Vtedy som mala ten pocit 15. kapitola 2/3

fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle
obsah: "Vtedy som mala ten pocit, že by som mohla byť pre niekoho dôležitá. A nemýlila som sa, ale všetko bolo napokon inak, ako som si pôvodne myslela."

varovanie: HET

 pre Farah a M.K.

poznámka: po mojej korektúre

Spoločne prišli do nemocničného krídla. Každý jeden krok bol bolestnou predzvesťou toho, čo malo prísť. Nebola silná, teraz nie, Tom v nej zlomil istú časť jej pôvodného odhodlania, no nič nebolo horšie než to čo mala možnosť vidieť práve teraz.

 „Molly...“ hlesla Myrtla zdesene. Obávala sa toho od prvého okamihu, ako sa profesorka dotkla jej pleca. A hoci to tušila, nechcela si to pripustiť, až kým sa neskláňala nad ňou. Hľadela na kamennú podobu svojej priateľky, hlboko otrasená a zdesená tým, že k niečomu takému došlo práve teraz, keď si všetci mysleli, že sa to už skončilo...

„Dostane sa z toho, však?“ opýtala sa rozochveným hlasom, neposlúchala ten hlas, ktorý jej hovoril, že toto bude zrejme iné, pretože bolo priam neznesiteľná na to myslieť a neprepadnúť sa pritom do nekonečnej prázdnoty.

„Teraz je predčasné o tom hovoriť...“  skonštatovala profesorka smutne.

A ona len pomaly prikyvovala. Takmer akoby zbavená schopnosti myslieť pri pohľade na to, čo mala pred sebou.

No časť z nej akosi chýbala, nebolo celkom jasné aká veľká, ale nepochybne to bolo horšie zranenie, než to čo mali tí ostatní kamenní spolužiaci.

Nevedela aké to teraz je, keď je skamenená, či tá rana spôsobí smrť alebo ona sama ostane uzavretá v tom jedinom momente tesne pred... Alebo snáď... možno ani oni odborníci na tento druh kliatob nevedeli, ako to s ňou napokon dopadne...

Musela sama sebe pripomínať, že bude v poriadku, že len spí a čoskoro bude prebudená, keď konečne dokončia ten elixír, no s tým mohli počítať tak koncom roka, keď mandragory konečne budú pripravené. A možno dokážu urobiť niečo, aby aj to čo chýba bolo nahradené, vedia predsa toho viac než muklovia, musia si s tým poradiť... Chcela tomu veriť, nemohla inak. A to, že okrem profesorky je tam aj niekto iný si uvedomila, až keď k nej Dumbledore prehovoril láskavým hlasom:

„Našli sme pri nej kus papiera s akýmsi číslom a tieto znaky... Viete, čo to znamená? Mrzí ma, že vás s tým musím zaťažovať, slečna Warrenová, ale predpokladám, že práve vy budete poznať odpoveď na túto otázku...“  

Ukázal jej papier a spolu s ním aj prívesok, ktorý veľmi dobre poznala.

„Áno, viem...“ pripustila Myrtla, párkrát sa zhlboka nadýchla a vydýchla, kým bola schopná pokračovať.

„Požičala som Molly, môj prívesok... ja, dostala som ho od rodičov, niečím ju zaujal, asi sa jej podarilo niečo objaviť v niektorej z kníh v knižnici, takto ona označila príslušnú stranu a názov, je to taká šifra... Čarodejné šperkárstvo strana 325...“  vyčítala to z toho lístku, keďže tieto jej záznamy poznala ešte z toho predchádzajúceho obdobia a ona sama ju naučila robiť si tieto poznámky. Nepredpokladala, že by táto malá lož týkajúca sa predchádzajúceho vlastníka prívesku bola pre Dumbledora dôležitá. S Tomom to aj tak nemalo nič spoločné a posledné po čom túžila bolo, aby si myslel, že sa mu snáď chce pomstiť za to ako sa k nej naposledy zachoval. No musela si byť istá, tak sa pre istotu ešte opýtala:

„Má... má... to, že ten prívesok mala pri sebe niečo spoločné s útokmi?“

Profesor transfigurácie pomaly poznamenal: „Nevyzerá to tak, len som chcel vedieť, odkiaľ to mala pre prípad, že by to náhodou s tým súviselo, no nepredpokladám, že toto nebude ten prípad...“

Myrtla sa opäť zmohla len na ďalšie prikývnutie.

