 | ||
| MEDZIDIEL |
Pár: Harry
Potter/Severus Snape
Obsah: „Havran, ktorý ovláda myšlienkové vedy.“
Varovanie: romantika, Snapov
pohľad
„jarný bonus
2“
Potter to musel urobiť.
Nedokázal si pomôcť, keď sa dozvedel, že tá študentka,
menom Edith Wiliamsonová, sa
nevrátila z Rokvillu.
Vrhol sa do toho úplne po hlave, absolútne bez
rozmyslu.
A Severus Snape ho nechal odísť samého, kvôli
zranenej hrdosti.
Kvôli jednej z tých zdanlivo bezvýznamných hádok,
keď boli vypovedané slová, ktoré ani nemyslel vážne.
„ZMIZNI MI Z OČÍ!“ to mu profesor elixírov povedal,
ako posledné, predtým, než došlo k tej
udalosti.
„AKO CHCEŠ, SEVERUS, AKO CHCEŠ...!“ kričal naňho jeho
mladý priateľ.
Samozrejme, musel mať posledné slovo.
Profesor elixírov ľutoval, že sa nechal uniesť
a dovolil mu odísť od neho v takom zúfalom rozpoložení.
Akoby zabudol na temnotu a jej stvorenia, akoby
prestal veriť, že by mu mohli ublížiť, teraz keď bol Temný pán preč.
Táto rozprávka už dávno nebola skutočnosťou.
Temné bytosti, zmätené a slepé bez jeho vedenia,
sa ešte stále potĺkali po skupinách na rôznych miestach a objavovali sa
správy o útokoch, nepochybne vyvolaných hnevom a pocitom, že už
nemajú čo stratiť, prekliaty tým, že ho nasledovali až do samého konca. Mnohí z nich
prejavili viac vernosti voči nemu než jeho najoddanejší služobníci.
Počas týchto dní mal však aj Severus možnosť
mnohokrát zaplatiť za svoje slabosti, veľakrát cítil ich dosah, keď videl, ako
tam jeho partner leží, zbavený vedomia a takmer na pokraji medzi životom a smrťou.
Nejaký čas sa takmer obával toho, že jeho priateľa opustilo to jeho povestné
šťastie.
Po dlhom čase niekomu dovolil, aby ho v škole
zastúpil a celú svoju energiu venoval tomu, aby dohliadol na liečebný
proces svojho partnera. Niekoľko nelegálnych zmesí takmer na hranici zákonnosti
vytvoril preňho takmer na mieru.
Riskoval tým hnev ministerstva, no nič ho nemohlo
odradiť od jeho úsilia, pomôcť Potterovi prežiť.
Práve dnes čakal na výsledky o jeho zdravotnom
stave.
„Aké sú výsledky posledných testov?“ opýtal sa, keď
konečne sedel v tej malej kancelárii, blízko jedného zo svojich bývalých
študentov.
On sa sústredil hlavne na elixíry, ktoré bolo nutné
preňho čo najskôr prispôsobiť.
Bežné záležitosti týkajúce sa liečby ponechal v rukách
liečiteľov a bol len ich nezávislým konzultantom.
To bolo jeho pole pôsobnosti.
„Bolo to odovzdávacie vlkolačie uhryznutie...“
informoval ho liečiteľ Pye, momentálne oficiálne zodpovedný za Potterovu
liečbu.
Vedel, čo to znamená, v ňom samom to vyvolalo tú
známu príchuť trpkosti a spomenul si na to, že z vlkolakmi nemal
nikdy dobré vzťahy a obzvlášť od istého času k nim pociťoval značnú
nechuť.
Spájajúcu sa s Graybackom a Lupinom a iným
príslušníkom tohto preňho možno až príliš problematického druhu.
Nič také však nespájal s tým idiotom Potterom,
ktorého by najradšej...
Ani tú myšlienku radšej nedokončil, nebolo to nutné,
pretože on sám najlepšie vedel, čo naňho platí.
