Pradiarska ulička 19. kapitola

na motívy filmu: "Dom pri jazere"
varovanie: romantika



obsah: po vojne sa Harryho vzťah s Ginny rozpadá, Harry je po vojne traumatizovaný a neschopný vrátiť sa do bežného života, hľadá si nejaké miesto, kde by mohol aspoň na chvíľu uniknúť pred všetkým a zotaviť sa bez toho, aby od neho stále niekto niečo žiadal, preto si vyberie muklovskú agentúru...

Z ponuky si zvolí Pradiarsku uličku, byt Severusa Snapa.

poznámka: poviedka bude vychádzať raz do týždňa ako Otcovská láska.  Pôvodne malo byť niečo iné, no momentálne mám inšpiráciu na toto. 

poznámka 2:   no keďže teploty opäť stúpnu radšej pridávam kapitolu teraz... 

po mojej korektúre

                                    Profesor, bacil, Abequa, Mononoke. 

Harry dokončil svoju motivačnú reč so všetkým, čo k tomu patrilo a doplnil ešte to, čo on sám považoval za dôležité zdôrazniť: „Severus Snape bol tým najstatočnejším mužom, akého som mal možnosť poznať a bolo by veľkou chybou, keby sme teraz zabudli na to všetko, čo pre nás urobil počas druhej čarodejníckej vojny... Pán minister, vy predsa najlepšie viete, čo všetko bolo v stávke a čo všetko bolo nutné obetovať preto, aby sme sa dnes prebúdzali do sveta, ktorý nie je viac poznačený ním...“

Stál pred tým stolom a hľadel do očí mužovi, ktorý práve teraz riadil ministerstvo, hovoril od srdca, nie príliš veľa, ani príliš málo, snažil sa pôsobiť pokojne a sebavedome. A časť z neho sa tak skutočne práve teraz cítila, vedel za čo bojuje a uvedomoval si, že nesmie za žiadnu cenu pripustiť, aby ho práve teraz zradila jeho vlastná myseľ. Bojoval za to každou čiastočkou svojho bytia.

Prekonal tú nervozitu, ktorá sa ho na takýchto miestach zvyčajnej zmocňovala, dotyk dualmancie mu pripomenul, že doma naňho čaká on, že práve od jeho slov závisí ďalší život milovanej osoby.

„Ste skutočne presvedčený o tom, že Severus Snape, bol osobou, ktorú mi práve teraz popisujete, Harry?“  opýtal sa ho Shacklebolt po krátkej prestávke, počas ktorej mu dal dosť času, aby k jeho reči zaujal stanovisko a vyjadril svoj názor.

„Áno, pán minister, som ochotný to dosvedčiť hoci aj pred celým Wizengamotom...“ pevným hlasom odvetil Harry.

„Nemám žiadne pochybnosti o tom, čo som vám práve povedal...“

Nevyhýbal sa mužovmu pohľadu, snažil sa toho Harryho, ktorým bol predtým, aspoň na nejaký čas vrátiť do hry.

„Vy predsa viete, že ja... som bol tam, že som bol svedkom toho všetkého a že som to bol práve ja, komu profesor Snape zveril spomienky, ktoré dopomohli k pádu Temného pána... a sú tu aj ďalšie zásluhy, o ktorých som vám hovoril a ešte viac sa toho dozviete zo  svedeckých výpovedí...“

Shacklebolt prikývol.

„Áno, ten proces, už rozumiem tomu, prečo sa tak veľmi snažíte o jeho obnovu a po vašich slovách a ubezpečeniach, vám môžem sľúbiť, že urýchlim všetky nevyhnutné formality s tým spojené a dostane sa na prvé miesto v našom zozname...“

Harry cítil ako tá hrča obáv z jeho hrude, ktorú dosiaľ držal pod kontrolou a aspoň navonok pôsobil, akoby sa absolútne nič vážne nedialo, náhle ustúpila kamsi do pozadia. Uľavilo sa mu, zaplavila ho takmer nekontrolovateľná vlna radosti.

