Kráľovná 7. kapitola Ich prípravy, ich riziko

v jeho náručí spoznala to šťastie, on ju naučil, že existuje niečo silnejšie než temnota, ktorú poznala predtým, nebola viac sama, nebola zraniteľná.
Pozdávala sa jej aj tá predstava, že ešte aspoň istý čas bude jej premiérom. Okrem nej a záležitostí štátu sa nebude mať čas venovať ničomu inému.

***
„Teší ma, že vás spoznávam, Vaša Výsosť...“
Elinor sa jej hlboko uklonila a počkala na dovolenie, aby si mohla prisadnúť ku kráľovninmu stolu.
Viktória jej to umožnila. Pozvala ju do Windsoru spolu s lordom M, už len z toho dôvodu, že jej snúbenec vyzeral výborne vo Windsorskej uniforne a chcela si konečne nájsť príležitosť na to, aby spoznala jeho neter. Uznávala že tu boli isté spoločné črty, ktoré ich priam predurčovali k tomu, aby boli za rodinu skutočne považovaní a všetky tie pôvodné dohady sa ani len zďaleka nezakladali na pravde, mala možnosť sa o tom sama presvedčiť, keď tých dvoch videla veľa seba, keď pozorovala to, ako sa  k sebe správali.
Prípravy na svadbu takisto prebiehali podľa jej želania, všetko, čo sa toho týkalo mala kráľovná plne pod kontrolou a zaujímala sa  o každý jeden detail. A vskutku by aj teraz uvažovala o tom, čo by bolo ešte nutné vykonať, keby si nevšimla jazvu na Elinorinej ruke a neter jej drahého lorda M s uvedomila, že si ju obzerá, nechcela, aby sa kvôli tomu cítila nepríjemné, no nebolo to typické zranenie, ale niečo čo vyzeralo ako pozostatok po násilnom čine.
„S tou jazvou sa spája jeden smutný príbeh Veličenstvo, možno raz budem schopná vám ho porozprávať:“
To bolo všetko, čo jej o tom povedala a Viktória ani len nenaliehala, aby pokračovala.
Po návrate lorda M, k jej stolu sa už veľmi nezhovárali, Elinor sa v prítomnosti strýka správala skôr zdržanlivo a lord M sa však k nej naďalej správal láskavo a nevyzeralo to, že ho znepokojuje jej súčasná mlčanlivosť.
***
„Už zajtra, lord M....“ pripomenula mu pre nich oboch ten najdôležitejší deň, keď si ho pozvala do prijímacej sály a zaujala svoje miesto na tróne.
„Áno, madam... zdá sa, že naše spoločne úsilie bude napokon odmenené...“ pošepol jej predtým než sa objavili ďalšie poverené osoby, na ich prítomnosť sa sústredila len okrajovo.
Lord M sa mal stať jej rytierom, bola to tradícia a ona si priala, aby práve on bol nositeľom tohto vysokého vyznamenania.
Nikdy nebola šťastnejšia než teraz, keď sa jej srdca dotýkal jeho úsmev.
Keď sa díval len na ňu a nemyslel na nič iné. Zdalo sa jej, akoby vždy bol jej rytierom, akoby to bola len formalita, ktorú je nutné splniť na to, aby všetci pochopili, čo pre ňu znamená jeho opora a láska.
„Neviem, či si zaslúžim takú poctu, Veličenstvo....“ povedal to tým spôsobom, ktorý milovala, jeho skromnosť sa jej dotýkala tak ako nikdy predtým.
„Vždy mi bude potešením stáť pri vás...“ to jej povedal ako kráľovnej, no neskôr, keď boli osamote, mali jeho vyznania aj inú omnoho dôvernejšiu príchuť.
Bol to jeden z tých vzácnych okamihov, keď jeho dotyk bol zdrojom sily, bol jej srdcom, ktoré nebolo možné zastaviť inak, než zničením všetkej nádeje. A jej srdce práve teraz hovorilo.
Už zajtra, už zajtra... Po dlhom čase skutočne túžilo, aby prišiel nový deň.
***
Elinor prechádzala tými pre ňu neznámymi chodbami,  čakala na strýka,  chcela s ním ešte hovoriť... predtým než... Priala si ubezpečiť sa o tom, že sa na ňu nehnevá, ešte pred svadbou chcela, aby pochopil jej dôvody, chcela sa s ním otvorene pozhovárať už predtým, no nevedela ako to urobiť, nenašla v sebe tú odvahu...
Vždy bola zbabelá a jeho pohľad jej tak veľmi pripomínal ten matkin, ona sama jej kládla na srdce, aby strýkovi nič nepovedala, aby radšej...
„Lady Elinor...“ zaznel napätý hlas kdesi za jej chrbtom, prudko sa otočila, ešte si nezvykla na svoj nový titul, ešte s ním bojovala, no bola zaňho vďačná.
„Lord Alfred?“ oslovila ho znepokojene, jeho meno si pamätala, bol to mladý muž, jeden z priateľov jej strýka, patril k tým dôveryhodným osobám, o ktorých jej strýko hovoril len v dobrom, no aj tak sa nemohla zbaviť strachu. Aj Sinclair bol predtým než... aj v jeho prítomnosti sa cítila dobre, skôr než... pohľad jej padol na jazvu...  Nechcela byť s lordom Alfredom osamote, nebola na tú možnosť pripravená. Aj napriek tomu, že sa tu povrávalo, že má záujem o inú spoločnosť než o tú ženskú.
„Ste v poriadku, akosi ste zbledli...“
„Áno, ja ďakujem lord Alfred, skutočne nič nepotrebujem...“ snažila sa ovládnuť svoj strach, nechcela svojho strýka zahanbiť.
„Hľadáte lorda Melbourna?“
Prikývla.
„Zdržal sa u kráľovnej, no čoskoro by sa mal vrátiť, ak chcete, môžem vás odprevadiť...“
„Elinor!“
Pocítila úľavu, keď videla prichádzať lorda Melbourna, takmer ju nedokázala ovládnuť.

