Botticelliho anjel Prológ

pár: pacient/doktor
Luca/Cezare Buonarroti
18. stor.
obsah: Cezare je mladý lekár, (nemanželský syn šľachtica, kt. mu zaplatil štúdiá), žije pokojným životom v jednej z dedín patriacich k otcovmu panstvu.Počas jednej cesty do mesta nájde na ceste, mladého chlapca v bezvedomí,  jeho meno je Luca (17) a už od narodenia sa po svete potĺka sám, pracuje u krčmárky v dedine, u ktorej má podľa jej slov dlh, Doktor sa potom, ako zistí v akých podmienkach žije rozhodne mladého muža ujať a pomôcť mu... Čím však sám seba uvrhne do veľkého pokušenia, lebo chlapcova prirodzená nevinnosť a jeho mladého telo v ňom prebúdzajú dlho potláčanú vášeň...

taliansky historický slash

poznámka: po mojej korektúre, príprava na knižné vydanie prebieha...

„Pán doktor!“  Krik jednej z dedinčaniek prebudil mladého lekára.

Spal nad stolom v pomerne strnulej pozícii, keďže pôvodne mal v úmysle dokončiť záznamy týkajúce sa svojej lekárskej praxe.

Mal vo zvyku  viesť si denník prípadov, no zjavne bola únava tentoraz silnejšia než jeho vôľa, pretože si ani presne neuvedomil, kedy sa mu podarilo zaspať. A spal by zrejme ešte dosť dlho, keby nedošlo k tomuto náhlemu vyrušeniu.

Doktor Cezare Buonarroti rýchlo zamieril k dverám svojho domu. Žil tam, no zároveň jednu izbu používal ako svoju súkromnú ordináciu, preto sa dalo povedať, že ho pacienti mohli zastihnúť v každú dennú aj nočnú hodinu.

„Pán doktor, poďte rýchlo, moja dcéra ona vás potrebuje...“ vyjachtala  staršia žena rozrušene, hneď ako otvoril dvere.

 „Samozrejme, len si vezmem kufrík, pani Bianca...“ ochotne jej prisľúbil svoju pomoc a ona sa trochu upokojila, keď sa jemne dotkol jej ramena.

Bola to dobrá žena, jedna z tých, ktoré sa svojho času priatelili s jeho matkou, poznala ho už od malička a Cezare mal rád ju, a ctil si aj jej rodinu.

Beatriz, jej najmladšia dcéra, ktorá sa práve mala stať matkou, dokonca istý čas dúfala, že sa stane jeho snúbenicou, priatelili sa takmer celý život a aj on si myslel, že spojí svoj život s ňou, no neskôr, keď pochopil sám seba, rozhodol sa stiahnuť. Ona sa neskôr vydala,  a práve teraz mal byť Cezare tým, kto jej pomôže priviesť na svet jej prvé dieťa. Preňho bol však práve tento prípad zdrojom utrpenia a nepokoja.

***

 „Cezare...“  Čiernovlasá žena ho oslovila slabým hlasom.

„Bude lepšie, ak si zvykneš na myšlienku, že by si ma mala oslovovať, pán doktor...“ pripomenul jej chladne.

„Chcela som len vedieť, ako sa má malý a či je všetko v poriadku?“

„Dieťa je v poriadku, je zdravé, pani Beatriz...“ odpovedal jej a radšej sa už ani na ňu nepozrel, pretože sa obával tých jej hlbokých očí, ktoré by ho mohli usvedčiť. Ona jediná mohla odhaliť to, čo sa v ňom skutočne skrývalo, pretože bolo preňho ťažké klamať osobe, ktorá mohla byť jeho spriaznenou dušou, nebyť toho, že...

„Ďakujem  vám, pán doktor...“ usmiala sa naňho.

