Botticelliho anjel 1. kapitola 3/3

pár: pacient/doktor
Luca/Cezare Buonarroti
18. stor.
obsah: Cezare je mladý lekár, (nemanželský syn šľachtica, kt. mu zaplatil štúdiá), žije pokojným životom v jednej z dedín patriacich k otcovmu panstvu.Počas jednej cesty do mesta nájde na ceste, mladého chlapca v bezvedomí,  jeho meno je Luca (17) a už od narodenia sa po svete potĺka sám, pracuje u krčmárky v dedine, u ktorej má podľa jej slov dlh, Doktor sa potom, ako zistí v akých podmienkach žije rozhodne mladého muža ujať a pomôcť mu... Čím však sám seba uvrhne do veľkého pokušenia, lebo chlapcova prirodzená nevinnosť a jeho mladého telo v ňom prebúdzajú dlho potláčanú vášeň...

taliansky historický slash

poznámka: po mojej korektúre, pred knižným vydaním.

                                                                          Pre Ell

***

Popoludní za ním prišla pani Bianca. Bola vážna a ustarostená. Takmer naňho ani len nepozrela, keď mu vložila do rúk odmenu za jeho služby.

„Nech sa páči, pán doktor..“ povedala dosť stroho.

Cezare si všimol, ako sa jej pritom zachveli ruky.

Prijal to od nej, aj keď pôvodne nemal v úmysle pýtať si peniaze za tento pôrod, no usúdil, že takto to bude najlepšie. Nechcel vyvolať ten dojem, že ho s Beatriz spája aj niečo viac než len dávna história. A zrejme aj pani Bianca chcela, aby si od nej udržiaval odstup. Cítil, že sa niečo odohralo po jeho odchode, lebo sa naňho už nedívala až tak srdečne ako predtým. Chcel si to s ňou vyjasniť a ubezpečiť ju o tom, že nemá v úmysle narušiť ich rodinný pokoj.

„Poďte ďalej, pani Bianca...“ pozval ju, pretože nemal v úmysle dovoliť, aby ho snáď začala podozrievať, že sa teraz rozhodol rozvrátiť celý jej svet. Bolo to vpísané v jej pohľade a mrzelo ho, že zanechal taký dojem.

No ona len dosť stroho pokrútila hlavou, akoby snáď zabudla to, že bola práve ona, ktorá ho žiadala o to, aby sa zúčastnil pôrodu. No nemienil jej to pripomínať aj ona bola v tomto prípade len obeťou tých nepríjemných okolností.

         „Nie, pán doktor, ja som vám to prišla len odovzdať... Tak zbohom,“ vyhlásila napokon a pomaly sa pustila späť na tú známu cestu.

„Zbohom...“ povedal smutne a aj on  takmer šeptom a pomaly zavrel dvere.

Jej obviňujúci pohľad ho pálil a takmer si prial, aby jej smel všetko povedať, aby aspoň raz mohol otvorene hovoriť o záležitosti, ktorá zjavne ešte stále vzbudzovala pochybnosti. No nebolo mu to umožnené, nie na tomto mieste, nie v tejto dobe. Musel sa zmieriť s tým, že tento oheň  sváru bude ešte dlho priživovať tajomstvo, ktoré si on sám tak úzkostlivo stráži. Preto nejaký čas takmer preklínal svoju dnešnú nečinnosť a nemohol sa sústrediť ani na knihy ani na nič iné. Venoval sa rutinným záležitostiam spojeným s prípravou nástrojov a kontrolou všetkého, čo by ešte prípadne mohol potrebovať. No aj tak cítil akúsi ťaživú tieseň a výraznú nespokojnosť, spojenú s tým bojom, ktorý prežíval vždy, keď bol konfrontovaný s istými skutočnosťami. A ešte viac ju prehĺbil list, ktorý mu bol popoludní doručený jedným z otcových sluhov.

Jeho otec, pán barón, si prial, aby ho navštívil v  šľachtickom sídle, hneď zajtra. A on mu nemohol odoprieť poslušnosť.Netúžil opäť vkročiť medzi tie múry, vidieť nevlastného brata a sestru, stretnúť sa s tými istými napol pohŕdavými pohľadmi ostatných. Bol len barónovým nemanželským synom. Jeho bastardom, ako ho zvyčajne označovali zámožnejší súrodenci. Stretávali sa len sporadicky a zvyčajne za nie veľmi priateľských okolností. Otca takmer ani nepoznal, nikdy spolu netvorili skutočnú rodinu. Vďaka nemu sa však stal lekárom, keďže mu zaplatil školy a dal mu príležitosť na to, aby mohol vyštudovať medicínu.

