Kráľovský prokurátor 1. kapitola 1/3

NOVINKA 2015/2016

 Andrés/Matteo
vzťah pán/sluha
18 stor. taliansko, taliansky historický slash, krimi
Andrés je kráľovským prokurátorom, váženým a bohatým a obávaným mužom, tvrdým a nekompromisným v súdnej sieni... no v osobnom živote je považovaný za osamelého muža, žijúceho vo veľkom dome len so služobníctvom. Nikto netuší, že tento napohľad chladný a rezervovaný muž udržiava tajný pomer so svojím osobným sluhom...

Pre ester, Profesor,  katka, Mononoke. 

Konal si svoje povinnosti tak ako to mal vo zvyku, dokonca aj toho neznámeho šľachtica odprevadil, k dverám tak, ako sa to od neho očakávalo a správal sa k nemu so všetkou úctou, ktorú si vyžadoval jeho spoločenský status. No počas celého dňa musel myslieť na jeho návštevu ako na niečo negatívne a zároveň natoľko nepríjemné, že to v ňom vyvolalo jednu z tých nepríjemných nálad, ktorým bolo dosť ťažké čeliť.

No snažil sa upokojiť a nedať nič najavo, keď nastupoval na svoju večernú povinnosť a šiel pomáhať svojmu pánovi pri prezliekaní. Bola to jedna z jeho hlavných funkcií obslúžiť pána prokurátora, v každom zmysle toho slova a obzvlášť tie večerné povinnosti, patrili k tým, ktoré mal najradšej, pretože ich vždy sprevádzalo to príjemné ticho, tá atmosféra večerného pokoja, ktorá bola v tomto dome priam magická a takisto aj prebúdzanie sa tej jeho osobnosti, ktorá bola prísne strážená a kontrolovaná počas dňa.

Mal možnosť vidieť aj obrovský stromček v hale, zaťažený starými ručne vyrobenými ozdobami, vskutku veľmi krásny a neobyčajný vo svojej podstate, takmer až umelecké dielo, ktoré bol dnes pod jeho dohľadom dokončené. Bol predzvesťou toho magického času, ktorý teraz prežíval úplne inak, nepochybne preto, že v prokurátorovom dome bol iný rytmus než ten, ktorý zažíval doma a po prvý raz k nim skutočne nadobudol lepší vzťah, doma sa vždy spájali s istým odporom, s istotou, že nebude prijatý do rodinného kruhu tak, akoby si prial, lebo medzi nimi vždy stoja tie záležitosti, ktoré on sám nemôže nijako ovplyvniť, no to, že otec sa naňho nepozrel a práve počas týchto sviatkov to bolo viac na očiach, než predtým, rovnako aj to sklamanie v matkiných očiach, spojené s tým, že prešiel ďalší rok a on im nepredstavil svoju nevestu, nekonečné vychvaľovanie staršieho brata a jeho úspechov, týkajúcich sa rodiny a práce, pričom on sám sa pri stole čoraz viac zmenšoval, až mu to pripadalo tak, že tam takmer ani vôbec nebol.

O to viac si cenil tieto mestské Vianoce, ten pokoj a možnosť sedieť v kruhu ľudí, medzi ktorými mal pevné postavenie, spojené s istou formou prijateľného odstupu. Svojím spôsobom on bol tou osobou, ktorá mala všetko v dome pod kontrolou, čo ho naplnilo pokojnom a príjemnou bezstarostnosťou a neprial si, aby ho niekto pripravil o ten pocit, že je dom, na mieste kam patrí. To všetko mu prebehlo mysľou počas pohybu po dome a predtým než zaklopal na tie dvere, na západnom krídle na konci chodby, ktoré viedli do pánových súkromných  izieb a počul tak ako to bolo zvykom, jeho pomerne prívetivé: „Vstúpte...“

Pomaly vstúpil dovnútra, zavrel za sebou dvere a priblížil sa  k svojmu pánovi, ktorý už naňho zrejme netrpezlivo čakal, postrehol to z výrazu jeho tváre, jeho samého však naplnil radosťou a príjemným očakávaním, lebo ako dobrý pozorovateľ, ktorým nepochybne aj bol, vedel, čo znamená tento pánov výraz tváre.

„Dobrý večer, pane...“

„Dobrý večer, Matteo... Je všetko v dome v poriadku?“

„Áno, pane...“

„Výborne, tak v tom prípade, môžeš pokračovať, tak ako zvyčajne, môj drahý...“  prikázal mu pán prokurátor pomerne prívetivo. To oslovenie bolo kľúčom k rozkoši a k prejavom lásky, ktorú sa naučil prijímať až od neho, dovtedy bol len súčasťou chladu, akoby ani nežil, skôr než pocítil to kúzlo spojené s jeho vplyvom...

„Ako si želáte, pane...“ dostal opäť súhlas, vďaka ktorému zabúdal na všetky problémy a starosti, v takýchto chvíľach preňho existoval len on, len jeho pán a mohol si dovoliť prekročiť tú pevne stanovenú hranicu.

Opatrne mu začal rozopínať jeho odev, pomaly, pohybmi, ktoré už boli takmer automatické, mu pomáhal s prezliekaním a postaral sa aj o jeho viazanku, ktorú veľmi odborne a pomerne pomaly rozväzoval, pričom sa pána dotýkal, len tak akoby náhodou, sa jeho dotyky stávali nežnejšími a rozhodne menej formálnejšími. Pánove bledé telo bolo pomaly odhaľované a pod jeho pohľadom ožívalo, inak než počas dňa.

Cítil ako pánove telo reaguje na jeho dotyky, na tie drobné prejavy náklonnosti, ktoré boli začiatkom ich spoločnej noci, kľakol si, akoby vedený tým dobre známym impulzom až k pánovým nohám. Cítil jeho ruku vo svojich vlasoch, jej takmer až nežné pohladenie v ňom prebudilo to neznáme takmer až osudové chvenie šíriace sa jeho telom. 

prológ  nasledujúca časť