Botticelliho anjel 5. kapitola 1/3

pár: pacient/doktor
Luca/Cezare Buonarroti
18. stor.
obsah: Cezare je mladý lekár, (nemanželský syn šľachtica, kt. mu zaplatil štúdiá), žije pokojným životom v jednej z dedín patriacich k otcovmu panstvu.Počas jednej cesty do mesta nájde na ceste, mladého chlapca v bezvedomí,  jeho meno je Luca (17) a už od narodenia sa po svete potĺka sám, pracuje u krčmárky v dedine, u ktorej má podľa jej slov dlh, Doktor sa potom, ako zistí v akých podmienkach žije rozhodne mladého muža ujať a pomôcť mu... Čím však sám seba uvrhne do veľkého pokušenia, lebo chlapcova prirodzená nevinnosť a jeho mladého telo v ňom prebúdzajú dlho potláčanú vášeň...

taliansky historický slash

po mojej korektúre, príprava na knižné vydanie.

Pre ell, Nade.

Antonia našiel v jednom z tých podnikov s dámskou spoločnosťou.

Počas takýchto večerov zvyčajne nebýval doma, Cezare so skúsenosti vedel, kde ho má hľadať.

„Vitaj...“ pozdravil ho jeho priateľ, večne dobre naladený dobrodruh, bývalý vojak a muž, ktorý sa v tomto kraji zaoberal vyšetrovaním, rôznych prípadov a zhromažďovaním informácií.

A práve teraz si zrejme užíval zaslúžené voľno, o čom svedčilo aj to, že na jeho kolenách sedela pekná plavovláska a pomerne sebaisto mu dávala najavo svoju náklonnosť.

Antonio bol mnohými odsudzovaný, no bol to doktorov dobrý priateľ a nech bol akýkoľvek, za každých okolností stál pri ňom, pripravený pomôcť mu.

Cezare nepochyboval, že tu nechá celu svoju výplatu a možno ešte omnoho viac, ak sa mu na to naskytne príležitosť.

„Aj ja ťa rád vidím... Môžem si prisadnúť?“

„Samozrejme...“  bez váhania ho pozval k svojmu stolu.

Cezare si sadol na miesto oproti nemu. A snažil sa ignorovať tmavovlásku, ktorá mu dala znamenie, že by mu rada robila spoločnosť, no on jej len zdvorilo kývol na pozdrav a nechal ju pokojne prejsť.

„Povedz, aké je to stať sa barónom...“  opýtal sa ho Antonio.  

Nikdy neskrýval nepriateľský postoj k jeho otcovi, smrť starého baróna bola preňho skôr dôvodom na oslavu, no Cezare sa nikdy nedozvedel čo bolo dôvodom tohto jeho nekompromisného  postoja. Predpokladal, že nejaký trest, ktorého on sám nebol svedkom počas svojho štúdia alebo niečo podobné, čo čiastočne mohlo vyvolať ten typ nenávisti voči mužovi, ktorý bol jeho otec. Čo však neznamenalo, že rovnaké pocity prechovával aj voči menu. Antonio dokázal tieto veci oddeľovať, za čo mu bol vždy vďačný, lebo nie u všetkých ľudí sa stretol s pochopením tohto druhu.

„Zložitejšie než som si myslel...“ priznal Cezare napokon, a aj keď neprijal tú pôvodnú spoločnosť, nič nenamietal voči ryšavému dievčaťu, rýchlo vybavilo jeho objednávku, pričom sa naklonilo tak, aby mu umožnilo prezrieť si to, čo by mohol v dohľadnej dobe získať, ak by o to prejavil záujem. Doktor sa ňu však len usmial. A nepožiadal o nič viac než o svoju objednávku.

„Si šťastný človek, Buonarroti...“  povedal mu vrelým hlasom Antonio a potľapkal ho po pleci, tak akoby sa vôbec nič nezmenilo. Bolo príjemné počuť to od neho.

Cezare si odpil zo svojho vína. Prial si, aby rozhovor s priateľom utíšil túžbu, ktorá v ňom dnes večer rezonovala až príliš prudko. No jediné, na čo dokázal myslieť bol Luca. Už teraz mu ten chlapec chýbal a ani len netušil, ako sa tak rýchlo dokázal zapísať do jeho srdca?

A prečo práve on, ktorý je preňho už aj tak veľkým pokušením, vyslovuje sľuby, na ktoré by on nemal reagovať?