„Rozumiem, Pye...“ odsekol Severus chladne
a tváril sa, akoby sa ho to vôbec netýkalo, so svojím typicky
nepreniknuteľným výrazom svojho bývalého študenta dokázal aj teraz dokonale
zmiasť.
„Bude môcť žiť normálny život, ak mu pomôžete a
vy predsa dokážete namiešať dokonalý
antivlkolačí elixír...“
„Áno, dokážem, nepochybne, áno...“ Severus bol ochotný
s ním za istých okolností súhlasiť.
„Neznamená to, že by sa na vašom vzťahu malo niečo
meniť, môžete byť pokojný, nijako to neovplyvní vás život, pokiaľ budete
ochotný priať isté... povedzme, že nové komplikácie...“ rýchlo ho ubezpečoval
Pye.
Podráždilo ho to a túžil si na ňom vyliať zlosť.
Ako si mohol myslieť, že by ho opustil kvôli tomu?
A čo sa vôbec on má starať do toho, aký bude
teraz ich vzťah...
Potom všetkom, že by dovolil, aby len tak ľahko unikol
z jeho dosahu?
Nie, to by nikdy nedopustil.
Bol to jeho partner.
Či už s vlčou hlavou alebo bez nej, na tom sa nič
nezmení.
Ten jeho svojhlavý kolega, ktorý si aj tak vždy urobí
po svojom, a on potom musí znášať všetky následky patrí k nemu. O tom
sa už pri viacerých príležitostiach stihol presvedčiť a neprial si to za žiadnu cenu zmeniť.
Potter zachránil to dievča, to bol fakt, ktorý ho
nepochybne aspoň krátkodobo uspokojí. Nič sa jej nestalo a nečelila tej
istej hrozbe ako on. Unikla takpovediac o vlások.
A on musel vynaložiť skutočne veľké úsilie, aby
si na nej kvôli tomu nevylial zlosť.
No práve teraz sústredil svoju pozornosť hlavne na tie
posledné, vcelku odborné, záležitosti.
Po skončení konzultácie s liečiteľom sa šiel
pozrieť na svojho partnera.
Hneval sa naňho aj na seba, ale nebol ochotný ho práve
teraz trestať.
Na to bude čas neskôr a on si ho vo vhodnej
príležitosti vyberie.
Potter aj naďalej spal liečivým spánkom, tak to bolo
preňho dobré a nebol dôvod to zatiaľ meniť.
***
Prišiel ten deň, keď sa
Potter konečne prebral.
Plánoval s ním
hovoriť o toľkých veciach, no nechcel ho zaťažovať svojím vlastným hnevom
a výčitkami.
Nebol na tom dosť dobre
na to, aby to s ním zdieľal.
Severus sa sústredil
hlavne na to, aby zabránilo tomu najhoršiemu, ďalším trvalým stopám
a následkom zranení.
Nezhováral sa s ním o ničom
podstatnom..
Obával sa, že ak teraz
začne, nedokáže prestať a povie mu všetko, úplne všetko, čo sa v ňom
nahromadilo za posledné dni.
Dni plynuli.
Potter bol bledý
a slabý, zotavoval sa pomaly, takmer akoby ho niečo sťahovalo hlbšie do
temnoty.
Na niektoré veci reagoval
prudko, iné vítal takmer s neprirodzenou radosťou.
„Otvor ústa a vypi
to...“ prikázal mu stroho, pravidelne za ním chodieval s ďalšími elixírmi.
Potter dosť zle reagoval
na chute, ktoré mu nevyhovovali, no nebolo možné s tým nič urobiť, aspoň
nie v najbližšej dobe.
„Ďalší elixír?“ opýtal sa pomerne mrzuto.
Profesor elixírov sa
zamračil.
„Áno, Potter, ďalší elixír...“ zopakoval
chladne.
A dotkol sa ho
pohľadom, z ktorého by každému študentovi prebehol po chrbte mráz.
Potterovi však prešiel po
tvári náznak úsmevu, len veľmi slabý.
Severus opäť postrehol
náznak spokojnosti v tých jeho zelených očiach.
„Až do dna...“ pokračoval
neúprosne a priložil mu fľaštičku k perám.
