Botticelliho anjel 2. kapitola 1/3

pár: pacient/doktor
Luca/Cezare Buonarroti
18. stor.
obsah: Cezare je mladý lekár, (nemanželský syn šľachtica, kt. mu zaplatil štúdiá), žije pokojným životom v jednej z dedín patriacich k otcovmu panstvu.Počas jednej cesty do mesta nájde na ceste, mladého chlapca v bezvedomí,  jeho meno je Luca (17) a už od narodenia sa po svete potĺka sám, pracuje u krčmárky v dedine, u ktorej má podľa jej slov dlh, Doktor sa potom, ako zistí v akých podmienkach žije rozhodne mladého muža ujať a pomôcť mu... Čím však sám seba uvrhne do veľkého pokušenia, lebo chlapcova prirodzená nevinnosť a jeho mladého telo v ňom prebúdzajú dlho potláčanú vášeň...

taliansky historický slash

poznámka: po mojej korektúre, príprava na knižné vydanie.

 Pre Lilith, Ell.

Palác rodiny Grimaniovcov. Prepychové sídlo, v ktorom prebýval tunajší pán s jeho veľaváženou rodinou. Bolo to jedno z tých miest, ktoré Cezare dobrovoľne navštevoval len zriedkavo. Starý barón mal svojho vlastného osobného lekára a o jeho služby tu zvyčajne nikto nestál.

Po rozhovore s Antoniom, ktorý mu prisľúbil, pomoc s krčmárkou, však ostal spať v meste, priateľ ho dosť dlho zdržal, lebo sa dlhší čas nevideli a mali si toho veľa čo povedať aj si trochu vypili, raz za čas na to predsa mal nárok aj on a potreboval sa aspoň trochu zabaviť, skôr než bude nútený zaoberať sa otcovými rozmarmi.

Strávil aj istý čas s jednou s tunajších dievčat, no nedalo by sa povedať, že by to mohol považovať za dostatočnú náhradu za to, po čom skutočne túžil. No aspoň sa zbavil nepríjemného napätia spojeného s príchodom toho krásneho chlapca do jeho života. Luca bol však aj naďalej prítomný v jeho myšlienkach, dokonca aj teraz, možno preto si nevšimol lokaja, ktorý sa už nejaký čas snažil upútať jeho pozornosť.

„Čo si prajete, pane?“ opýtal sa ho ten neznámy mladý muž nie veľmi úctivým tónom. Nepochybne to súviselo s tým, ako po tejto prehýrenej noci vyzeral. Nedalo by sa povedať, že dnes budil ktovieako dobrý dojem.

„Prišiel som za barónom Grimanim,“  odpovedal mu doktor pomerne prísnym hlasom.

„Pán nemá čas na...“

 „Som doktor Cezare Buonarroti,“ prerušil ho netrpezlivo. Možno kedysi, keď bol ešte mladší a neskúsený,  nechal by sa vyviezť z miery takýmto plateným zamestnancom, no teraz už veľmi dobre vedel, ako si s pohŕdaním z ich strany poradiť. A nech už vyzeral akokoľvek zanedbane, vedel, že jeho meno, mu napokon zabezpečí prístup do domu.

Lokajov výraz tváre sa podľa očakávania okamžite zmenil.

„Prepáčte, pane, nespoznal som vás...“ zatiahol pokorne a už ani zďaleka nie tak odvážne vyhlásil: „Poďte za mnou, pán doktor, náš pán vás už netrpezlivo očakáva...“

Cezare ho nasledoval, do pomerne pochmúrnej vstupnej haly, odniekiaľ zaznievali akési tlmené ženské hlasy. No on sústredil svoju pozornosť na lokaja, ktorý ho viedol k otcovej spálni. Sám by tu zrejme aj zablúdil, naposledy tu strávil viac času ešte ako chlapec, no nikdy ho do horných častí nepúšťali, a teraz mu to už všetko pripadalo takmer rovnaké. Bol to jeden z tých uzavretých svetov, vzdialený tomu, čo poznal a čo mu bolo blízke.