„Ďakujem vám, pane...“ povedal  Potter napokon, keď videl ako minister vlastnoručne vypísal dané dokumenty a poslal ich na potvrdenie.

„Ak by ste čokoľvek potrebovali, Harry, pokojne sa na mňa môžete obrátiť... ani ja som nezabudol na to aké to bolo, ani na to, že aj teraz je to pre vás ťažké... vaše zranenia, počul som, že sú vážnejšie než sa na prvý pohľad zdalo...“ narážal minister zrejme na to, čoho sa Harry asi najviac obával.

Tie reči, ktoré sa dostali na verejnosť, neboli veľmi povzbudivé aj napriek tomu, že teraz vyzeral viac než dobre, minister Kingsley pociťoval povinnosť sa ho na to opýtať.

„Venujem dostatok času svojej rehabilitácii, pane a vskutku prináša veľmi pozitívne výsledky, no môžem vás ubezpečiť o tom, že viem veľmi dobre o čom hovorím, ak narážate na to, že by sa mi niektoré dôležité veci mohli pliesť...“  uisťoval ho o tom Harry.

„Podľa tohto vášho dnešného vystúpenia vskutku usudzujem, že sa už máte lepšie a zotavujete sa pomerne dobre... Som rád, že pokračujete v liečbe, bola by škoda to zanedbať... “

Shacklebolt si ho ešte nejaký čas premeriaval tým skúmavým pohľadom bývalého aurora.   Nebolo to príjemné, no vydržal to až do konca.  A začne sa mu uľavilo, keď ho napokon minister s chápavým úsmevom prepustil.

Hermiona a Ron naňho čakali pred kanceláriou.

Aj oni dvaja mali za sebou rozhovor s ministrom, obaja sa na to svedomito pripravovali, keďže bolo nevyhnutné, aby ho v takejto situácii sprevádzali. Chcel s nimi hovoriť osobitne, nepochybne preto, aby mohol ich svedectvá lepšie zhodnotiť.

Pobrali sa čím skôr k výťahu, zrejme pod vplyvom toho, že Harry si napriek tomu, že vyzeral dobre, potreboval oddýchnuť a čoskoro vziať aj svoje elixíry.

„Tak aké to bolo, kámo?“  zaujímalo ho to, hlavne preto, že on bol pod omnoho väčším tlakom a jeho priatelia sa obávali, že to nezvládne. Nemohol im to zazlievať, sám bol občas na pokraji svojich síl a videli ho v stavoch, na ktoré radšej ani len nechcel spomínať. Bol šťastný, že sa mu to podarilo zvládnuť.

„Všetko bolo v poriadku, Shacklebolt, má ako minister niečo do seba....“ pripustil Harry pomerne spokojne.

„Proces sa čoskoro začne... budeme mať každopádne plné ruky práce... ešte toho treba veľa urobiť... A čo vy dvaja? Predpokladám, že ste to zvládli...“

„Samozrejme, Harry, dala som si záležať na tom, aby bolo všetko, tak ako má byť...“  odpovedala mu Hermiona bez najmenšieho zaváhania.

Harry nepochyboval o tom, že mala dobre nacvičený ten svoj niekoľkostranový prejav a hoci Ron tam bol najkratšie očividne aj jeho svedectvo zavážilo, keďže minister sa po jeho návšteve tváril pomerne prívetivo.

„Ja tiež, hoci, stále ešte neviem prečo vlastne. robíš všetky tie veci pre Snapa. Nemyslím si, že len preto, že ti záleží na očistení jeho mena...“

„Teraz to nechaj tak, Ronald, na to teraz nie je čas...“ zastavila ho Hermiona.

„Veď dobre, ale on o tom nechce hovoriť, vždy sa tomu vyhýba...“ namietol Ron mierne popudene.

