Pár: Gareth David/John B. (Ianto Johnes/Jack Harkness z Torchwoodu)
Varovanie: 18+, ostatné veci ešte bližšie
nešpecifikované, ale rozhodne vzťah poručník/zverenec !
Obsah: Gareth David L. (17) žil už od
narodenia v detskom domove, jeho matka ho opustila, otec sa vzdal
rodičovských práv a nikdy ho nenavštevoval. Bol rovnaký ako všetky tie
ostatné deti, ktoré sa stali súčasťou systému. Pred dvomi rokmi sa však objavil muž, ktorý sa stal
jeho poručníkom, a on sa akosi nevedomky stal súčasťou života toho bohatého
a privilegovaného muža.
Predpokladaný počet kapitol : 10
Venovanie pre: Sanasami, Aliya Midnight
John B mal na sebe oblek, bol
dokonale upravený na akúkoľvek formálnu
príležitosť ako pravý obchodník. Pozbieral všetku svoju odvahu, aby sa nedíval
do zeme, ale priamo naňho a zachovať si neutrálny výraz tváre. Nikdy
nevedel, čo si má o tom mužovi myslieť, stále v ňom vzbudzoval
zmiešané pocity, ktorým ani sám nerozumel. Veľmi dobre si pamätal na ten deň,
keď mu oznámili, že ho bude častejšie navštevovať. Vtedy si myslel, že je to
len nejaká zábavka, ktorá z jeho strany rýchlo pominie, nikdy nedúfal, že
to dospeje až tak ďaleko a stále ešte nevedel ako presne sa ich vzťah bude
vyvíjať. Nemal však čas uvažovať o záhadách spojených s ich vzťahom,
keďže bolo nutné pokračovať v tom, kvôli čomu navštívil pracovňu.
„Dúfam, že neruším...“ hlesol
potichu. Nechcel začať ich rozhovor tak zvláštne, ale akosi nedokázal úplne
prekonať trému. Už si takmer odvykol od jeho znepokojujúcej prítomnosti.
Nestávalo sa často, že by na seba narazili takto počas dňa. Väčšinou sa
s ním stretával pri príležitostiach, keď sa v dome podávalo jedlo, prípadne
počas niektorých sviatkov. V piatok zvyčajne mal večer nejaké spoločenské
povinnosti, prípadne trávil čas s priateľmi. Garethovi to neprekážalo,
nikdy neočakával, že sa stane jeho skutočným otcom, alebo niečím podobným. To
nebola prvoradá úloha opatrovníkov. Bolo mu jasné, že to robí za určitým
účelom, aj keď dosiaľ nezistil presné dôvody toho, prečo si ho vybral. Keď sa
o tom, kedysi ešte v deckom domove rozprávali, povedal mu len bežné
frázy o poskytnutí domova a podobné veci, ktoré počul aj od predchádzajúcich
členov rodín, v ktorých žil. O pravých dôvodoch sám ani len
nezačínal, nebolo to vhodné, na niečoho sa ho pýtať, ani riešiť to prečo sa po
smrti prvej manželky neoženil a nezaložil si novú rodinu. Nechcel zbytočne
zatínať do živého, už sa raz presvedčil o tom, že o niektorých
veciach je lepšie mlčať. Takisto musel pripustiť aj to, že je preňho ťažké
s ním len tak voľne hovoriť. Preňho to bol stále pán B... člen vyššej
spoločenskej vrstvy, príťažlivý muž, niekto komu ešte tak celkom nerozumel a nevedel
a nepoznal ho dostatočne na to, aby si mohol utvoriť celkový obraz. Počas
toho času, čo spolu takpovediac žili, o ňom stále vedel len veľmi málo. Vždy,
keď sa naňho pozrel neubránil sa pochybnostiam a obavám. Čo asi niekto
taký ako on potrebuje práve od neho? Tej otázky sa nedokázal zbaviť. A práve
to im akosi bránilo prekročiť akúsi pomyslenú hranicu. Gareth sa nateraz sústredil
hlavne na to, aby si čo najskôr vzal svoju úlohu.
„Nemusíš sa tým trápiť. Vieš, že
táto miestnosť je pre teba vždy otvorená.“
„Ďakujem.“
Opatrne si z jeho rúk prevzal
esej. Ich ruky sa na okamih dotkli. Všimol si drobnú nedokonalosť na
poručníkovom rukáve. Bola tam krv.
„Porezali ste sa?“ opýtal sa
celkom mimovoľne. Našiel drobnú ranu, ktorá ešte stále slabo krvácala, ale už
to bolo takmer nepatrné.
