Pár: Gareth David/John B. (Ianto Johnes/Jack Harkness z Torchwoodu)
Varovanie: 18+, ostatné veci ešte bližšie
nešpecifikované, ale rozhodne vzťah poručník/zverenec !
Obsah: Gareth David L. (17) žil už od
narodenia v detskom domove, jeho matka ho opustila, otec sa vzdal
rodičovských práv a nikdy ho nenavštevoval. Bol rovnaký ako všetky tie
ostatné deti, ktoré sa stali súčasťou systému. Pred dvomi rokmi sa však objavil muž, ktorý sa stal
jeho poručníkom, a on sa akosi nevedomky stal súčasťou života toho bohatého
a privilegovaného muža.
Predpokladaný počet kapitol : 10
Poznámka autorky: Asi to budem zas ľutovať, keďže mám už veľa poviedok, ale tento pár som už chcela riešiť dlho tak, si nemôžem akosi pomôcť :D
Sedemnásťročný mladík sedel za svojím stolom a dokončoval
svoje úlohy. Na zajtra ho čakala esej a ešte nejaké ďalšie veci, ktoré
nemal hotové. Jeho pohľad však priťahoval aj mobil na stole. Mala mu volať
kamarátka Lucy. Jediná osoba, z ktorou po odchode z detského domova
udržiaval kontakt. Rozhodne preto, že ju mal vždy rád a bola preňho ako
sestra, ale takisto aj preto, že si nebol istý ako dlho potrvá, kým sa opäť nevráti do starostlivosti
štátu. Prešli už dva roky, počas ktorých žil so svojím poručníkom, ale nikdy nebol
oficiálne adoptovaný ani sa mu nezmenilo priezvisko, preto mu vždy všetko
pripadalo len ako požičané. Personál
v dome sa k nemu správal ako k mladému pánovi, to nemohol
poprieť, ale vedel, že na niečo také nemá nárok. A možno, keď jeho
poručník bude mať svoje vlastné deti rozmyslí si to, tak ako všetci ostatní u ktorých
predtým býval. Práve preto sa snažil nerobiť problémy, v škole mal dobré
výsledky a snažil sa, aby sa naňho učitelia nesťažovali, čo sa mu zatiaľ
aj úspešne darilo. Chcel odísť s pokiaľ možno najlepším pocitom, že on
nebol príčinou ďalšieho odmietnutia. Tieto
myšlienky ho na chvíľu odviedli od referátu, ale už naozaj stačilo len pár viet
a obrázkov mal to pripravené.
Mobil zazvonil ako na zavolanie. Nastavil ho ta, aby ju mohol
hovoriť a zároveň písať, lebo si ešte musel opraviť gramatické chyby. Ich
učiteľka si na to potrpela, musel by to celé prerábať, keby to po sebe aspoň
raz neprečítal.
„Ahoj, Lucy.“
„Ahoj, Gareth. Platí ešte to pozvanie?“
„Áno, asi tak o hodinu prídem po teba.“
„Naozaj môžem ostať celý víkend. Prepáč, že ti volám tak
skoro, ale takmer sa mi nechce veriť, že...“
„Jasné, dostal som povolenie, tak sa už neboj. Prídem po
teba, za každých okolností...“
Jeho poručník sa zvyčajne nedržiaval doma o tomto čase.
Riadil firmu, mal rozbehnutých veľa obchodov a celkovo sa doma príliš
neohrial, preto si s tým nerobil starosti. Ich vzťah bol dosť formálny.
Nie ako v iných rodinách, kde predtým býval, tam sa zvyčajne hneď stával
idiotom, prípadne TÝM malým hajzlom. Pán John B. ho jednoducho volal Gareth. Čo
mu dokonale vyhovovalo. Svojím spôsobom ho mal rád, rozhodne to bola príjemná
zmena. Čo sa týkalo Lucy, tak ona mu ani len nemusela volať, bol to jej nápad,
že sa ešte raz ubezpečí, či návšteva platí. Ona bola vždy tak trochu neistá a zakúsila
toho omnoho viac než by bolo vhodné. Otec jej ešte ako malej popálil tvár a oheň sa dostal aj na telo,
nevyzeralo to dobre a ani operácia, ktorú jej robili ešte ako malej to
nedokázala úplne skorigovať. Ostali jej nepekné jazvy nielen na tvári, ale aj
na rukách a aj na iných miestach na tele. Nikto si ju neadoptoval a nikto
za ňou do domova nechodil, okrem Garetha, ktorý na ňu v žiadnom prípade
nezabúdal. Dával si záležať, aby jeho kamarátka vedela, že ju v žiadnom prípade
neopustí. Bál sa o ňu. Nevedel, čo bude robiť keď bude musieť odísť z domova,
ešte mala síce len štrnásť, ale vedel, že čas sa míňa možno rýchlejšie než by
bolo vhodné. Rozhodne však vo svojich plánoch do budúcnosti počítal aj s ňou
ako s jedinou rodinou, ktorú mal.
„Budem ťa čakať...“ dodala jednoducho a po krátkom
pozdrave položila ako prvá.
Uložil zmeny vo svojej eseji, po posledných úpravách dal
tlačiť. Papiere by sa mali objaviť v pracovni pána B., keďže v izbe na
tlačiareň miesto nemal a ani o to nežiadal. Nebolo problém si tam
zájsť a svoje veci si zobrať. Ponáhľal sa po nich. Rozhodne by nemal
meškať, ak nechce, aby sa Lucy zbytočne stresovala. Stále akosi neverila tomu,
že ju vezme k nim do domu. On sám sa na niečo také dlho odhodlával, chodil
za ňou, ale trvalo mu, kým niečo také svojmu poručníkovi navrhol. Práve preto
bral schody po dvoch a dalo by sa povedať, že doslova utekal. Bol to
rozhodne veľký dom, dlho sa tu nedokázal ani len poriadne zorientovať, ale
napokon získal aký – taký prehľad, aspoň o niektorých miestnostiach.
Zastal, až keď takmer vbehol do náručia osobe, ktorá z pracovne
práve vychádzala. Bol to jeden zo spoločníkov vo firme pána B. Poznal ho, lebo
k nim dosť často chodil.
„Kam sa tak ponáhľaš, mladý muž?“
„Prepáčte. Dal som si tlačiť nejaké papiere... Nevedel som,
že máte rokovanie...“ zamumlal zahanbene.
„Nemusíš si robiť starosti už sme skončili...“
Po krátkej diskusii o škole a pozdrave na rozlúčku,
pokračoval vo svojej ceste, na dvere do pracovne však zaklopal, keďže nebola
ani zďaleka prázdna.
„Vstúpte.“
Zhlboka sa nadýchol a vošiel dovnútra.
„Dobrý deň.“
„Ahoj, Gareth.“
