Vtedy som mala ten pocit 4. kapitola 1/3

fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle
obsah: "Vtedy som mala ten pocit, že by som mohla byť pre niekoho dôležitá. A nemýlila som sa, ale všetko bolo napokon inak, ako som si pôvodne myslela."

varovanie: HET

 Pre Farah.

poznámka: po mojej korektúre, príprava na knižné vydanie.

„Tom...“ hlesla rozrušene.

Dotkol sa prívesku, ktorý mala na krku.

„Dary smrti, zaujímať sa o ne, môže byť nebezpečné...“

No stačilo to na to, aby sa jej zrýchlil dych.

„Nemyslela som tým nič zlé...“ hlesla Myrtla rozrušene.

„Nemusíš mi to vysvetľovať, rozumiem tomu veľmi dobre...“

Tom pomaly odtiahol ruku.

Myslela si, že odíde a nechá ju na pokoji, tak ako všetci.  Ale on to neurobil. Prudko ju otočil smerom k zrkadlu.

„Čo vidíš?“

„Nerozumiem...“

„Odpovedz!“

Cítila v jeho hlase nebezpečný podtón. Vyzeral zrazu takmer hrozivo, akoby prvý raz spoznávala túto stránku jeho povahy. Zjavne sa dostala ďalej než bolo vhodné a snažila sa jeho hnev zmierniť, bol to inštinkt, ktorému sa nedokázala ubrániť.

Objala ho okolo pliec a oprela si svoju hlavu tak, aby sa naňho mohla dívať. Bol jej oporou, práve on teraz bránil tomu, aby sa úplne poddala svojim pocitom, aj keď to sám zrejme ani vôbec netušil.

Kým on stále hľadel do zrkadla, ona ho len pozorovala.

„Nie som si istá, zmysly nás niekedy klamú...“ 

Pomaly prikývol.

„Nezabúdaj na to...“

Zjavne spokojný s jej odpoveďou, stiahol jej ruky zo svojich pliec.

„Neboj sa, nezabudnem...“ vyhlásila hrdlo. Do jej hlasu sa vkradla tá sila, ktorú v sebe dnes mala. Tá, ktorá ju ovládla natoľko, že mu dokázala aspoň istý čas čeliť.

No skôr než to stihla vôbec dokončiť, vedela čo chce urobiť, po čom skutočne túži. A on to zrejme vedel tiež.

Pobozkali sa. Nebolo nutné o tom ani premýšľať. Skrátka sa to zrazu stalo.

Musela sa oprieť o stenu, aby nestratila rovnováhu. Stiahla ho za sebou. Cítila tlak jeho tela na svojom. Jeho bozky, dnes boli iné, omnoho dospelejšie. A v jej mysli rezonovalo niečo zvláštne, niečo ako prítomnosť akejsi neviditeľnej sily, ktorá sa stiahla vždy, keď sa k nej pokúsila priblížiť. A jeho bozky niesli v sebe pečať trestu. Snažila sa na ne odpovedať. Zjemniť ich svojím vlastným pričinením. Nepodarilo sa jej to. Nechala sa uniesť  jeho prudkosťou, ďalej než kedykoľvek predtým. A dotyk jeho rúk tiež strácal na nevinnosti. Nevedela, či to chce alebo nie.

Bola zmätená. No nebola schopná urobiť nič iné, len čakať na jeho rozhodnutie. No potom zrazu prestal. Pustil ju a odstúpil od nej a nejaký čas sa na ňu díval, tak akoby ju nenávidel.

Márne sa snažila chytiť dych. Pulzovanie bolesti rezonovalo hlboko v nej.

Nič nepovedal. Tentoraz ju už skutočne nechal osamote. A ona pomaly klesla na zem. Nejaký čas tam len tak sedela, neschopná čokoľvek urobiť.

Nevedela koľko času presne prešlo, ale keď opustila svoje dočasné útočisko, nevzbudila podozrenie, svojím neskorým príchodom, stalo sa niečo omnoho dôležitejšie než jej neskorí príchod, v jej mysli rezonovali slová, ktoré zaznievali zo všetkých strán... ĎALŠÍ ÚTOK...

predchádzajúca kapitola        nasledujúca časť