No jeho pozornosť napokon upútali jedny dvere, ktoré sa otvorili, tesne predtým, než sa dostali na druhé poschodie.

Uvidel svoju sestru. Barónovu milovanú dcéru. Vyrástla. Už to nebolo to dievčatko s čiernymi kučeravými vlasmi, ktorému sa všetko odpúšťalo. Stala sa z nej mladá žena. Nepochybne svojím spôsobom príťažlivá a pre tunajšiu aristokraciu veľmi výhodná partia.

Cezare ju veľmi dobre nepoznal, len z rozprávania ostatných ľudí, správala sa údajne ako pravá dáma, no on sám to nedokázal posúdiť, keďže s ním sa nikdy priveľmi nezaťažovala. A nevyzeralo to tak, že by teraz plánovala prihovoriť svojmu staršiemu bratovi. Constance na nich len uprela mimoriadne chladný pohľad a čo najrýchlejšie zmizla opäť za dverami svojej izby. Cezare bol na toto správanie z jej strany zvyknutý, neočakával, že by sa práve teraz mohlo niečo zmeniť. Nevšímal si to a radšej sa sústredil na to, aby na schodoch nestratil rovnováhu. Tá včerajšia zábava si vyžiadala svoju daň, a keby nevypil jeden zo svojich osvedčených liekov, zrejme by sa k otcovi ani len nedostal.

Keď ho lokaj uviedol a on mohol prekročiť prah spálne, pomaly pristúpil k posteli, na ktorej ležal jeho otec. Okrem neho bol v miestnosti ešte aj jeho osobný lekár.

Pozdravili sa a potom Cezare pristúpil bližšie k otcovi.  Povrávalo sa, že barón už dlhší čas pobýva na lôžku, no ľudia sa domnievali, že ide o prechodné obdobie.

No nič ho nemohlo pripraviť na bledosť mužovej tváre a smrť, ktorá sálala z jeho blízkosti. Bolo možné ju priam cítiť a Cezare ako doktor vedel rozoznať príznaky.

Vymenil si veľavýznamný pohľad so svojím kolegom.

„Nechajte nás Jonas, chcem sa pozhovárať so svojím synom... A pošlite mi sem hore aj pána, ktorý čaká v salóniku,“ požiadal ho Grimani.

„Ako si želáte, pán barón...“ nasledovala zvyčajná odpoveď z úst jeho verného služobníka.

Keď Starší muž diskrétne opustil miestnosť, Cezare opäť upriamil všetku svoju pozornosť na svojho otca. Ich vzťah bol vždy komplikovaný, plný nepríjemných stretov, no vždy si ho pamätal ako silného a zdravého muža, prekvapilo ho a zarazilo to, v akom zlom stave sa nachádzal.

Nepochybne však vo svojom dome aj naďalej vládol pevnou rukou, lebo nikto sa neodvážil povedať nič viac než to, čo im prikázal, čo bolo svojím spôsobom obdivuhodné.

„Som rád, že si prišiel, Cezare...“ oslovil ho otec, a díval sa naňho akosi inak. Akoby sa prvý raz pokúšal vidieť v ňom aj niečo viac než syna svojej milenky. No udialo sa toho medzi nimi až príliš veľa, nebolo možné na to zabudnúť ani kvôli otcovej chorobe.

„Bola to moja povinnosť...“ vyhlásil mladý lekár stroho. A snažil sa medzi nimi udržať tú vždy prísne zachovávanú mieru odstupu. A bol to práve pán barón, ktorý ako prvý napokon narušil ticho: „Ako vidíš, som veľmi chorý, čoskoro príde notár...“

„Nerozumiem vám, pane. Prečo máte v úmysle zavolať notára?“

Cezare predpokladal, že záležitosti týkajúce sa testamentu má už dávno vysporiadané.

„Pretože si želám uznať ťa za svojho legitímneho syna.“

predchádzajúca časť       nasledujúca časť