***
Nebála sa, keď ju objal, bolo to, akoby to urobil jej vlastný otec predtým než prestala cítiť, predtým než sa všetko zrútilo.
„Prečo sestrička plače, veď je taká pekná...“ vypytoval sa Ahston, ktorý očividne musel uniknúť svojej novej pestúnke.
„Je len unavená, Ash... bol to pre ňu veľmi dôležitý večer v spoločnosti kráľovnej... A ty mladý muž, prečo ty vlastne ešte nespíš?“
„Chcel som na vás počkať... A dúfal som, že niekedy, že možno aj mňa predstavíš kráľovnej... a dám jej tie najkrajšie kvety...“
„Tomu rozhodne neuniknete, drahý pane...“ prisľúbil mu lord M, keď ju opatrne pustil z objatia, medzi nimi opäť panoval ten druh mieru, po ktorom túžila a dúfala v neho. Ich rozhovor vskutku veľmi úprimný, no pre ňu ťažší než čokoľvek bol zdrojom tej náhlej ľahkosti, ktorá jej vrátila srdce.
Lord Melbourne odprevadil Asha do jej izby a na ňu v jej spálni čakala jej komorná, aby jej pomohla s prezliekaním.
Cítila upokojujúci dotyk jej rúk, ktoré uvoľnili jej šaty, vyslobodila sa z ich zovretia, bola opäť voľná.
„Slečna vlastne lady..., nemala by som vám to hovoriť, ale ja priniesli pre vás list ...“
Cítila ako jej to ľadové zovretie, ktoré bolo potlačené strýkovým objatím, opäť zvieralo srdce.
„Od neho?“
„Áno, milady...“
Slúžka jej ho opatrne vložila do rúk, stála tam len v tenkej spodnej košielke, cítila na tele chlad, cítila váhu všetkých tých premárnených nádejí...

Láska moja, prosím odpusť mi, ja viem, že som sa dopustil veľkej chyby, keď som...
Pustila ho z rúk, akoby si popálila prsty priamo na ňom...
„Nell, spáľ ho... a ak prídu od neho aj ďalšie... urob s nimi to isté...“
„Áno, pani...“ Nell jej pomohla s oblečením dlhšej nočnej košele, vzala ten prekliaty list.
„A Nell, ani slovo lordovi Melbournovi...“
„Ako si želáte, lady Elinor...“