Pradiarska ulička 23.kapitola

 na motívy filmu: "Dom pri jazere"
varovanie: romantika



obsah: po vojne sa Harryho vzťah s Ginny rozpadá, Harry je po vojne traumatizovaný a neschopný vrátiť sa do bežného života, hľadá si nejaké miesto, kde by mohol aspoň na chvíľu uniknúť pred všetkým a zotaviť sa bez toho, aby od neho stále niekto niečo žiadal, preto si vyberie muklovskú agentúru...

Z ponuky si zvolí Pradiarsku uličku, byt Severusa Snapa.

poznámka: poviedka bude vychádzať raz do týždňa ako Otcovská láska.  Pôvodne malo byť niečo iné, no momentálne mám inšpiráciu na toto.

 Pre profesor a Mononoke. 

Sudcovia boli na svojich miestach a minister pristúpil k čítaniu predbežného rozhodnutia.

No nezaobišlo sa to bez komplikácií, keďže istej osobe sa podarilo aj napriek všetkým bezpečnostným opatreniam prepašovať dovnútra pár hnojových bômb, ktorých dôsledky ešte nejaký čas odstraňovali.

Výtržníkom bol istý mladý muž, ktorého Harry nepoznal osobne, no predpokladal, že na seba chcel len upútať pozornosť, nešlo o žiadny vážny útok, no aj tak bol dotyčný momentálne držaný v izolácií, no nevyzeralo to, že by mu to prekážalo, priam sa vyžíval v pozornosti, ktorú tým na seba strhol.

Pre nich to znamenalo ďalšiu polhodinu zdržania a Harry kvôli tomu opäť začal prežívať istý druh nervozity, ktorý sa prejavil tým, že začal počítať, takmer nekontrolovane a nebolo možné to zastaviť.

Je to jedna z pascí. Mal by si odísť, čo najskôr, vyhovor sa na niečo a vráť sa domov.

Skonštatoval v jeho mysli Severus.

Harry tušil, že to počítanie bude len začiatok niečoho omnoho horšieho, no vedel, že by to nemalo dobrý vplyv na sudcov, keby niečo také urobil, akoby sa snáď obával rozsudku.

Potter, nemôžete tam ostať, neviete čo je za tým, môže to byť čokoľvek...

Pripomenul mu Severus pomerne dôsledne.

Nemôžem, Severus. Vieš, že musím ostať. Nie je možné teraz niečo také urobiť, keď sa veci vyvíjajú tak dobre... 25,24,22,23... a ten vzor, ten vzor je tam 33 štvorčekov a dvadsaťpäť ozdôb... Cez to počítanie ho už potom ani len nepočul, lebo sa nedokázal sústrediť na nič iné, len na to šialené nutkanie.

Bál sa, toho čo príde, lebo vedel, čo toto ľahké šialenstvo zvyčajne znamená. No mal ešte nejaký čas, snáď dostatok na to, aby vydržal až do konca hlavného rozhodnutia.

Potom použije to prenášadlo, ktoré dostal pre prípad núdze a bude môcť odísť, ale nie skôr než to celé skončí.

Harry cítil ako mu Hermiona povzbudivo stisla ruku.

„Si v poriadku?“

„Áno, som...“ vyhlásil pomerne stroho, nepáčilo sa mu, že aj ona si už niečo všimla.

Nechcel, aby naňho začala naliehať.

„Wizengamot dospel k tomuto uzneseniu, v prípade návrhu na očistenie mena Severusa Snapa, prípad číslo....na základe doterajších svedectiev, súhlasí s otvorením ďalšieho procesu dokazovania, ktoré sa budú konať v zrýchlenom konaní, podľa príslušného rozvrhu pre členov Wizengamotu, tento rok, v termínoch, ktoré sú nasledovné... Prípadné zmeny budú oznámené do lehoty stanovenej zákonom...“ minister prečítal všetky možné dátumy, ktoré boli vzhľadom na zrýchlené konanie, a dočítal aj ďalšie zákonné náležitosti.

Tak vidíš, zatiaľ je to v poriadku.

Oslovil Harry v myšlienkach svojho partnera, ktorý ho opäť chránil pred istým druhom neodbytných myšlienok.

Cez tú vlnu čísel, ktoré Severus zastavoval však nepočul jeho odpoveď.

Tentoraz počítal tie dračie vzory na jednej z tapisérii, ktoré boli súčasťou tunajšej výzdoby.