Harry očakával, že čoskoro padnú otázky podobného typu, pretože aj keď jeho priatelia teraz už vedeli viac než v pôvodnej prítomnosti ani jeden z nich o jeho vzťahu so Severusom nemal žiadne bližšie informácie, ale nemyslel si, že práve toto je vhodné miesto na to, aby niečo také priznal. No chystal sa mu poskytnúť aspoň nejaké vysvetlenie, keď zrazu pocítil zvláštnu bolesť, takmer akoby prichádzajúcu vo vlnách z jeho vnútra. A natoľko silnú, že rozbila dualmanciu na kúsky, v jednom jedinom krátkom okamihu.

***

„Čo sa to s ním stalo?“ počul Ronov hlas, no nedokázal otvoriť oči, nemohol sa ani len pohnúť, akoby bol zasiahnutý kúzlom petrificus totalus.

No bol si istý, že naňho takéto zaklínadlo práve teraz nikto nepoužil, no horšie bolo, že si nebol istý tým ostatným.

„Takto napohľad to neviem posúdiť, Weasley, budem sa naňho musieť pozrieť...“ začul Severusov znepokojený hlas.

Chcel mu povedať, že ho počuje, že je v poriadku, no nemohol urobiť nič. Nedokázal ovládať svoje telo.

Bol to desivý pocit, ktorý v ňom vyvolával silnú úzkosť.

A potom pocítil ako mu niekto opatrne otvoril oči.

Veľmi matne videl Severusovu tvár.

„Legilimens...“ cítil ako sa tie čierne oči ponorili hlbšie v jeho mysli, no ten dobre známy tlak akoby sa nemal čoho zachytiť.

Severus, tu som... Volal naňho čiastočne zdesený tým, že by jeho vnútorný hlas nemusel počuť.

Už som pri tebe, Harry...

Zaplavila ho úľava, keď sa ho dotkol ten dobre známy vplyv a on sa pritisol bližšie k mužovej mysli, prijal ten mierny a takmer láskavý tlak a obklopil ho samým sebou.

Severus je s ním.

On mu pomôže.

Všetko bude v poriadku.

On ho našiel a už ho nepustí.

Nemôžem sa ani pohnúť. Prečo všetko padlo? Kde je dualmancia?

Obzeral sa, akoby ju márne hľadal v tom zradnom šere, ktoré ho obklopovalo.

Zrútila sa zrejme pod vplyvom skrytej pasce, umiestnenej hlboko v tvojej mysli, obával som sa, že Temný pán ich pár nastavil... no nechcel som o tom zatiaľ hovoriť, lebo nie je možné ich lokalizovať, kým sa samé neprejavia a jedna z nich nás zdá sa poctila svojou prítomnosťou a zhodila našu starostlivo vybudovanú dualmanciu z tvojich zranení. A pod ňou je ešte aj prekvapenie.

Prekvapenie?

Nič, príjemné, Potter. To tvoje náhle a nevysvetliteľné stuhnutie naznačuje, že vyvolal istý pomerne nepríjemný stav takzvanú falošnú paralýzu.

Ja? Ostanem takto, Severus, prosím, ja nechcem takto ostať...

Bolo čoraz ťažšie sa udržať pod kontrolou, všetko v ňom sa, akoby opäť prebudilo a ten strach sa vrátil.

Zasiahol ho silou, ktorá mu takmer bránila dýchať.

Nejaký čas potrvá, kým nájdem zdroj, kým bude bezpečné... ho obísť... hlavne ostaň pokojný, nepodliehaj panike, lebo bude pre mňa omnoho ťažšie sa k tomu dostať, ak sa mi do cesty postaví tvoj strach.

Harry sa snažil nemyslieť na to, že prišiel o dualmanciu ani na to, že stratil kontrolu nad svojím telom.

Teraz nie. Teraz to nie je vhodné. Tvoj súd...

Na mojom súde teraz nezáleží, nemysli na to... Prikázal mu profesor v jeho mysli, pomerne ostro.

A on sa skutočne snažil nebáť toho, že nebude môcť vypovedať a nebude mu môcť ďalej pomáhať.