Akoby bolo možné to len tak ľahko zastaviť, keď mal pri sebe toho krásneho chlapca, ktorý bol snáď odpoveďou na všetky jeho tajné túžby.

Tie jeho oči, ten pohľad a spôsob, akým mu dal najavo, že by bol ochotný...

Tep sa mu zrýchlil, celé jeho telo akoby priam prežívalo horúčku, z ktorej sa nedokázal len tak ľahko vyliečiť.

Mal pocit, akoby ho videl pred sebou.

Usmiateho a plného života.

Akoby ho opäť cítil vo svojom objatí.

„Nebuď si tým taký istý...“  pomaly sa vrátil späť do prítomnosti a trochu oneskorene zareagoval na priateľovu poznámku.

Antonio sa naňho len usmial. Pritiahol si svoju spoločníčku k bozku a doktor nejaký čas len pomaly pil víno, a nechal ho venovať sa zábave.

Nepotreboval nič viac.  A nepochybne by prežil jeden z tých pokojnejších večerov, keby ho tam nezazrel.  Keby na sebe nikdy nepocítil váhu jeho pohľadu.

Cítil ako mu pohár vypadol z rúk.Ako kvapky vína nemilosrdne zasiahli svoj cieľ. A skončili na jeho dosiaľ ešte bezchybnom odeve.

Vstal.

Matne vnímal, ako sa stolička odsunula.

„Cezare, počkaj...“ Antonio mierne pobledol a prepustil svoju spoločníčku zo svojho náručia.

„Nechaj nás, zlatko, až neskôr... až neskôr... dobre...“

„Ako si praješ...“ odvetila mierne odmerane a pomalým elegantným krokom sa od nich vzdialila. Bola to pekná žena, zničená tou prehnanou nádhernou nocí, ktoré sa na nej podpísali.

Antonio šiel za ním, Cezare pocítil jeho ruku na svojom pleci, no nezastal.

Pokračoval neúprosne ďalej až kým sa nedostal k nemu.  K tej osobe, ktorú nevidel celé roky a prial si, aby sa nikdy viac do jeho života nevrátila.

„Pán barón...“ oslovil ho otcov priateľ Alvise. To bolo jediné slušné slovo, ktorým ho dokázal nazvať. Pamätal si aj na iné, ktoré sa nadlho vpálili do jeho mysle.

Kedysi trávil veľa času na otcových pozemkoch a dalo by sa povedať, že si až priveľmi zvykol na jeho pohostinnosť. A bol tam aj v tej dobe, keď sa on vrátil domov, zničený po nevydarenom vzťahu so svojím učiteľom. A mal s ním určitý konflikt, o ktorom vedeli len oni dvaja. Až vtedy pochopil, čo všetko znamená to jeho prekliatie a aké môže mať dôsledky.

Alvise.

Osoba, ktorú si prial zabiť. Prebúdzal v ňom to najhoršie, čo v ňom bolo.

Už vtedy k nemu pociťoval odpor a teraz to bolo ešte omnoho zreteľnejšie a silnejšie.

Chodil si po dedine, akoby mu patrila a všetci sa ho báli viac než otca.  A teraz bol zrazu tu.  Opäť tak blízko neho.

„Nestihol som pohreb vášho otca, veľmi ma to mrzí, úprimnú sústrasť...“

Cezare stroho prikývol.

„Ďakujem vám, no nemuseli ste sa unúvať, pokiaľ viem, žijete predsa v zahraničí a nie je jednoduché cestovať takú diaľku len kvôli nám...“ mladý barón sa ovládol a len s vynaložením veľkého úsilia a pod hrozbou spoločenského znemožnenia.

„Unúval som sa hlavne kvôli sľubu, ktorý mi svojho času dal váš otec...“ začal gróf hneď dobiedzať, ako to mal vo zvyku.

„O tom teraz nebudeme hovoriť, nie je na to vhodný čas...“ odsekol Cezare chladne.

„Áno, iste máte, pravdu... bude lepšie, ak to preberieme neskôr, drahý pán barón...“ aspoň tentoraz sa podriadil jeho rozhodnutiu Alvise, no pohľadom mu dával najavo, že je to on, ktorý mu tým preukazuje láskavosť.

Cezare nepochyboval o tom, že čoskoro môže očakávať oficiálnu návštevu z jeho strany.

predchádzajúca kapitola    nasledujúca časť