Chcel, aby pochopila, že to čo ich predtým spájalo, je už neodvratne stratené, držal si od nej odstup ako od vydatej ženy a nemal v úmysle narušiť tú hranicu, ktorá sa medzi nimi v posledných rokoch vytvorila. No nevyzeralo to tak, že bola ochotná sa len tak ľahko vzdať. Tak dlho sa jej vyhýbal, a zrazu bol tu, v jej dome, opäť v jej živote.

„Si akýsi namyslený v poslednej dobe...“  neodpustila si Beatriz poznámku na jeho adresu.

Nepochybne sa už cítila dobre. Mala za sebou jeden z tých rýchlejších a ľahších pôrodov a bola krásna, krajšia než kedykoľvek predtým... Jeho prítomnosť ani len nebola nevyhnutná, ale rodička si sama vyžiadala to, aby na ňu osobne dozrel a dedinský lekár samozrejme proti tomu nemal žiadne následky, aj keď v tejto oblasti boli skôr typické pôrody doma s babicou a lekára volali zvyčajne len vtedy, ak nastali vážnejšie komplikácie.

„Zmenil som sa a vy najlepšie viete, že nie je vhodné, aby sme sa zhovárali tak otvorene ako kedysi...“  vyhlásil doktor Buonarroti chladne a snažil sa pred ňou ukryť toho chlapca s ktorým sa hrávala. Chcel jej dať najavo, že k nej už nepatrí a nikdy patriť nebude.

„Mohol by si mi aspoň po toľkom čase povedať, čo som vlastne urobila, že...“ s námahou sa pokúsila posadiť, ale on ju zatlačil späť na lôžko.

„Mala by si si oddýchnuť. Je ešte priskoro na podobné rozhovory...“ Cezare potláčal akúkoľvek snahu o prelomenie mlčania, ktoré ho obklopovalo. Pretože si neprial, aby niekto spoznal tajomstvo, ktoré by jeho samého mohlo zbaviť dobrej povesti.

Mal  až príliš rád svoj život na to, aby sa nechal aj naďalej pokúšať jej neutíchajúcou zvedavosťou. Chcela ešte niečo povedať,  na svoju obranu, no príchod manžela bol zjavne tým čo jej s konečnou platnosťou zapečatilo ústa.  

„Ak by ste čokoľvek potrebovali, pokojne po mňa pošlite...“ rozlúčil sa s ňou aj s tým mužom, ktorý naňho hľadel dosť nedôverčivo.

„Neskôr sa s vami vyrovnáme, pán doktor...“ povedal mu jej manžel, keď sa pomaly blížil k dverám.

Cezare stroho prikývol a pomaly opustil dom svojej niekdajšej priateľky.

Nepredpokladal, že si od nich bude niečo účtovať, hlavne nie za to, že jej pomohol.

***

Zastavil sa ešte u jedného zo svojich pacientov v neďalekom mestečku. Okrem bežnej prehliadky sa spolu dosť dlho zhovárali. Pomerne dobre si u toho muža oddýchol, prišiel na iné myšlienky a cítil v sebe opäť tú podmanivú energiu, spojenú s blížiacim sa ránom.

Možno preto zareagoval pomerne prudko, keď si všimol, že niečo leží na ceste. Pritiahol koňovi opraty včas a zliezol z ľahkého voza.

Na ceste našiel nehybne ležať akéhosi chlapca. V špinavých šatách, otrhaného a zúboženého, ale napriek tomu krásneho. Dávno nevidel chlapca, ktorý by sa podobal anjelovi, viac než on. Bola na ňom niečo, čo si ho okamžite získalo, takmer na prvý pohľad. No veľmi rýchlo sa v ňom prebudil lekár a on mu dovolil rýchlo konať. Kľakol si k nemu a skontroloval ho. Bol nažive. Uľavilo sa mu, keď si uvedomil, že je zjavne len v bezvedomí, kvôli zraneniu na jeho hlave. Opatrne ho zdvihol do náručia a uložil na voz, kde ho dôkladne prezrel a začal ošetrovať.

1. kapitola