„Zdá sa, že áno, ani som to
necítil... To bude tým novým lukom. Ešte som si naňho úplne nezvykol...“ to
bola jediná zvláštnosť na inak celkom bežnom obchodníkovi, pán B sa venoval lukostreľbe,
kedysi aj súťažne, ale už dlho trénoval skôr pre zábavu. Garath vedel, že
má v jednej miestnosti rozostavené
cvičné terče. Pár krát to už skúsil aj on, zistil, že to vôbec nie je také
ľahké, ako sa zdá. Dlho mu trvalo, kým sa vôbec trafil na miesta, kde získal
body, ale ešte ani zďaleka nedosahoval kvality svojho učiteľa. Rozhodne to však
bol dobrý spôsob ako spolu nadviazať istý druh vzťahu. A stala sa z toho
takpovediac tradícia, aj keď už dlho ten svoj luk nevidel, lebo jeho poručník
nemal čas s ním trénovať a bez jeho prítomnosti sa nesmel luku ani
len dotknúť. Na tom trval, aby náhodou nedošlo k nejakému úrazu.
„Môžem?“
Očakával, že odmietne, ale on
napokon len unavene prikývol.
Gareth si všimol, že krvavá
cestička pokračuje omnoho vyššie. Opatrne mu zobliekol sako a potom aj
košeľu.
„Toto nebude od luku... Je to
niečo vážnejšie... Čo sa vám to stalo?“
„Nikto o tom nesmie
vedieť... Sľúb mi, že to nikomu nepovieš... Myslel som si, že to nie je až
také...hlboké...“
Na pleci mal obväz mierne
premočený od krvi. „Je to veľmi hlboké. Bude to chcieť pár stehov a rozhodne
to nespôsobil luk...“ niečo také už raz videl. Jeden z jeho pestúnskych
rodičov, bol lekár bez licencie, dlhšiu dobu už síce žil usporiadaným životom a nemal
žiadne problémy, ale privyrábal si ošetrovaním ľudí na čierno. Zvyčajne takých,
ktorí mali nejaké dôvody na to, aby o nich v nemocnici nevideli
záznamy. Gareth už takéto poranenie videl, jeho vtedajší opatrovník mu všetko
vysvetľoval. Povedal, že sa budú len tak hrať a on to vtedy nepovažoval za
niečo strašné, pár ľuďom už aj zašil rany, doktor zvykol hovorievať, že má
pevnejšiu ruku ako on. Stala sa z neho takpovediac pomocná sestra, sľúbil, že o tom nikdy nebude nikomu
hovoriť, a keď prišiel čas vrátiť sa späť do detského domova, lebo doktor
sa rozhodol nájsť si iné pôsobisko a on a jeho žena s ním už
potom nepočítali. Rozhodne to nebola jedna z tých horších rodín, starali
sa oňho celkom dobre, až na to, čo všetko u nich videl sa nemohol
sťažovať. Dostal sa už aj do omnoho zložitejších podmienok.
„Mali by ste ísť do nemocnice...“
„Nemôžem. Ak to bude potrebné
zvládnem to sám, ale žiadna nemocnica...“
„Tak aspoň zavolajte vášmu
doktorovi...“
„Nie je tu. Vybavuje pre mňa
nejakú vec a tak skoro sa nevráti... Myslel som, že to bude stačiť, bolo
to dobré, ale keď som sa natiahol, asi sa to otvorilo... Nikto to nesmie
vidieť... Nikto...“ druhou rukou pevne zovrel tú Garethovu. Triasla sa mu.
Napriek tomu, čo mu povedal pôsobil vydesene.
„Poradím si s tým. Nebude
ťažké to zašiť. Už som to robil...“ A díval sa naňho tak dôrazne, že sa
proti tomu nedalo nič namietať.
„Pomôžem vám. Už som to robil.
Sám to nezvládnete. Je to pravá ruka, ľavou by ste si mohli skôr spôsobiť... Ja
to urobím... Pokiaľ teda máte veci, ktoré... Nebojte sa, mám s tým skúsenosti...“
„Sú tam hore...“ ukázal na jednu
skrinku, ktorá bola vždy zamknutá. Zrejme to nebolo po prvý raz, čo sa dostal
do takejto situácie. Gareth viac nevyzvedal, odkiaľ to zranenie má bolo viac
než jasné, že je to niečo čo by ho mohlo zapliesť do problémov s políciou.
Preto radšej zbytočne nevyzvedal. Nemusel o tom vedieť všetko, aj to sa
naučil od svojich rodín, niektoré pravdy by nás totiž mohli stáť viac než by
sme dokázali zniesť.
