Botticelliho anjel 9. kapitola 3/3

pár: pacient/doktor
Luca/Cezare Buonarroti
18. stor.
obsah: Cezare je mladý lekár, (nemanželský syn šľachtica, kt. mu zaplatil štúdiá), žije pokojným životom v jednej z dedín patriacich k otcovmu panstvu.Počas jednej cesty do mesta nájde na ceste, mladého chlapca v bezvedomí,  jeho meno je Luca (17) a už od narodenia sa po svete potĺka sám, pracuje u krčmárky v dedine, u ktorej má podľa jej slov dlh, Doktor sa potom, ako zistí v akých podmienkach žije rozhodne mladého muža ujať a pomôcť mu... Čím však sám seba uvrhne do veľkého pokušenia, lebo chlapcova prirodzená nevinnosť a jeho mladého telo v ňom prebúdzajú dlho potláčanú vášeň...

taliansky historický slash.

 Máme tu obrázok so starším Lucom, podarilo sa mi nájsť iného chlapca.

poznámka: nežné dnes som spustila lavínu, tak teraz už radšej nežne...

po mojej korektúre, príprava na knižné vydanie...

Láskal ho. Nežnými bozkami pomaly uctieval telo svojho milovaného. Počúval jeho slastné stony. Cítil to prudké prebudenie svojich túžob, život v ňom prudko pulzoval.

Ich pery sa opäť spojili. V súhre, ktorú on sám vnímal ako počiatok svojho vlastného pádu. Kvôli tomuto anjelovi by obetoval všetko.Nič by mu nedokázal odoprieť. Stačilo len, aby vyslovil prianie a on bol pripravený urobiť všetko, aby ho potešil.

Kúzlo medzi nimi naplno prejavilo svoju moc a on sa cítil úplný, keď si ho mohol posadiť na kolená. A takmer hravo ho opäť spoznávať, cítil jeho tvrdosť vo svojej ruke a milovať ho. Hlbšie bozky. Blízkosť bezraničnej túžby, ktorej podliehali obaja celkom ochotne.

„Prosím,“ pošepol mu Luca a on vedel o čo žiada, obaja cítili to pulzovanie, ktoré nemilosrdne pohlcovalo aj jeho. Nemal v úmysle rozpútať búrku, no stalo sa a on jej podľahol, nechal sa ňou strhnúť aj napriek všetkému a videl len jeho. Len svojho nemilosrdného anjela.

Dovolil mu nadvihnúť sa, spomalil svoje láskaniea pripravoval si ho. Pretože vedel, že sa naňho chce posadiť a aj to urobí. Dával mu to jasne najavo čo potrebuje.

„Cezare, ... ja... prosím... ja....“ vzlykal Luca. A jeho nevinnosť akoby sa pozvoľna vytrácala, keď sám dovolil, aby... No neprišlo už žiadne bodnutie viny.

Žiadne obavy.

V jeho očiach čítal, túžbu podobnú tej jeho.

Nezameniteľnú.

Nenásytnú.

A presne tá istá túžba ho nútila, dovoliť mu preniknúť do jeho tela a cítil ako sám podlieha hlasu slasti. Ako neúprosne volá po jej naplnení. A aj on ju privítal spolu s ním.

Jej prudkosť spoznal pri pohľade do mladíkových očí. Bolo v nich všetko čo potreboval vedieť. Boli naplnené tým svetlom, ktorým bol neúprosne priťahovaný. Jeho milý sa oňho opieral. Premožený slasťou a on cítil jeho zrýchlený dych na svojom pleci.

Položil ruku na jeho chrbát, jemne ho hladil, dotýkal sa tej zamatovej jemnosti.

Oddychovali spolu v tichu, ktoré ich napĺňalo nádejou, že raz... že možno počas všetkých tých ďalších dní, budú obaja mať aspoň niečo, čoho sa budú môcť držať.

Cezare bol šťastný. Absolútne uvoľnenie, ktoré prežíval, keď objímal svojho chlapca, bolo opojnejšie ako to najlepšie víno.

„Však nemusíte nikam ísť... však dnes so mnou ostanete...“ prosil ho temný anjel, keď pocítil jemný tlak, spojený s ich rozdelením.

„Ostanem...“ prisľúbil mu pokojne.

„Som veľmi rád...“ povedal mu Luca a venoval mu jeden z tých nežnejších bozkov.

„Aj mne bude cťou tráviť čas s vami, mladý pane...“

Luca sa usmial. Jeho úsmev bol krásny. Nič ho nemohlo nahradiť.

A Cezare sa tiež prichytil pritom, že po dlhom čase aj on dovolil úsmevu, aby rozjasnil jeho tvár. Chcel stráviť celý deň s ním a venovať sa mu. Spoznávať svojho chlapca na všetkých úrovniach.

Odpoveď od jeho sestry  na jeho pozvanie do mesta neprišla, zjavne preto, že až tak veľmi neobľubovala písanie, nepochyboval o tom, že príde, za svojím dieťaťom a bude musieť doriešiť ešte túto záležitosť.

Obzvlášť preto bol ochotný prijať akúkoľvek zámienku na oddych, ktorý nutne potreboval. Cítil ako ten tlak naňho dolieha a nič nebolo preňho lepším liekom, než nežná prítomnosť jeho zmyselného anjela.

 predchádzajúca časť      nasledujúca časť