Botticelliho anjel 7. kapitola 2/3

pár: pacient/doktor
Luca/Cezare Buonarroti
18. stor.
obsah: Cezare je mladý lekár, (nemanželský syn šľachtica, kt. mu zaplatil štúdiá), žije pokojným životom v jednej z dedín patriacich k otcovmu panstvu.Počas jednej cesty do mesta nájde na ceste, mladého chlapca v bezvedomí,  jeho meno je Luca (17) a už od narodenia sa po svete potĺka sám, pracuje u krčmárky v dedine, u ktorej má podľa jej slov dlh, Doktor sa potom, ako zistí v akých podmienkach žije rozhodne mladého muža ujať a pomôcť mu... Čím však sám seba uvrhne do veľkého pokušenia, lebo chlapcova prirodzená nevinnosť a jeho mladého telo v ňom prebúdzajú dlho potláčanú vášeň...

taliansky historický slash.

 Máme tu obrázok so starším Lucom, podarilo sa mi nájsť iného chlapca.

poznámka: po mojej korektúre, príprava na knižné vydanie.

pre Ester.

***

Počas najbližších troch mesiacov bol  Cezare dosť zaneprázdnený, nielen záležitosťami panstva a stretnutiami s účtovníkom, ale aj výberom nového lekára, ktorý mal zaujať jeho miesto, keďže vzhľadom na okolnosti momentálne nebolo možné, aby sa svojim pacientom dostatočne venoval. Mal už vhodného kandidáta a postupne začínal pracovať na jeho území. Bol to muž vekovo blízky jemu, prišiel aj so svojou rodinou z menšieho mesta a momentálne býval v jeho dome ako jeho nájomník. Bolo preňho ťažké si na to zvyknúť, no vedel, že vzhľadom na terajšiu situáciu, nemá iné východisko, pokiaľ chcel, aby mali dedinčania pri sebe lekára, ktorý si na nich vždy nájde čas. Preňho to nateraz bolo dosť problematické. A ukázalo sa, že v najbližšej dobe bude musieť zájsť aj do mesta, kvôli akejsi záležitosti týkajúcej sa jeho brata. Pátranie po malej Celii sa tiež skomplikovalo, keďže sa ukázalo, že nebola na tom mieste, kde ju  starý barón zanechal.

Dozvedeli sa len toľko, že si po ňu prišiel jej otec.  A jeho sestra mu oznámila, že potrebuje viac času, keď sa odhodlá prezradiť mu jeho totožnosť. Rozhodol sa jej ponechať dostatok priestoru, no Antonio aj tak viedol ich vlastné vyšetrovanie, ktoré ho zhodou okolností priviedlo až do mesta F...

Napísal mu aj istý veľmi významný šľachtic, člen jednej z najvplyvnejších rodín, svojím spôsobom blízky aj kráľovskej rodine. V liste sa nenachádzali žiadne bližšie podrobnosti len to, že ho pozýva do svojho sídla, kvôli prebratiu istej neodkladnej záležitosti. Čo ho samozrejme znepokojovalo.

Účtovník mladého baróna ubezpečil o tom, že sa nejedná o žiadne ďalšie dlhy, takisto aj sestra skôr hovorila o tom, že šlo o rodinu, s ktorou ich brat nadobudol spoločenské styky istého druhu, čo rozhodne nebolo na zahodenie, hlavne teraz, keď Alvise čoraz častejšie navštevoval jeho sídlo,  No postupne sa začínala sezóna a aj gróf sa uchýlil skôr do mesta, preto nepredpokladal, že by počas jeho neprítomnosti robil problémy na panstve.

Cezare mal byť prvý raz v spoločnosti tých ľudí, aj on bol pozvaný na pár menej významných večierkov a chystal sa navštíviť ich mestský dom. Nikdy predtým tam nemal možnosť vstúpiť. Vedel, v ktorej lokalite sa to nachádza, no pôvodne to bol dom patriaci k majetku otcovej manželky, preto to bolo miesto, kam nikdy nemal prístup. Ani počas svojho štúdia ho tam otec nikdy nepozval.

Možno preto sa nemohol zbaviť nepríjemných podozrení, čo by tam práve teraz mohol nájsť. Obzvlášť preto uvítal to, že Luca mu na tejto ceste robil spoločnosť. Jeho chlapec usilovne študoval, zaslúžil si aj nejaké rozptýlenie. Písanie mu šlo dosť ťažko, dostať sa s tým natrápil, no nevzdával to a Cezare si s ním vždy rád posedel.

Čím viac času s ním strávil, tým si bol istejší, že toho chlapca dokáže milovať a viac než ochotne urobí preňho všetko, čo bude v jeho silách.  Prísľub jeho prítomnosti znížil všetky obavy na znesiteľnú úroveň.

***

„Pôjdeme po starej ceste?“ opýtal sa ho Luca, keď ráno nasadli na kone.

„Áno, tak to bude najlepšie...“ odsúhlasil túto možnosť mladý doktor. Cezare mal v úmysle cestovať naľahko, bez akejkoľvek zbytočnej pompéznosti a všetkých tých záležitostí spojených so zvyčajným predvádzaním sa mnohých mladých šľachticov. 

Cesta bola pre nich oboch príjemným zážitkom. Ich kone sa rýchlo prispôsobili spoločnému rytmu. Občas spomalili, dali si prestávku, ak mali na to chuť. Nebolo nutné sa ponáhľať.

Cezare opäť cítil tú voľnosť spojenú s jeho predchádzajúcim životom. Cestoval takmer ako obyčajný človeka takto mu to vyhovovalo.

A Luca bol po jeho boku.  Nemohol si priať nič viac než zotrvávať v jeho milej spoločnosti, čo najdlhšie.

***

Pršalo, keď vstúpili do mesta. A kým našli tú ulicu, na ktorej stál pomerne veľký dom, ktorý najčastejšie využíval práve jeho nevlastný brat, bol už takmer večer.

Sluhovia mu povedali, že brat tam mal len jedného správcu a dalo by sa povedať, že sa priveľmi nezaťažoval tým, ako bude dom udržiavaný. Čo bolo hneď na prvý pohľad vidieť, lebo bolo viac než očividné, že toto sídlo by si vyžiadalo opravy.

„Tak vy ste barón Grimani...“ privítal ho  pomerne chladne starší, tučný muž.

„Áno, som...“  Cezare  mu pohľadom dával najavo, že spôsob, akým ho oslovil nie je práve najvhodnejší a takisto aj jeho tón nezodpovedal tomu, čo by si on prial počuť. 
Dal mu najavo svoju nespokojnosť.

Ten muž si však z toho nerobil ťažkú hlavu, len zamumlal niečo v tom zmysle, že je všetko pripravené.

predchádzajúca časť  nasledujúca časť