***
JASKYŇA
POD PLOŠINOU NA
ŤAŽBU MODREJ RUDY
Približne
o piatej bol už pripravený na svoj zostup do jaskyne, a aj keď to tak
pôvodne neplánoval, prizval si na pomoc Ethana, mladšieho komunikačného
technika, ktorý mal práve službu v komunikačnej miestnosti. Považoval to
za omnoho bezpečnejšiu alternatívu, než to pôvodne dosť zbrklé rozhodnutie, že
všetko zvládne úplne sám.
Bol
po ňom druhý najmladší člen tímu, tmavovlasý mladík s bledou tvárou
a pomerne výraznými čiernymi okuliarmi. Dalo by sa povedať, že žil
s počítačmi a okolitému svetu venoval len málo pozornosti.
Jeho
koníčkom bola robotika, zrejme preto si pre seba vyrobil priateľku podľa
svojich predstáv, čakala ho doma, no to mu nebránilo hrať s ňou po sieti
šach. Vôbec sa tým netajil,
a pokiaľ Owen očakával, že to zmierni jeho situáciu, tak sa veľmi mýlil,
lebo chlapi o jeho priateľku čoskoro stratili záujem. Či už kvôli tomu, čo
im o nej povedal, alebo preto, že aj oni túžili po takýchto náhradných
riešeniach, sa on už nedozvedel, lebo nebol v ich úzkom kruhu.
Nech
to bolo akokoľvek, Ethan si ho aspoň nedoberal a dalo sa s ním celkom
v pohode vychádzať, pokiaľ neboli na blízku ostatní.
Čo
však neznamenalo, že bol touto požiadavkou ktovieako nadšený.
Owen
ho musel nejaký čas prehovárať.
Dalo
by sa povedať, že ho podplatil tým, že mu bude celé dva týždne nosiť tie
najlepšie trvanlivé koláče, ktoré nedávno objavil v jednom z menších
skladov, ak na to podujme.
Ethan,
sa napokon nechal prehovoriť pod podmienkou, že sa bude neustále hlásiť
a nevkročí do nepreskúmaných oblastí.
Čo
mu samozrejme musel sľúbiť, inak by mu to nebolo umožnené, no nepredpokladal,
že s ním nebude mať problémy, aj keby náhodou zašiel ďalej než sa pôvodne
dohodli. Ethan si s takými vecami nerobil starosti, hlavne keď sa
zapozeral do monitorov, potom ho už nič netrápilo.
Owen
bol presvedčený o tom, že jeho pomoc ani len nebude potrebná.
Prešiel
hlavnou časťou, otvoril poklop a pomaly sa spustil po ceste vytvorenej pre
technikou.
Nebál
sa tmy ani neznámych priestorov, pociťoval len ľahké vzrušenie spojené
s vedomím, že všetko bude v poriadku, ak sa bude držať svojho plánu. Bolo
to jediné vzrušenie za poslednú dobu, keďže na výprave sa samozrejme
s nikým nezaplietal. A posledné čo potreboval bolo, aby vedeli
o jeho sexuálnej orientácii, to už by bol úplne bez šance, keby priznal,
že sa mu páčia viac muž než ženy.
„Zostup
prebehol úspešne, prepínam...“ vyhlásil Owen sebavedome, keď konečne stál na mieste,
ktoré mu Ethan určil ako východiskový bod.
„Rozumiem
a potvrdzujem prijatie vašej správy...“ zopakoval Ethan bežnú komunikačnú
formulku.
Owen
mal už nastavenú lampu, zapol aj prístroje. Skener podliehal akémusi neznámemu
rušeniu, tak len zľahka zmenil prednastavené hodnoty, až kým sa opäť
neustálili.
Skenovanie
sa spustilo.
Pomaly
pokračoval ďalej dozadu a sledoval pomerne výdatný pás modrej rudy, ktorá
bola prítomná ďalej od miesta, kde pôvodne začali s vrtmi.
Modrá
jaskyňa, to bol pomerne vhodný názov pre miesto, kde mladého výskumníka
z každej strany obklopovali modré steny. Odlesky svetla prichádzajúce
z jeho príručného svetla, však svietili takmer až do zelena.
Mal
pred sebou pomerne rozsiahle miesto, plné dosiaľ nepreskúmaných častí
a chodieb.
A potom
to uvidel. Prístroj sa takmer šialene rozblikal ďalej za jednou dosiaľ
nepreskúmanou odbočkou.
Nebolo
to ďaleko od vytýčenej trasy a nevyzeralo to tak, že by cesta späť bola zložitou záležitosťou, preto
pomaly prešiel ďalej do väčšej hĺbky.
„Hlásim posun z bežnej trasy na súradnice... bod
alfa 35, prepínam...“ nadiktoval svojmu kolegovi.
