Botticelliho anjel 1. kapitola 1/3

pár: pacient/doktor
Luca/Cezare Buonarroti
18. stor.
obsah: Cezare je mladý lekár, (nemanželský syn šľachtica, kt. mu zaplatil štúdiá), žije pokojným životom v jednej z dedín patriacich k otcovmu panstvu.Počas jednej cesty do mesta nájde na ceste, mladého chlapca v bezvedomí,  jeho meno je Luca (17) a už od narodenia sa po svete potĺka sám, pracuje u krčmárky v dedine, u ktorej má podľa jej slov dlh, Doktor sa potom, ako zistí v akých podmienkach žije rozhodne mladého muža ujať a pomôcť mu... Čím však sám seba uvrhne do veľkého pokušenia, lebo chlapcova prirodzená nevinnosť a jeho mladého telo v ňom prebúdzajú dlho potláčanú vášeň...

taliansky historický slash

poznámka: po mojej korektúre, príprava na knižné vydanie...

Pre Ell.

Odviezol ho do svojho domu a uložil do jednej z hosťovských izieb.  Namiesto nemocničnej izby, vyhradenej pre svojich pacientov. Pôvodne mal v úmysle správať sa k nemu ako k ostatným pacientom, ale napokon sa rozhodol, že preňho bude lepšie, ak sa prebudí v príjemnejšom prostredí.

Dobre sa oňho staral,  kládol dôraz na každý detail, čo sa už začínalo aj prejavovať. Chlapec už vyzeral omnoho lepšie ako pred troma dňami, horúčka mu klesla a párkrát bol už aj pri vedomí, no nie na takú dlhú dobu, aby s ním dokázal hovoriť. Bolo nutné ešte nejaký čas čakať, kým sa jeho telo spamätá z prežitého utrpenia. Keďže ten chlapec na sebe niesol známky hrubého zaobchádzania, to svoje krehké telo mal posiate modrinami a na rukách mal stopy po tom, ako ho niekto dosť surovo držal. A boli tu aj iné náznaky, ktoré svedčili o hrubom zaobchádzaní. No dalo by sa povedať, že vzhľadom na okolnosti z toho ešte vyviazol pomerne dobre. Rana na hlave našťastie nebola hlboká, len povrchová, aspoň čo sa toho týkalo, bol ten chlapec jedným z tých šťastnejších, ale aj tak bolo nutné počkať a presvedčiť sa o tom, či úder nezanechá nejaké stopy.

Osobne dúfal, že to tak nebude, pretože by to bola veľká škoda, keby práve tento chlapec čelil takémuto osudu.

Niekoľkokrát ho skontroloval, dával si záležať aj na tom, aby mal všetko potrebné pripravené. Postaral sa aj o výdatné jedlo pre mladého pacienta a bol pripravený sa oňho aj naďalej starať, aj bez nároku na akúkoľvek platbu.

Práve dorábal záznamy, ktoré včera zanedbal, keď začul akýsi krik a prudké tresknutie. Nechal všetko tak a pomaly zamieril na poschodie. Jeho mladý pacient mu takmer vletel do náručia, vyzeral dezorientovane a díval sa naňho dosť vystrašene.

„Len pokojne, mladý muž, som lekár...“ povedal mu Cezare pokojným hlasom a snažil sa udržiavať dostatočnú mieru odstupu na to, aby mu dal príležitosť upokojiť sa. A popritom sa naňho díval. Pretože to bol vskutku krásny chlapec, a to nebolo možné len tak prehliadnuť.

„Lekár?“ zopakoval mladý pacient pomaly a chvíľu naňho neisto hľadel.

„Áno, presne tak. Našiel som ťa na ceste a priviezol som sem, aby si sa dal do poriadku. Tento dom je zároveň mojím pracoviskom. Mám tu svoju ordináciu. Som doktor Cezare Buonarroti...“

Dúfal, že aspoň jeho meno toho chlapca upokojí, tu v okolí bol dosť známy, dokonca aj v meste a nebola to až taká veľká oblasť.

„Myslím si, že som už o vás počul...“  neisto prikývol svetlovlasý mladík. Nejaký čas naňho ešte stále dosť podozrievavo hľadel, no keďže mu nedal žiadny dôvod na to, aby sa ho začal obávať, napokon sa upokojil.

„Ja... ďakujem vám, že ste sa o mňa postarali, pán doktor. Som Luca...“ pomaly natiahol ruku a doktor mu ju bez váhania stisol.

„Som rád, že ťa spoznávam, Luca...“

Cítil prudké pulzovanie svojho srdca, keď držal za ruku svojho mladého pacienta.

Držal ho o niečo dlhšie než by bolo vhodné, no ten chlapec sa už len usmieval. Takmer ako nejaká nadpozemská bytosť, takmer ako jeho anjel, ktorého mal to privilégium spoznať.

„Si hladný? Môžeme sa spolu najesť, ak sa už cítiš lepšie...“ navrhol mu Cezare priateľsky.  

„Áno, pane...“ súhlasil mladík.

Doktor Pomaly pustil jeho ruku a priniesol do izby tácku s jedlom a pitím, ktorú mal pripravenú. Keďže nemal manželku, staršie dedinčanky sa starali o to, aby mal vždy niečo po ruke, delili si tieto povinnosti medzi seba skôr staršie ženy z dediny.

Rozložil to na stole, keďže to vyzeralo tak, že mladý muž je pripravený opustiť posteľ.

„Cítiš sa už lepšie?“ opýtal sa ho.

„Áno, ale ešte ma trochu bolí hlava...“

Ubezpečil ho o tom, že v danom prípade je to úplne normálna reakcia, no aj tak položil ešte pár ďalších štandardných otázok.

„Nemáš závrat ani stratu pamäte?“

„Nie, myslím si, že viem všetko, čo by som mal vedieť...“ vyhlásil Luca o niečo sebavedomejšie než predtým, vzal si od doktora svoj tanier. S chuťou všetko zjedol.

Doktor sa snažil naňho priveľmi nedívať, aby ho tým zbytočne neznervózňoval.

Chlapec sa už pomaly spamätával z prudkého prebudenia, no nechcel ho niečím proti sebe popudiť. No aj tak cítil akési zvláštne napätie, ktoré ich obklopovalo.

Snažil sa tomu neprikladať žiadnu dôležitosť a považovať ho len za jedného zo svojich pacientov. No pri pohľade naňho cítil, že sa opäť dostáva do tej osudnej pasce, ktorá mu už raz skomplikovala život.

Pretože on vnímal mužov a obzvlášť príťažlivých, inak než väčšina ľudí. A aj keď sám seba za to nenávidel, nemohol poprieť, že je k tej krehkej bytosti priťahovaný viac než by bolo v danom okamihu prípustné.

„Luca,“ oslovil ho napokon, keď dojedli, dopili a jeho hosť začal všetko skladať, akoby sa snáď chystal odpratať veci zo stola.

„To nemusíš robiť...“ zastavil ho okamžite.

„Je to v poriadku, pán doktor, ja vám rád pomôžem...“  jeho tvár opäť rozjasnil ten nevinný úsmev.

A on si začínal priať, aby bol čo najskôr, preč, skôr než sa ten úsmev zapíše až príliš hlboko do jeho mysle aj srdca.

Prológ                nasledujúca časť