A neúnavne počítal ďalej, dokonca aj potom ako minister dočítal rozhodnutie a rozpustil celé zhromaždenie.

Harry vstal, počítanie v jeho mysli zrazu ustalo, no nepočul ani Severusa, len ticho.

Cez ktoré prenikol ten dobre známy pocit chladu.

Zrazu stál na brehu jazera.

Hľadel do temných vôd.

A keď zdvihol hlavu spoznal to miesto, na ktorom Tom Riddle poškodil tie deti so sirotinca.

To miesto, na ktoré sprevádzal Dumbledora počas ich spoločného hľadania horcruxov.

Cítil chlad.

Odmietal sa čo i len pohnúť bližšie k tej vode, lebo vedel, čo v sebe skrýva.

Zjavila sa loďka, jej pomalý pohyb v ňom vyvolával nepríjemné tušenie.

A potom ho uvidel, nie hada, ale človeka, ktorým bol predtým, toho mladého muža.

Toma Riddla, jeho dospelejšiu verziu, ktorá naňho povýšenecky hľadela.

Loďka prirazila k brehu.

Harry cítil, ako bol vedený akousi silou, ktorá ho prinútila na ňu nastúpiť.

„Tom Riddle?“ opýtal sa.

„Ahoj, Harry, dlho sme sa nevideli...“ pocítil jeho ruku na svojej, chcel sa vytrhnúť z jeho zovretia no, nemohol bol bezmocný, sám, Severus aj dualmancia akoby na toto miesto nemali žiaden dosah, cítil ju niekde v pozadí, no nemohol sa k nej dostať ani pomocou tých spôsobov, ktoré sa už stihol naučiť.

„Nenamáhaj sa, nemá to tu miesto, tu si len ty a časť pasce, ktorá hovorí mojou rečou...“

„Čo tu robíme? Ako si? Ako...“ na chvíľu takmer zapochyboval o všetkom, vrátane reality v ktorej sa predtým nachádzal, bolo to šialené, nerozumel tomu, bol predsa v súdnej sieni, chystal sa odísť, mal predsa pri sebe... siahol do vrecka a pevne zovrel jeden obyčajný hnedý gombík, zmenený na jeho poslednú záchranu.

„Vieš, Harry, v skutočnosti tu vôbec nie sme, je to, takpovediac, ortis memne, slepé miesto v tvojej mysli, miesto v ktorom je uložená tvoja parselčina, ostala ti, vďaka tejto takpovediac chybe, na mieste tvojho pravého talentu... ja som o ňom vedel, preto som si nikdy nemyslel, že by si mohol do seba prijať časť toho čím som býval ja...“

„Môj pravý talent?“ bol natoľko šokovaný tým, že s ním opäť môže hovoriť, aj keď nepredpokladal, že je to skutočne on, ale len prelud, ktorý ho prišiel trápiť, tak ako tie záležitosti, ktoré prežil predtým.

„Áno, iste, parselčina ním nie je, došlo k zmene, vďaka ktorej si to svoje pôvodné nadanie stratil, mal si ovládať dračiu reč, no to sa už nestane, prišiel si o tú možnosť... vtedy, keď sa ťa dotkla moja kliatba, stratil si časť samej seba, aké tragické... aké nepríjemné... povedz, Harry, chcel by si ho získať späť?“ pokračoval ďalej, na chvíľu sa aj obrátil a díval sa na chladnú hladinu.

„Nie nechcel, Tom. Prijal som parselčinu za svoju už dávno, nikto to nechápal, lebo sa jej báli, cítil som, že ku mne nepatrí, nie úplne, ale aj tak je súčasťou toho kým som bol a kým aj budem...“

„Výborne, Harry, to vskutku rád počujem, no obávam sa, že nemáš na výber... to, čo je moje, si vezmem späť, uplynul tvoj čas, je to tak... a nemôžeš s tým nič urobiť...“

Loďka už bola ďalej od brehu, smerovala bližšie k miestu, kde predtým bol... Snažil sa nemyslieť na to, že to bolo miesto, kde oslabil Dumbledora, kde došlo k toľkým nedorozumeniam a on si vskutku myslel, že Severus... Nechcel sa k tomu miestu vrátiť, pripomínalo mu to nepríjemné záležitosti, spomínať na nich bolo preňho bolestivé...

Pocítil ako bol zatlačený o kraju loďky.

Padol do chladnej vody, uzavrela sa nad ním a ochotne ho pohltila.

