Kráľovský prokurátor 2. kapitola 2/3

 Andrés/Matteo
vzťah pán/sluha
18 stor. taliansko, taliansky historický slash
Andrés je kráľovským prokurátorom, váženým a bohatým a obávaným mužom, tvrdým a nekompromisným v súdnej sieni... no v osobnom živote je považovaný za osamelého muža, žijúceho vo veľkom dome len so služobníctvom. Nikto netuší, že tento napohľad chladný a rezervovaný muž udržiava tajný pomer so svojím osobným sluhom...

„Ďakujem, ja... ten betlehem, môžete ho vrátiť späť, ak si myslíte, že je to nutné tak áno... ale prosím vás, nehovorte otcovi o tom, čo sa stalo...“ žiadala ho pani Inéz, keď ju napokon diskrétne odprevadil do jej izby a pomohol jej ľahnúť si do postele.

„Pani Inéz, váš otec by mal vedieť, že sa vám opäť priťažilo... možno by bolo vhodné poslať aj po doktora...“

„Nie, prosím, nič mu nehovorte, vôbec nič... Nie po doktora, žiadny doktor...“ žiadala ho rozochvene.

Chápal prečo si neželá, aby sa jej otec dozvedel, čo sa stalo. Vedel, že tá jej stále ešte dosť záhadná a momentálne neliečiteľná choroba, stojí medzi nimi ako priepasť, ktorú ani jeden z nich nedokázal preklenúť. A rozumel aj jej averzii voči doktorom, pre ktorých bola skôr raritou než skutočným prípadom, aj keď dopadla rozhodne lepšie, než keby bola nejakou obyčajnou dedinčankou, takto ju aspoň chránil jej vznešený pôvod, ak už nič iné.

Pán túto stránku jej osobného prekliatia nikdy nepridal a vskutku bol veľmi spokojný s tým, že sa napokon vydala a opustila rodičovský dom, v tom čase boli jej záchvaty už oslabené, ona sama, akoby si snáď aj myslela, že jej už možno nič nehrozí, že sa to možno stratí a ona bude tá šťastná, ktorej sa podarí tomu napriek všetkému uniknúť.

V jej tvári však opäť bolo vpísané rozrušenie, ktoré jej mohlo veľmi uškodiť a keď pevne zovrela jeho ruku, akoby sa aj v ňom niečo pohlo.

„Neznepokojujte sa tým, pani Inéz, postarám sa o to, aby to bolo v poriadku, nateraz nie je nutné sa tým znepokojovať, hlavne si oddýchnite a nerobte si s ničím starosti... Nateraz tým ani pána prokurátora nebudeme zaťažovať, ak mi sľúbite, že sa nebudete rozčuľovať...“

Vedel, že sa bude naňho hnevať, ak zistí, že k tomu došlo a on mu to neoznámil a jeho hnev dokázal byť strašný, no nedokázal sa prinútiť niečo také urobiť, už aj pri pohľade do tej jej strhanej tváre. Nateraz považoval vhodnejšie ustúpiť a počkať, ako sa celá tá záležitosť vyvinie.

„Áno, Matteo, nebudem sa už ničím trápiť, sľubujem, že budem len oddychovať...“ pokúsila sa o úsmev, ktorý sa jej aspoň ako-tak podaril a prestala mu tak silno zvierať ruku, čo považoval za vskutku vhodné vzhľadom na to, že bolo nutné toho ešte toľko urobiť a on nemal v úmysle sa veľmi dlho zdržiavať v izbe s mladou ženou, nebolo to vhodné.

Radšej šiel dolu a poslal k nej Lusiu, aby robila svojej panej spoločnosť, kým sa on postaral o to, aby bol betlehem prinesený naspäť a uložený tým správnym spôsobom na miesto, ktoré mu prináležalo, potom pokračoval vo svojej práci, ktorú vykonával tak, ako počas každého dňa, ktorý strávil v tejto domácnosti.

***

Popoludní však prišiel poslíček, čo bolo dosť neobvyklé, vzhľadom na blížiace sa sviatky, no niekto zrejme trval na tom, že pán by mal dostať akúsi zásielku, ktorú okamžite posunuli jemu a ponáhľal sa s ňou do pánovej pracovne.

Boli to červené zložky, zapečatené, nepochybne niečo zo súdu, čo si pán vyžiadal, takpovediac zrejme až na poslednú chvíľu, prípadne od osoby, ktorá tam mala prístup a bola ochotná mu ich vydať omnoho skôr, než by bolo inak zvykom.

Matteo pocítil nepríjemné napätie, lebo neočakával, že tak skoro, že ten prípad... Nebolo to isté, lebo nevedel o čo presne ide, no predpokladal, že nemôže ísť o nič iné a jeho obavy sa zrejme odzrkadlili aj na jeho tvári, lebo keď pánovi tie zložky podával, odložil ich na nejaký čas na bok a on pocítil na sebe váhu toho jeho pohľadu.

„Stalo sa niečo, čo by som mal vedieť?“

„Nie, pane...“ odpovedal až príliš rýchlo, snažil sa dívať sa mu do očí, snažil sa to potlačiť, no pod vplyvom toho pánovho prenikavého pohľadu to bolo čoraz ťažšie a boli tu aj tie zložky, tie prekliate zložky, ktoré práve on musel pánovi odniesť.

„Dáte si ešte čaj...“

„Nie, ďakujem... ale chcem, aby si tu so mnou ostal...“

„Ako si želáte, pane...“

Postavil sa na miesto, ktoré mu prislúchalo, keď pán nepotreboval obsluhu, no ešte ho neprepustil.

Tentoraz si prial takmer splynúť s prostredím, ktoré ho obklopovalo. Dnes viac než kedykoľvek inokedy podliehal tomu dojmu, že je nevyhnutné, lebo bol stále sledovaný pánovým mierne podozrievavým pohľadom.

„Matteo, ty vieš veľmi dobre, že ťa mám veľmi rád, že tvoje služby sú pre mňa neoceniteľné, no len veľmi nerád by som bol, keby si stratil moju dôveru, vieš, že sú isté veci, ktoré sa už nedajú vrátiť späť, vieš, čo ja sám považujem za dôležité a čoho sa budem držať... aj za cenu toho, že by následky mohli byť pre danú osobu kruté...“

Sledoval ako si jeho pán vzal jednu z tých sušienok, ktoré si rád vychutnal spolu s čajom.  

Vedel to.

Počítal s tým, no práve teraz mal dve tajomstvá a bolo mu jasné, že ich obe nedokáže udržať. Jedného sa bude musieť vzdať, kvôli tej svojej nervozite, ktorá nad ním zvíťazila, kvôli tomu všetkému, čo ho práve teraz ťažilo viac než inokedy, mohol stratiť dôveru svojho milovaného pána. 

predchádzajúca časť nasledujúca časť