Bol povinný mu preukazovať vďačnosť a poslúchať ho ako svojho pána. To všetko bolo neodmysliteľnou súčasťou ich vzťahu. Už si snáď začínal myslieť, že ani len nemá záujem sa s ním stretávať. Už dlho spolu nehovorili, no nepredpokladal, že ho pozval, preto aby mu pripomenul, že ich vzťah už dlhšiu dobu stagnuje. Tušil, že to nebude príjemná návšteva, no neostávalo mu nič iné len prispôsobiť sa otcovým rozmarom. A zmieriť sa s tým, že je nutné sa aspoň tentoraz podrobiť jeho vôli.

Ten list s barónovou pečaťou, napokon odložil do zásuvky, keď ho upútal zvuk krokov. Niečo, čo vo svojej samote, považoval takmer za požehnanie z nebies.

A bol to ten chlapec, ktorý razom zmenil jeho náladu a prinútil ho myslieť aj na iné veci, nielen na povinnosti a na otcove požiadavky. Iskierka nádeje, že by dnešok predsa len mohol stáť zato sa objavila spolu s ním.

Luca pomaly pristúpil k nemu.

„Pán doktor, dúfam, že som nespal príliš dlho, toľko by som vám toho ešte chcel pripraviť...“

„Spal si tak dlho, ako to bolo potrebné...“  odpovedal mu doktor vľúdne.

„Ako poviete, pán doktor... No zrejme už budete hladný, máte chuť na niečo dobré?“

Táto nevinná otázka vyvolala v doktorovi pocity, ktoré ho prebudili z tej strnulej apatie, do ktorej upadol po prečítaní otcovho listu. Pomaly pristúpil k tomu chlapcovi, takmer akoby vedený akýmsi zvláštnym inštinktom.

„Áno, Luca, budem rád, keď pre nás niečo dobré pripravíš... Ak je to v tvojich silách...“

Jednu ruku váhavo položil na jeho plece, tie oči, takmer anjelsky čisté sa pozreli priamo naňho. Strácal sa v nich. Cítil ako si ho podmaňujú.  A jedinou obranou proti nim, bol rýchly ústup. A jeho vlastné myšlienky ho vtom len podporovali.

Odíď rýchlo!

On to tak nemyslí!

Nedíva sa na teba tak!

Keby vedel, ako o ňom premýšľaš, znenávidel by ťa!

Keby vedel, čo by si si od neho prial, pohŕdal by tebou!

Poznal veľmi dobre tie riziká, na ktoré ho upozorňoval vnútorný hlas.

„Pán doktor, ste v poriadku, akosi ste zbledli...“ takmer s obavami sa  ho opýtal ten plavovlasý anjel. A ani si neuvedomoval, ako pritom naňho pôsobí a čo všetko v ňom dokáže vyvolať jediným pohľadom.

„Áno, som...  len musím na chvíľu odísť a overiť si pár záležitostí... Ja chcem, aby si mi povedal... ako sa volá ten hostinec, a tá žena, o ktorej si mi hovoril, kde ju nájdem...“ spamätal sa z tej sladkej agónie spojenej s jeho blízkosťou.

Luca prikývol a povedal mu všetko, čo potreboval vedieť. Doktor usúdil, že je to jedno z tých pochybných miest, ktoré by on sám navštívil len v prípade, že by bolo nutné niekoho ošetriť.

Doktor nemal v úmysle tam ísť sám, mal na to istú osobu, ktorá bola viac než ochotná overiť si všetky súvislosti, no bolo nutné ju vyhľadať a postarať sa o všetko potrebné.

„Nebudem dlho preč, keby sa na mňa niekto pýtal, šiel som k Antoniovi... oni už budú vedieť...“

„Áno, pán doktor...“ poslušne vyhlásil Luca a dodal ešte: „Budem na vás čakať...“

Doktor navonok nevenoval jeho slovám mimoriadnu pozornosť. Pokračoval v ceste, akoby to ani len nepočul, no cítil ako to v ňom vyvolalo zmes tých nebezpečných pocitov a zároveň niečo veľmi blízke šťastiu.

predchádzajúca časť         nasledujúca časť

poznámka: zas sa cítim dajako biedne, idem teda ku doktorke na kontrolu, tak snáď už sa niečo udeje... neviem, teda... lebo momentálne sa ani nehádame ani nie som v žiadnej krížovej paľbe hádok zapojená a i tak mi je mizerne... Nuž skrátka, keď dačo zjem, tak po jedle je mi zle , divne a ťažko, akoby som sa stále len napchávala pričom jem minimálne ... Jedno šťastie, že sa to vždy nejako prijme, ale cítim sa i tak zle... takže ehm... nič moc...
začínam sa obávať, že sa nevyhnem istým vyšetreniam... teda nie hneď, ale aj tak...   ehm, držte mi palce...tento rok sa to vyriešiť musí, lebo inak neviem... čo bude so mnou... A chcem toho ešte veľa napísať a veľa snáď aj zažiť i keď nie taký torturing ako teraz...