Boli tam, hýbali sa tak rýchlo a opäť ho obklopili, hľadal svoj prútik, bojoval s tým pocitom, ktorý trýznil jeho vnútro...

Strach v ňom explodoval na najvyššiu hladinu.

Takmer prestal dýchať.

A potom ho niečo obklopilo, niečo ako pevné objatie a on cítil ako sa vracia späť k hladine, vedený tým príjemným teplom.

***

„Harry, Harry, no tak...“ Rona ruka na jeho pleci, nebola ani zďaleka taká chladná ako tá, ktorá ho nemilosrdne sotila do temných vôd jazera.

„Som v poriadku, je mi dobre...“

Potter!

Snapov hlas znel tak jasne, no bolo priam bolestivé ho počúvať, jeho vnútorný svet sa kolísal na akomsi neistom základe, niečo, akoby bolo z neho vytrhnuté.

Nútil sám seba kráčať ďalej, postupovať spolu s ostatnými.

Som tu, Severus. Opäť som tu.

„Ustúpte, ustúpte, prosím, necítim sa dobre...“ žiadala Hermiona ľudí, ktorí boli pred nimi.

Čím urýchlila ich postup.

Eloise sa k nim opäť pridala. Pod jej vplyvom ich rady púšťali omnoho ochotnejšie, nepochybne kvôli jej známosti s dementormi...

„Harry, nejaký čas si nereagoval, bolo to desivé, môžem ti pomôcť, ak...“

„Áno, ja viem... a nie, ja len som unavený, to je všetko... ešte som sa celkom nezotavil...“ zamumlal obozretne a snažil sa ignorovať Severusov hnev, ktorý profesor oddeľoval od jeho pocitov, no šlo to pomerne ťažko, keďže tušil, že práve došlo k niečomu, čo sa mu nebude páčiť.

Lebo tá pasca sa uzavrela, to mu bolo jasné, keďže bol relatívne v poriadku a nemal ani žiadne ďalšie príznaky, okrem pomerne silného otrasu, ktorý bol pre takéto stavy typický, Severus sa zrejme k nemu dostal, už takmer dôverne poznal ten pocit, no aj tak sa cítil akosi inak.

O tom aké to bolo vážne, sa však mal možnosť ubezpečiť až po príchode domov.

Potom ako sa narýchlo rozlúčil s priateľmi a použil prenášadlo, ho ochranné kúzla pustili priamou cestou a on pocítil ako ho starší muž ho zovrel v pevnom objatí.

„Už nikdy viac, Potter, nikdy viac takto neriskuj, lebo ja osobne... ja osobne...“ hlas sa mu chvel, opäť bol unavený, výraz jeho tváre prezrádzal tú istú strnulosť spojenú s tvrdou formou myšlienkových vied, ktoré bolo zrejme nutné uplatniť.

„Prepáč mi to, Severus, ja som len... nemohol som odísť, ten proces...“

Cítil ako mužovo zovretie zosilnelo a takmer spokojne privrel oči, keď sa mohol oňho opäť opierať.

„Ten proces ťa mohol stáť život, bol si blízko úplného kolapsu, keby som nevytrhol včas...“

„Stihol si to a otvorili sme proces...“ tvrdohlavo trval na svojom Harry. „A okrem toho sa už cítim dobre a nikto si nič podstatné nevšimol...“

„Len vďaka mojej pomoci, no to sa už skončilo, kým nenájdeme všetky pasce, už sa viac nevystavíš podobnému tlaku... zakazujem ti...“

„Hovoril pravdu, keď tvrdil, že mi parselčinu vezme, už ju v sebe nemám?“  opýtal sa v snahe zmierniť jeho hnev.

„Nebol to on, on už nie, len pasca, Potter, ďalšia pasca... zas nerozlišuješ detaily, Nemáš, Potter, poslednú kvapku toho dávneho spojenia použil na útok proti tebe... nemohol som s tým nič urobiť, obetoval ju, aby ťa mohol zničiť, ale teraz ... na jej mieste, však rastie niečo iné...“

„Myslíš, že draci...“

„To nie je podstatné, Potter!“ ďalej naňho kričal Snape, no on bol šťastný, pretože bol opäť v jeho objatí a on sa zrejme tak veľmi hneval, pretože  si ho napriek všetkým starostiam, ktoré mu spôsobuje zrejme stihol obľúbiť. 

22. kapitola 

24. kapitola