Botticelliho anjel 4. kapitola 2/3

pár: pacient/doktor
Luca/Cezare Buonarroti
18. stor.
obsah: Cezare je mladý lekár, (nemanželský syn šľachtica, kt. mu zaplatil štúdiá), žije pokojným životom v jednej z dedín patriacich k otcovmu panstvu.Počas jednej cesty do mesta nájde na ceste, mladého chlapca v bezvedomí,  jeho meno je Luca (17) a už od narodenia sa po svete potĺka sám, pracuje u krčmárky v dedine, u ktorej má podľa jej slov dlh, Doktor sa potom, ako zistí v akých podmienkach žije rozhodne mladého muža ujať a pomôcť mu... Čím však sám seba uvrhne do veľkého pokušenia, lebo chlapcova prirodzená nevinnosť a jeho mladého telo v ňom prebúdzajú dlho potláčanú vášeň...

taliansky historický slash

poznámka: po mojej korektúre, príprava na knižné vydanie

 Pre Ell, Lilith, Sarelle.

***

„Pán doktor, čo sa stalo s mojou manželkou?“ opýtal sa ho Dante, keď spolu s Lucom, ktorého predstavil ako svojho asistenta, opustil izbu mladej matky.

Jeho hlas znel dosť útočne, Doktor takmer ani nemal chuť mu na to odpovedať, no musel brať do úvahy, hlavne záujmy pacientky.

„Mala nervový záchvat, občas sa jej to stávalo aj v minulosti...“  Cezare mu povedal všetko, čo bolo jeho povinnosťou.

 „Potrebuje len pokoj a odporúčam vám takisto aj...“  dal mu pár bežných rád a opýtal sa ho, či všetkému rozumie.

Dante si ho zamračene premeriaval. „A vy odkiaľ viete, čo sa jej stávalo v minulosti?“

Cezare neodpovedal. Nevyzeralo to tak, že by manžela svojej dávnej priateľky dokázal presvedčiť či už logickými argumentmi alebo jednou z tých bežných a skutku nevinných odpovedí. Namiesto toho zvolil ústup, ktorý považoval za jednu z tých prijateľnejších možností.

„Ak dovolíte...“ snažil sa zastaviť ďalšiu z jeho podráždených reakcií, no Dante sa mu postavil do cesty.

„Ja veľmi dobre viem, čo moja manželka chce, pán doktor a vy to viete tiež...“ pristúpil k nemu bližšie než by bolo vhodné.

„Teraz, keď ste zdedili titul, neznamená to, že vám dovolím, aby ste..“

„Spamätaj sa, Dante! Privedieš nás do nešťastia!“ postavila sa medzi nich pani Bianca. Doteraz tam len ticho stála, ale jeho slová v nej prebudili dávno zabudnutý strach.

„A vy ste ho sem priviedli, aj vy dúfate, aj vy...“ oboril sa aj na ňu vo svojom hneve slepý voči akýmkoľvek námietkam.

„Nie, Dante, prosím ťa, ja by som nikdy...“ snažila sa ho ďalej presviedčať, bola však hrubo odstrčená nabok, manželom svojej dcéry, ktorý ani chvíľu neváhal a dokonca ju udrel.

Cezare ho od nej odtrhol, skôr než stihol vykonať ešte niečo horšie a nekompromisne ho vyviedol von z domu. Dante sa ani veľmi nevzpieral.

Dovolil mu, aby ho odviedol, no Cezare sa aj tak mal na pozore, ten mladý muž mal podľa jeho mienky až príliš horúcu krv.

Nepochyboval o tom, že by bol schopný prekročiť istú hranicu, z ktorej by už nebolo návratu. Preto ho pustil, až keď si bol istý, že zdravý rozum prevládol nad časťou toho ohňa.

No párkrát sa ešte naňho vrhol, čo doktor rozhodne neoceňoval a musel mu na to poskytnúť adekvátnu odpoveď.

„Necháte ma zatknúť?“ opýtal sa ho Dante, keď sa zbieral zo zeme, potom ako ho tam doktor v dobrej viere, že mu to bude stačiť, poslal.

Bol už o niečo pokojnejší, no jeho tvár hrala všetkými farbami a aj mladý barón dostal pár pomerne dobrých úderov. Mal isté práva, ktoré by mohli toho muža dostať do problémov. Nebolo dovolené siahnuť na šľachtica, a teraz, keď sa ním stal, mal možnosť zariadiť, aby si nejaký čas posedel vo väzení. Niežeby nebol v pokušení to urobiť, no tá časť z neho, ktorá rozumela jeho bolesti a chápala tú žiarlivosť a bezmocnosť, napokon prevládla.

„Nemám v úmysle to urobiť.“

„Kvôli nej?“

Nebolo nič výnimočné, ak milenka šľachtica mala svojho manžela, ktorý chránil jej dobrú povesť v očiach verejnosti. Nepovažovalo sa to za nič mimoriadne. A nebolo pochýb, že Dante najviac trpí práve tým, že by k niečomu takému mohlo dôjsť.

„Kvôli vám.“

„Nerozumiem.“

Cezare si ho prísne premeral. „Nie je mojou povinnosťou vám čokoľvek vysvetľovať. Ak som vám dal čo i len jeden dôvod na to, aby ste pochybovali o mojej cti...“

„To áno... vlastne nie, ale...“

„Postarám sa, aby moja noha do vášho domu už nevkročila, zariadim to tak, aby iný lekár dohliadol na zdravie vašej manželky... Mal som to urobiť už skôr, no z mojej strany som túto záležitosť nikdy nepovažoval za problémovú... keďže vám je to nepríjemné, budeme to riešiť takýmto spôsobom, pokiaľ nepomýšľate na iné metódy, ktoré by sa vám prípadne aj nemuseli vyplatiť.“ Díval sa naňho pohľadom svojho otca a on to pocítil na vlastnej koži. Pripomenul mu tým, že je nielen lekárom, ale stane sa aj pánom tejto zeme a keďže Dante videl len jeden aspekt tejto jeho novej úlohy, on mu chcel pripomenúť prečo je dôležité byť s novým pánom zadobre a neskúšať jeho trpezlivosť. 

 „Prepáčte mi to, pán doktor... vlastne, teraz ste už, pán barón... ak je tak...“  vyjachtal Dante mierne znepokojene. Začínalo mu pomaly dochádzať čoho sa v hneve dopustil. A aké dôsledky z toho môžu vyplynúť pre celú jeho rodinu.

„Nezabudnite na tento náš rozhovor, lebo to je posledný raz čo sa s vami rozprávam týmto spôsobom...“

Mladý muž mlčky prikývol a nechal ho prejsť.

Luca sa hneď ponáhľal k nemu. „Pán doktor, vaša tvár...“

„To nič nie je....“ Cezare upokojujúco položil ruku na jeho plece, „pôjdeme domov, tu už našu pomoc potrebovať nebudú...“  

predchádzajúca časť       nasledujúca časť