„Potvrdzujem
presun z bežnej trasy na súradnice... počkať... to je nepreskúmanej
časti...“
„Áno,
áno, ja viem, ale je to len o kúsok ďalej, ničoho sa neobávaj, vyzerá to
tak, že som narazil na pomerne veľké ložisko, skutočne je to len asi dva metre
od vytýčenej trasy... No tak, Ethan, len odoberiem vzorku, nič sa predsa nemôže
stať...“
Na
nejaký čas bolo na druhej strane ticho a on už takmer ani nedúfal, že ho
niekam pustí, keď sa zrazu ozval hlas
jeho kolegu.
„Tak
dobre, povoľujem vstup do neprebádanej oblasti, ale len na tvoju
zodpovednosť...“
„Áno,
samozrejme, beriem to na seba, len pokoj...“
Nechápal,
prečo z toho všetci robia až takú vedu. Je predsa dospelý a vie sa
o seba postarať.
A zatiaľ
to ani nevyzerá tak, že by nejakú pomoc vôbec potreboval. Všetko predsa išlo
podľa plánu vrátane podmienok, ktoré boli v tejto jaskyni priam úžasné.
Pokračoval
ďalej, pomaly sa odchýlil od vyznačenej oblasti a opatrne pristúpil
k jednej z modrých stien.
„Je
to tu... už len kúsok...“ povedal Owen s neskrývaným nadšením
v hlase. Na tej modrej rude možno skutočne bolo niečo viac než by sa
zdalo, pretože mal pocit, akoby tu všetko vibrovalo akousi silnou energiou.
Podľa
prístrojov bolo pomerne veľké ložisko v jednej z modrých stien.
A on
sa už tešil na to, ako ukáže svojim kolegom výsledky svojej práce
v teréne.
Priložil
nástroj na odoberanie vzoriek a čakal, kým začne pracovať.
Práve
chcel podať hlásenie, no jeho príručné svetlo náhle zhaslo a spolu
s ním aj všetky prístroje.
Občas
sa to stávalo a nebolo to nič mimoriadne, v jaskyni sa mohlo
vyskytnúť nejaké silné rušenie, ktoré dokázalo všetko na chvíľu zastaviť, no
predpokladal, že jeho veci po krátkom reštarte čoskoro nabehnú.
Dovtedy
však musel stáť v tme a čakať na to, kým začnú reagovať.
Náhle
však začul akýsi zvuk, akoby sa niečo presúvalo smerom k nemu.
„Je tam niekto?“ na chvíľu mu napadlo, že
Ethan možno za ním niekoho poslal, aby si z neho vystrelil.
Všetci
ostatní boli síce na výjazde vonku, ale aj tak, mohol čakať, že niekoho vyšlú,
aby mu poriadne osladil to, ako sa naposledy postavil šéfovi.
„Hej,
to nie je...“ začal Owen hneď zostra.
Stuhol
však, keď pocítil ako sa mu niečo ovinulo okolo pása a za sebou vnímal pohyb
akejsi pomerne veľkej hmoty.
A necítil
ho len tam, ale aj na pleciach, na bokoch a na nohách, niečo sa okolo neho
postupne omotávalo a nepochybne hľadalo cestu pod jeho oblek.
Tlmene
vykríkol a pokúsil sa vyslobodiť. Nech to už bol ktokoľvek, nemal právo
naňho v tej tme len tak skočiť.
„Dosť,
už dosť...“ žiadal rozrušene, no bez
úspechu.
Namiesto
svetla a vysielača sa ako prvý vrátil bioskener, nastavený na vyhľadávanie
prítomnosti väčších živých foriem.
Zachytil
blikot žltého svetla, čo znamenalo prítomnosť inej než ľudskej formy života.
„Pomóc, pomôžte... mi...“ hlesol mladý výskumník šokovane, keď si
uvedomil, že nejde o žiadny žart.
Zúfalo
bojoval s pevnými úponkami, ktoré ho nemilosrdne zvierali.
No
nemalo to takmer žiadny efekt.
Cítil
ako tá vec prenikla pod jeho oblek, ako tá vec prekĺzla cez menšie trhliny až
na jeho pokožku.
Cítil
chlad a niečo vlhké, vnímal dotyk akýchsi drobných prísaviek, ktoré rýchlo
skúmali jeho telo.
Tvrdo
a neľútostne doňho dorážali, nemohol sa hýbať. Ledva vládal dýchať.
„Nie,
nie... prosím...“ Owen zúfalo búchal po tlačidle, ktoré malo urýchliť spustenie
komunikátora v prípade ohrozenia.
Úplne
prepadol panike, keď cítil ako si ho tá bytosť postupne priťahovala bližšie
k sebe.
Zúrivo
sa krútil v pevnom zovretí, bojoval so všetkých síl, tá bytosť ho však aj
naďalej pevne držala.
Jeho
svetlo sa náhle zažalo, no ten tvor stihol udrieť po jeho vysielači, bol doslova
zničený skôr, než mal možnosť zahájiť núdzové postupy.
No
to čo uvidel, ho prinútilo zabudnúť na výcvik aj na všetko ostatné.
Mal
možnosť zazrieť modré chápadlá zakončené
citlivými prísavkami a keď videl, ako čoraz väčšmi rozširujú trhliny
v jeho ochrannom obleku, až kým ho úplne neroztrhli, zdesene zalapal po
dychu.