Harry po skúsenostiach
z nedávnych dní už veľmi nechutnal, skôr rýchlo pil, aby to mal čo najskôr
za sebou.
Hneď potom Severus
odišiel späť do svojej dočasnej dielne v nemocnici pripraviť všetko na
ďalšiu dávku, sa nemohol zdržiavať malichernosťami.
Musel toho ešte veľa
urobiť, aby ho z toho dostali niektoré orgány, ktoré Potter bude ešte
potrebovať.
***
„Mám strach...“
Povedal mu Harry noc pred
svojou premenou.
Nespal, neustále sa
obracal z jednej strany na druhú, cítil ho blízko seba, tisol sa
k nemu, takmer akoby dúfal, že on môže zabrániť tomu, čo bolo preňho
nevyhnutnosťou.
„Bez elixíru to bude ako,
keď Remus... Čo ak sa niečo stane, ak sa odtiaľ nejakým spôsobom dostanem...“
Severus by inokedy nebol nadšený
tým, že v ich spoločnej posteli zaznelo to, meno, no tentoraz to mienil,
vzhľadom na jeho stav, tolerovať.
„To je pochopiteľné, no
nebudeš sám... dohliadnem na teba... Nikam mi neujdeš, budem ťa strážiť po celú
noc...“ pripomenul mu majster elixírov tú skutočnosť, že už z neho viac
nespustí oči.
Potter už videl premenu
a nepochybne to v ňom nevyvolávalo práve tie najlepšie spomienky.
Obzvlášť preto, že počas
prvej premeny, nebude môcť použiť antivlčí elixír, vzhľadom na istú komplikáciu
v jeho stave, to vyzeralo tak, že sa bude musieť premeniť na kontrolovanom
území a hlavne po prvý raz, čeliť vlkovi, ktorý sa po prvý raz skutočne prejaví
so všetkým, čo k tomu patrí.
„Budeš havran?“ opýtal sa
ho.
„Áno, použijem svoju
podobu na to, aby som ťa mohol pozorovať... na chránenom území...“ zopakoval mu
to, o čom hovorili v posledných dňoch, no zjavne to potreboval všetko
počuť ešte raz.
Bolo zvláštne, že sa
chystal robiť niečo, čo predtým vykonával Potterov otec spolu so svojimi
priateľmi.
Nikdy by si nebol pomyslel,
že aj on bude raz prežívať podobné noci, no čo sa týkalo Pottera, priťahujúceho
problémy, bolo nutné kontrolovať aj kontrolované územie.
„Havran ovládajúci
myšlienkové vedy...“ pripomenul mu svoj posledný tromf.
Myseľ vlkolaka, ani
zďaleka nebola preňho prekážkou, stimulovať ju a tým zabrániť akýmkoľvek
deštruktívnym reakciám nepovažoval za problémovú záležitosť.
To ho zrejme upokojilo,
aspoň natoľko, aby ho pobozkal a dovolil si mu okrem spánku ponúknuť inú
alternatívu.
Severus ho objal, keďže
usúdil, že Potter to práve teraz nutne potrebuje.
Nebolo pochýb o tom, čo mu pomôže zabudnúť na strach.
Jeho telo mu dychtivo
vychádzalo v ústrety, prenikal hlboko doňho, čoraz tvrdšie a neúprosnejšie,
no on si to práve teraz tak žiadal, bolo to súčasťou blížiacej sa premeny.
A spoločná slasť
bola pre nich oboch liekom, ktorý ich pripravil na všetky komplikácie spojené s tou nocou.
Neskôr...
Havran sediaci na najvyššom
konári, pozoroval vlkolaka, vpíjal sa pohľadom do tej temnej postavy.
A vlk mu odpovedal, svojím vlastným
spôsobom reagoval na jeho dohľad.
Cítil ho a dával mu
najavo, svoju zvedavosť a takmer až hravosť, spojenú s tou
osobnosťou, ktorú mal tento nový tvor.
Noc sa pomaly chýlila ku
koncu. Tá noc, počas ktorej vlkolak napokon ležal pod stromom a priam
túžobne sledoval havrana.