„Ďakujem vám, prívesok si môžete vziať... O svoju kamarátku sa neobávajte, nevyzerá to dobre, ale stále je to liečiteľná...“ ubezpečoval ju profesor a ona mu bola skutočne vďačná za to, že jej to práve teraz povedal.

Pocítila na dlani dotyk prívesku. Vložila si ho do vrecka, nespokojná s tým, že sa k nej vrátil takýmto spôsobom.

Mrzelo ju, že im nemôže viac pomôcť, že nemá ani tušenia, kto by mohol byť za tými útokmi. Už dávno ju to akosi prestalo zaujímať, lebo myslela len na Toma a všetko ostatné bolo zrazu menej podstatné.

***

Nedbala na zákazy ani na bezpečnosť, túžba vidieť ho bola silnejšia než jej odhodlanie, lákavejšia než akékoľvek nebezpečenstvo spojené s novými útokmi. A keďže on jej napriek všetkému odpovedal a bol veľmi milý, chápavý, takmer akoby sa nič nestalo, písal si s ňou ako jej dobrý priateľ, akoby každé z jeho slov, bolo pre ňu liekom a útechou. A ona nechcela byť sama, nie počas tohto večera, keď sa obávala o život svojej kamarátky, keď bola opäť nútená poradiť si bez nej.

Ani nevedela ako presne sa tam ocitla, no požiadala Toma o heslo a šla na to miesto, ktoré pôvodne označil ako to, kde by sa mohli stretnúť.

Stál tam, neďaleko tej momentálne prázdnej nádrže.  Tak pokojne, tak vyrovnane, akoby sa ho nič nemohlo dotknúť.

Pomaly sa obrátil tvárou k nej. Cítila, akoby jej niečo zovrelo hrdlo.  

„Tom...“ oslovila ho Myrtla hlasom slabším než kedykoľvek predtým.

„Nie je to nič príjemné, že to bola práve tvoja priateľka...“ povedal Riddle celkom bez obalu, no jej to neprekážalo, aj to bol spôsob, ako jej vyjadriť podporu.

„Nuž, áno... je to tak, že to bola práve ona a ja neviem...“ nedokončila to, hlas sa jej zlomil. Len mu dovolila, aby ju objal. Držal ju a ona sa oňho opierala.

Jeho sila bola konfrontovaná s jej slabosťou. Jeho chladná blízkosť s jej nepokojom, ktorý nemohla zastaviť. Nič viac. Žiadne ďalšie slová. Len ticho a on.

Skúsila to, lebo už ani neverila v úspech. Pretože sa cítila taká sama, taká opustená, uprostred toho celého rozruchu. No napokon zavážilo to jednoduché gesto. Nehneval sa, že neprišla, povedal, že to chápe, že vie, prečo to urobila a nebude jej to vyčítať.

Dnes ho potrebovala a on súhlasil. To jediné bolo pre ňu práve dnes podstatné a aj keď ju všetko v jej mysli varovalo, aby za ním nešla, nedokázala odolať. Nie potom, čo sa stalo Molly, nie potom ako si opäť zvykla na to, že má pri sebe niekoho, kto by sa o ňu mohol zaujímať... A nežiadala nič viac len spoločnosť blízkej osoby.

Len jeho dotyk, kdesi na okraji tmy, ktorý pohltil všetko a dovolil jej konečne sa uvoľniť.

Chápavý Tom jej snáď porozumel, kým ten druhý... ten druhý... myslieť naňho bolo teraz zložité a o to horšie, že ich milovala oboch. Aj toho, ktorý ju nenávidel, aj toho, ktorý bol s ňou len napol.  

predchádzajúca časť  nasledujúca časť