Vtedy som mala ten pocit 15. kapitola 1/3

fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle
obsah: "Vtedy som mala ten pocit, že by som mohla byť pre niekoho dôležitá. A nemýlila som sa, ale všetko bolo napokon inak, ako som si pôvodne myslela."

varovanie: HET

 pre Farah a M.K.

poznámka: zatiaľ po mojej korektúre

„Ty nejdeš na čarovanie?“ opýtala sa jej Molly, keď prišlo ďalšie ráno, jedno z tých, o ktoré vôbec nejavila záujem.

„Nie, necítim sa dobre, ostanem ešte nejaký čas tu...“ odpovedala jej Myrtla nie veľmi prívetivo. Nevyspala sa veľmi dobre, potrebovala si ešte nejaký čas oddýchnuť, pretože popoludní plánovala vstať z postele a začať sa opäť venovať škole a všetkému, čo s tým súviselo, no teraz na to vôbec nemala energiu.

„Ospravedlním ťa u profesora...“ ponúkla jej Molly.

„Dobre... dobre...“  obrátila sa na druhý bok, takmer bez záujmu o to, či to skutočne urobí, alebo nie. Nemala chuť s ňou ďalej hovoriť, no Molly sa stále nehýbala. Cítila na chrbte jej pohľad.

„Chcela som ťa ešte o niečo požiadať...“ začala neisto.

„O čo ide?“ zamumlala Myrtla nespokojne, lebo vedela, že inak sa jej zrejme nezbaví.

„Ten prívesok, niečo som objavila a chcela by som si to overiť, ak by si dovolila, aby som si ho požičala...“

„Aký prívesok?“ obrátila sa Myrtla dosť nešetrne smerom k nej.

„Vieš, ten čo ti dali rodičia, ako darček... Dám naňho pozor, neboj sa...“

„Aha...“

Dar od neho. Niečo, čo zrejme nikdy nemala prijať. Niečo, čo na ňu pôsobilo už od prvého okamihu svojou vlastnou mágiou. Toma sa ani nespýtala, či vyriešil ten jej posledný hlavolam, ktorý mu ponúkla, no predpokladala, že teraz na tom už aj tak nezáleží. Nechcel jej hlavolamy, ani nič čo súviselo s ňou, to jej dal jasne najavo, počas toho nešťastného stretnutia. Nemala by ho viac počúvať. Nemalo by ju viac zaujímať ani to, čo sa s tým príveskom stane. Potrebovala nad sebou získať kontrolu a prestať naňho konečne myslieť ako na toho Toma, s ktorým strávila Vianoce. Predpokladala, že nemá ani najmenšiu šancu na jeho návrat.

Myrtla sa posadila, vybrala  prívesok zo stolíka a podala ho Molly. Jej prsty zavadili o pergamen. Aj o ten by sa mala postarať, ale to až neskôr, keď  jej spolužiačka odíde. Keď už raz začala, mala by to dokončiť skôr než stratí silu.

„Tak tu ho máš...“

Na chvíľu sa jej zdal takmer neskutočne ťažký. No keď ho konečne pustila, pocítila takmer nekonečnú úľavu, že ho už nemá viac pri sebe.

 „Dobre, tak... ja už pôjdem, uvidíme sa neskôr, keby si niečo potrebovala...“ rýchlo sa s ňou rozlúčila Molly.

Myrtla po jej odchode vybrala pergamen. Cítila to zvláštne nutkanie spojené s jeho prítomnosťou.

A keď sa naňho pozrela uvidela nový odkaz: 

Kúpelna prefektov

Pribudol aj čas a miesto stretnutia. A bol to nový odkaz, písaný dnes ráno, podľa potvrdzujúceho dátumu, ktorý sa na ňom objavil. A to ešte ani zďaleka nebolo všetko,  postupne sa tam objavili aj ďalšie vety, také tie presvedčovacie záležitosti, na ktoré by mala teraz akože skočiť a byť vďačná zato, že o ňu prejavil záujem. No posledné po čom túžila, bolo opäť ho vidieť. Ešte nebola na to pripravená, už len pri tej predstave sa jej zovrel žalúdok a spomenula si na to všetko...

Neušetril ju ani na konci, vôbec nič jej nedaroval, prvý raz pochopila, čo to vlastne znamená byť humusáčkou a že nie je nutné to slovo vysloviť na to, aby sa tak cítila a nenávidela každú jednu minútu svojej existencie.

Ku koncu opäť neprekonala samu seba a takmer až plakala, s ním to samozrejme ani len nepohlo, nič preňho nebolo dostatočne dobré, dokonca aj jej nápady zmietol zo stola bez toho, aby si ju vôbec vypočul.

Spravodlivé rozhorčenie prešlo jej mysľou. Takže on si myslí, že za ním opäť príde? Len tak akoby sa vôbec nič nebolo stalo.

Hodila pergamen späť do zásuvky a klesla späť na posteľ.

Nemala v úmysle meniť svoje popoludňajšie plány a už vôbec nie kvôli nemu. 

***

Útok. To slovo bolo ráno veľakrát skloňované.

Práve sedela pri raňajkách a bola na seba takmer hrdá, že za Tomom nešla a pritom ju to ani nemrzelo až tak veľmi, ako sa pôvodne zdalo, no nálada jej okamžite poklesla, keď po ňu prišla mladá profesorka astronómie a ona s ňou musela ísť do nemocničného krídla.

Na nič sa jej nepýtala, bola taká zarazená, tým, že prišli po ňu, nedokázala zo seba nič dostať. Ten dobre známy strach sa vrátil.

poznámka: dostávame sa do temnejších častí poviedky...

predchádzajúca kapitola    nasledujúca časť