Ako dlho? Ako dlho?

Jeho mysľou prebleskovala táto skutočnosť a nemohol s tým prestať.

Neviem, Potter, daj mi trochu času... Temný pán on... poznal rôzne triky, ktoré si vyžiadajú čas a hlavne sústredenie, nejaký čas bude lepšie, ak budeš len mlčať, ak sa pokúsiš upokojiť svoju myseľ a dáš mi priestor viac priestoru...

Pokúsil sa naňho priveľmi nesústrediť, nepočúvať to, ako si Ron a Hermiona medzi sebou šepkali, ani nič iné, čo by mu mohlo pripomínať žalostnú situáciu, v ktorej sa ocitol. A nepočúvať ani ten hlas, ktorý mu šepkal: „ Toto je dar odo mňa, Harry... Toto je to, čo vždy prebudí tvoj strach...“

A on bol zdesený tým, že je šťastný, že ho počuje, že niečo v ňom, akoby sa vrátilo na správne miesto, keď mohol ešte nejaký čas veriť, že to druhé spojenie je blízko.

Stiahol sa a nechal sa silnejšie objať Severusovým vedomím, prenechal mu vládu nad všetkým, snažil sa spomaliť a upokojiť svoj myšlienkový svet, tak akoby mal pri sebe dualmanciu, namiesto nej vnímal priamo Severusa, ktorého sa mohol držať.

Severus siahol do tej bolesti, pohyboval sa po jej okrajoch a on cítil kdesi na pokraji svojej mysle, niečo približujúce sa k takmer neovládateľnej slasti.

A potom sa to stalo, náhle kamsi prudko padal, bol zachytený a bezpečne odvedený späť.

Cítil ako sa tie čierne oči pomaly no neúprosne oddelili od jeho vedomia, zanechávajúc sa sebou len teplo a príjemné pocity, ktoré ho nejaký čas obklopovali.

„Skúste to teraz...“ povedal mu Snape hlasom, ktorý znel dosť unavene a on opäť ľutoval, že ho vystavil niečomu takému, že musel kvôli nemu bojovať s jeho mysľou.

No poslúchol a otvoril oči.

Všetkých videl pred sebou.

 „Harry, si v poriadku?“ Hermiona sa nad ním zúfalo skláňala, Ron bol bledší než zvyčajne.

„Ako ti je?“

Pozrel na svojho milenca, ktorý oddychoval na stoličke, nepochybne po jednom z tých výkonov, ktorý nevyzeral veľmi zložito, no v skutočnosti, bol pomerne nepríjemný zrejme aj preňho.

„Myslím, že dobre...“ hlesol napokon.

Ešte sa cítil slabý, no už sa mohol hýbať, skúsil to a celé telo ho našťastie poslúchalo.

„Ale, Severus, on... aj ty si ho počul?“ pozrel na svojho partnera.

„Súčasť prekvapenia, Potter, no zareagoval si inak, než očakával on...“

Ron a Hermiona si vymenili zmätené pohľady. Neabsolovali ich myšlienkovú komunikáciu, preto samozrejme nevedeli to, čo bolo im obom už jasné.

„O čom to hovorí, Harry?“ opýtala sa jeho kamarátka prísne.

„O niečom, čo nateraz nie je vašou starosťou, slečna Grangerová,“ chladne ju zahriakol Snape.

Harry chápal, prečo nechce, aby vedela o tom, ako reagoval na hlas Temného pána, nepochybne preto, že ani on sám nebol spokojný s tým, ako to naňho zapôsobilo.

„Vyzerá to tak, že vášho priateľa, opäť zachránilo, srdce, slečna Grangerová, lebo práve to, čo Temný pán, tvorca celého toho zmätku v Potterovej hlave, považoval  za slabosť, dokáže pán Potter, ľahko využiť vo svoj prospech...“ spokojne poznamenal Snape.

18. kapitola 

20. kapitola