Vtedy som mala ten pocit 20. kapitola 3/3 B

druhá interaktívna časť označená ako verzia B

verzia: Myrtla pôjde na svoje obľúbené miesto (k stromu)

v tejto časti začína rozdvojenie tejto poviedky na dve nezávislé konce, takže ehm... 

túto časť čítajte, ak chcete čítať časť kedy sa dostávame mimo kanónu. :D

fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle
obsah: "Vtedy som mala ten pocit, že by som mohla byť pre niekoho dôležitá. A nemýlila som sa, ale všetko bolo napokon inak, ako som si pôvodne myslela."

varovanie: HET

poznámka: toto je druhý alternatívny koniec poviedky, nenadväzuje na verziu A!
poznámka 2: po mojej korektúre, príprava na knižné vydanie

***

Prvý raz vytopila kúpeľňu kvôli tomu nesplnenému sľubu. Ten mimoriadne pekný chlapec sľúbil, že sa s ňou bude zhovárať, že ju navštívi, ale odvtedy sa už v kúpeľni neobjavil. A ona za ním nešla.

Chcela, ale obávala sa toho, že by to nezvládla a on by sa na ňu sťažoval.

Kam by asi tak potom musela odísť... Nevedela a nechcela to ani len zisťovať.

Rokfort bol asi najbližšie k jej domovu.

Pokúsila sa raz ísť za rodičmi, ale pozorovala ich len z diaľky, lebo vedela, že by to neprijali, že by pre nich mohla byť len zdrojom veľkých nepríjemností. Rozlúčili sa s ňou po svojom a ona to musela akceptovať, ale chýbali jej, chýbal jej ten pocit, že sa môže kedykoľvek vrátiť späť domov. Aj to však postupne pod vplyvom ďalších dní odznelo.

Bola ponorená do chladu, z ktorého k nej pomaly prichádzali ďalšie a ďalšie stratené súvislosti.

Ten chlapec, ten Tom. Vedela, že pre ňu niečo znamenal.

„Vtedy som mala ten pocit, že by som mohla byť pre niekoho dôležitá. A nemýlila som sa, ale všetko bolo napokon inak, ako som si pôvodne myslela...“ opakovala si tie dobre známe slová, sama pre seba, ako jednu z tých nikdy nekončiacich piesní.

Tie slová, ktoré prichádzali k nej z iného života, od inej Myrtly. 

Niektoré jej emócie sa prehĺbili, iné navždy ustúpili akejsi zvláštnej prázdnote, pomaly pohlcujúcej všetko na okolo. Plynutie času sa pre ňu stávalo nepodstatnú záležitosťou, bola mimo neho, zvykala si na ten pocit. Na tú neúprosnosť spojenú s tým, že sa na nej už nikdy nič viac nemohlo zmeniť, že nebolo možné prijať nič nové.

Vznášala kdesi na okraji toho dôverne známeho sveta, z ktorého bola neúprosne vytláčaná kamsi na okraj.

Počas tých mnohých dní niekedy nemyslela na nič iné, len na tie žlté oči, na to aké by to bolo, keby vtedy neotvorila tie dvere.

Tak to bolo na začiatku, kým ešte bola mladým duchom, ale aj to postupne slablo, do akejsi zvláštnej akceptácie daného stavu.

Naučila sa byť pre ostatných neviditeľná,  sledovať ich tak, aby nebola odhalená. Naučila sa chápať tých, ktorí trpeli a opovrhovať tými, ktorí sa snažili presadiť pomocou násilia páchaného na iných. Naučila sa byť niečím na okraji všetkého, počúvať zvuky stien, cítiť tú mágiu, ktorá prechádzala hradom a stávala sa súčasťou akejsi siete spojení silnejších než čokoľvek iné.

***

Druhý raz vytopila kúpeľňu, keď sa dozvedela, že sa vrátil.

„Bol tu... bol tu... tak prečo za mnou neprišiel... prečo prišiel za tebou, PREČO, PREČO?“

Nechávala všetky veci lietať, nikto si nedovolil vstúpiť, každého odohnala aj on bol preč.

Nedostal miesto učiteľa Obrany proti čiernej mágii, tak odišiel, ale skôr než tak urobil, skôr než sa to stalo... mala pocit, akoby ju opäť podviedol... akoby v nej všetko bolo opäť zlomené. A kričala na Helenu, na toho tichého ducha krásnej mladej ženy, nezastavila sa, kým ju nenašla, aj keď to nebolo ľahké, ona nemala rada spoločnosť.

„Sľúbil, že ho zničí, no urobil s ním niečo strašné... niečo hrozné... Nehľadaj ho, už si viac neželaj, aby za tebou prišiel... je nebezpečný, je zlý... veľmi zlý...“ povedala jej Bystrohlavová, skôr než zmizla. Nikdy nebola veľmi zhovorčivá.

Myrtla sa po jej slovách upokojila a vrátila sa späť na svoje miesto.

Navštívi Slughorna, je to jeho posledný rok, aspoň si to myslí, že čoskoro pôjde do dôchodku, no on za ňou chodieva, on áno, aj keď sa k tomu nepriznáva a nechce, aby to niekto vedel, tie noci, keď nemôže spať, opäť spolu vedú rozhovory a ona sa cíti tak, ako kedysi... tak, akoby v nej opäť ožívala tá druhá Myrtla. A preto ho má rada, radšej než predtým, keď ešte žila. Preto sa jej nepáči, že odíde, lebo ona potom ostane skutočne sama.  

Prechádzala opäť okolo tej kabínky, tej jedinej, ktorá akoby snáď určila jej osud. A opäť myslela na Toma.

         „Urobil niečo hrozné,  niečo strašné, urobil, ale aj tak... aj tak... som ho chcela vidieť, aj tak som to chcela...“ opakovala to stále dookola.

Počula od všetkých, že sa zmenil, že jeho tvár... Niečo sa s ním dialo, niečo dôležité, niečo čomu vtedy ešte málokto prikladal význam. Nikomu však nezáležalo na tom, čo povedali mŕtvi.

predchádzajúca kapitola   nasledujúca časť