Vzápätí
bol prisunutý bližšie k jednej z modrých stien.
A tak
prudko, že mu ten náraz takmer vyrazil dych.
S námahou
obrátil hlavu.
Uvidel
akúsi podľa neho neforemnú bytosť, s výbežkami na množstvom chápadiel,
ktoré sa rýchlo pohybovali.
Tá
bytosť sa ovíjala okolo jeho tela, a on cítil ako postupne stráca sily.
„Nie,
nie... prosím... nie... Mmm...hhh...““ jeho krik utlmilo chápadlo, ktoré sa presunulo do
jeho úst, malo akúsi trpkosladkú príchuť.
Zúfalo
vzlykol a pokúšal sa ju aspoň dostať z dosahu svojich intímnych miest, no
ani to nebolo možné.
Jeho
ruky boli zrazu spútané dvoma chápadlami a on spustil ďalší pridusený
vzlyk, keď pocítil dotyk chápadiel na citlivých miestach.
Pevne
sa zovreli aj okolo jeho bradaviek, mal možnosť vidieť tie modré úponky, ktoré
sa začali neúprosne kĺzať po jeho odhalenom tele.
Spolu
s akousi tekutinou, ktorá to tomu tvorovi uľahčovala.
Nič
ho však nemohlo pripraviť na to, keď pocítil ako sa chápadlá zo spodnej časti
pomaly začali presúvať po jeho stehnách až kým nepocítil časť tej tekutiny, aj
na svojom otvore.
To
ho podnietilo k tak neúprosnému boju, akého bol len v danej chvíli
schopný, chápadla sa však utiahli okolo jeho hrude a on musel povoliť,
a až potom mu bolo umožnené nadýchnutie.
Chápadlo
v jeho ústach sa začalo hýbať a cítil ako tá tekutina prenikla aj do
jeho úst.
Musel
prehltnúť, jedno z chápadiel sa už o to postaralo tým, že sa stiahlo
na jeho krku a pokiaľ nechcel byť uškrtený, musel poslušne sať chápadlo,
vrátane citlivých úponkov a prehĺtať tú sladkastú tekutinu.
Cítil
ako sa mu po tele rozlialo príjemné teplo, celé jeho telo bolo neúprosne
stimulované a dráždené.
Mal
pocit, akoby cítil slasť v každom jednom nervovom zakončení.
Nechcel.
Bojoval
s tými pocitmi.
Bránil
sa ako najlepšie dokázal, ale nebolo mu umožnené uniknúť.
Príjemné
pocity sa znásobili, jeho myseľ bola potlačená kamsi do vzdialených miest
a on len pudovo vnímal blízkosť inej bytosti, na ktorú jeho telo aj proti
jeho vôli odpovedalo.
Dôkladne
sal chápadlo vo svojich ústach.
A dovolil,
aby tá bytosť doňho prenikla.
Bol
pripravovaný chápadlami a láskaný, celé jeho telo bolo neúprosne
stimulované.
Podbiehal
tomu dráždivému rytmu, jeho bradavky boli priam zúfalo tvrdé, a prudké
sanie, ktorému boli podrobené, len zvyšovalo príjemné pocity, ktoré sa
zmocňovali jeho tela.
Nedokázal
o ničom uvažovať.
Len
sa podvedome tisol k tej bytosti čo najbližšie a oddával sa jej
zovretiu.
Jedna
z jeho rúk bola napokon prepustená zo zovretia a navedená
k akémusi tvrdému výčnelku.
Tvarom
pripomínal penis a bolo príjemné sa ho dotýkať, vždy, keď to urobil, do
jeho tela prenikli ďalšie slastné impulzy.
Masíroval
ho, až kým v jeho ruke nezačal tvrdnúť. A čoskoro na nej pocítil tú
dobre známu vlhkú tekutinu.
Jedno
z chápadiel nadvihlo jeho pravú nohu, pocítil ako doňho ten tvrdý výčnelok
postupne prenikol.
Nepocítil
bolesť, len neúprosné takmer až šialenstvo hraničiace s túžbou sa čím skôr
spojiť s tým tvorom.
Tá
bytosť si to neúprosne a tvrdo brala, cítil každý jej pohyb hlboko
v sebe, podliehal mu, akoby bol úplne zbavený zmyslov.
Voľnou
rukou siahol na svoj penis a spolu s chápadlami a ich citlivými
súčasťami ho stimuloval.
Prudké
pohyby tej bytosti ho nútili stonať a celým telom sa opierať o toho
neznámeho tvora, poskytujúceho priam nadpozemskú rozkoš.
Bol
k nej vedený a keď ho celá obklopila, musel privrieť oči, lebo cítil
ako sa mu pomaly zatmieva pred očami.
Doznievajúca
rozkoš ho zbavila obáv, cítil svoje telo tak ako nikdy predtým.
A len
matne vnímal to, ako ho tá bytosť odtiahla ďaleko do tmy.
