezpečnému umeniu elixírotvorby.
Daphne ho však neposlúchla a musela čeliť dôsledkom svojho rozhodnutia. Na svoju tvár sa radšej ani poriadne nedívala, úplne jej stačilo to, čo cítila, keď sa jej dotýkala, podľa liečiteľov šlo o dočasný stav, nič to však nemenilo na tom, ako zle sa cítila, keď na ňu zrkadlo vykrikovalo všetky tie nelichotivé prívlastky, keď musela rázne umlčať jeho výkriky hrôzy, tým, že ho vymenila za jedno z tých muklovských, ktoré ju pochopiteľne nedokázalo trápiť týmto spôsobom.
Keď ukončila boj so svojimi vlastnými slzami, vzala do rúk magické obväzy a dovolila, aby sa ovili okolo jej tváre, vytvorili pevnú vrstvu, ktorá pripomínala masku. A snažila sa ignorovať aj farbu svojich práve teraz do uzla starostlivo stiahnutých vlasov, ktoré začínali byť ryšavé, ona bola zvyknutá skôr na tie svoje ťažké svetlé vlasy, no ich zmena, bola zrejme súčasťou jej trestu, ktorý si vyslúžila svojou neopatrnosťou, a takisto aj kvôli náhlemu príchodu jej sestry Astoria, ktorá nechtiac spôsobila výbuch zmesi, ktorú pripravovala v ich rodinnom laboratóriu. Náhla zmena podmienok spustila tú výbušnú reakciu, nechcela na to viac myslieť už aj tak sa veľmi hnevala na seba aj na ňu. Jedna chyba zvyčajne neprivodí až takú katastrofu, ale keď sa ich spojí viac následky môžu byť aj smrteľné. Mala možnosť si to potvrdiť na vlastnej koži, keď prinútila Astoriu v poslednej chvíli padnúť k zemi, skôr než vypuklo to peklo, a preto na seba prevzala väčšinu svojho trestu už len tým, že elixír sa vylial hlavne na ňu.
Čo však neznamenalo, že rodičia pre jej stav mali pochopenie, práve naopak. Aj napriek svojej tvári a bolestiam, jej bolo prikázané, aby sprevádzala svoju sestru do Malfoy manor. Mali ísť na návštevu k ich krstným rodičom, hlavne kvôli tomu, aby mala Astoria možnosť bezpečne sa zbližovať s Dracom.
Greengrassovci dúfali, že sa stane vhodnou kandidátkou na výhodné manželstvo, že sa aj napriek všetkému, čo poznačilo ich vzťahy, budú môcť vrátiť do úzkeho kruhu prívržencov Temného pána, aj napriek svojim liberálnym postojom.
Astoria im k tomu mohla dopomôcť a ona, Daphne Greengrassová mala na svoju sestru dohliadnuť, aby pritom zbližovaní nezašla príliš ďaleko. Aspoň nie skôr než budú uzavreté všetky dôležité súčasti dohody, Malfoyovci boli práve teraz síce v dočasnej nemilosti, no jej rodina predpokladala, že sa to čoskoro zmení, keď pána prejde hnev, a uvedomí si, že ich potrebuje, aby opäť nadviazal dôležité spoločenské styky.
Preto sa teraz či chcela alebo nie, musela pripraviť na tú dôležitú návštevu, bez ohľadu na to, že by sa omnoho radšej zdržiavala vo svojej posteli a čakala, ako to s ňou dopadne. Čo by sa však nestretlo s porozumením, preto na záver svojho domáceho ošetrenia užila svoj elixír, ktorý aspoň čiastočne zmiernil bolesť, obliekla sa, pripravila si svoju tašku, do ktorej vložila ďalšie potrebné elixíry aj čisté obväzy, vrátane vreckových hodiniek, ktoré musela sledovať, ak chcela udržať svoj stav pod relatívnou kontrolou. Rodičia jej nedovolili ostať v nemocnici, podpísali reverz za čo ich práve teraz neznášala viac než zvyčajne. A stále ešte cítila tú trpkú chuť toho elixíru, keď si vložila do vlasov akoby na protest matkinu najkrajšiu sponu. Jednu z tých najdrahších, ktoré podľa jej slov podporovali ten dojem, že ešte stále patria k vznešeným rodinám aj napriek istým problémom a do istej miery liberálnej výchove, ktorú poskytli svojim deťom.
Hovoriť o tejto stránke ich života, však nebolo dovolené, aspoň nie priamo, čo bolo súčasťou tých spoločenských hier, ktorým rozumela a vyrástla pod ich vplyvom a Daphne plne rešpektovala tieto pravidlá, aspoň zvyčajne. Práve teraz ju však omnoho viac než všetky dôverné konverzácie, zamestnával hnev.
Keď uvidela Astoriu stáť v hale, pekne upravenú a plnú očakávaní, oblečenú v letných bielych šatách, namiesto neforemného habitu, ktorý z praktických dôvodov zvolila ona, nedokázala sa tomu ubrániť.
„Tak poď...“ vyzvala ju chladne, keď ju viedla von, aby nastúpili do jedného z otcových firemných aut aj so šoférom, ktoré bolo práve teraz pre ňu tým najbezpečnejším spôsobom prepravy.