Pradiarska ulička 37. kapitola

 na motívy filmu: "Dom pri jazere"
varovanie: romantika

obsah: po vojne sa Harryho vzťah s Ginny rozpadá, Harry je po vojne traumatizovaný a neschopný vrátiť sa do bežného života, hľadá si nejaké miesto, kde by mohol aspoň na chvíľu uniknúť pred všetkým a zotaviť sa bez toho, aby od neho stále niekto niečo žiadal, preto si vyberie muklovskú agentúru...

Z ponuky si zvolí Pradiarsku uličku, byt Severusa Snapa.

sľúbená druhá porcia, radšej som to uzavrela teraz, lebo by som ešte do konca týždňa aj zabudla, čo som tam chcela vlastne...

 Pre Abequa, Achája.

Pukot ohňa a zvedavý drak, ktorého radšej Harry čo najskôr dostal z dosahu plameňov, to všetko naňho čakalo v obývačke, ktorá už bola pripravená, cítil aj vôňu upokojujúceho čaju a videl aj svoju obľúbenú deku, o ktorú sa on sám veľmi rád delil aj so Severusom.

Jeho partner stál pri mysľomise, čo považoval za dosť znepokojujúce, keďže jeho myseľ sa ešte nezahojila natoľko, aby mohol praktikovať myšlienkové vedy, Harryho to mierne znepokojilo, no keď videl, že  len otvoril akúsi fiolu so spomienkami, upokojil sa a radšej čakal na to, čo mu k tomu Snape povie sám bez toho, aby ho prerušoval v činnosti, na ktorú bol sústredený.

Severín, očividne ešte stále urazený Aileasovými výpadmi sa k nim ešte stále nepridal.

Aileas práve naopak celý nadšený sa práve teraz motal okolo Harryho nôh a rozmýšľal, nová hračka, ktorou sa ho Harry pokúšal odpútať aj od tejto činnosti, však napokon zabrala a Aileas do nej spokojne štuchal a skúšal si na nej zuby, a vykonával ďalšie pohyby, ktoré boli predzvesťou toho, že si aj s touto hračkou poradí lepšie než by bolo vhodné.

Harry však opäť upriamil všetku svoju pozornosť na Severusa, ktorý si pripravil spomienky, nepochybne na vonkajšiu projekciu, čo im umožňovalo nové rozlíšenie, ktoré nedávno dokúpil do misľomisy. Svojím spôsobom ho to upokojovalo, vidieť ho takto, sledovať tie teraz už dobre známe pohyby, ktoré poznal

Keďže on sám nesmel do spomienok ani len strčiť hlavu, toto bol jediný spôsob, ako ich mohol študovať.

Harry bol predtým presvedčený o tom, že toho videl viac než dosť, niekedy aj viac než by bolo vhodné, no nevedel o tej tajnej zásuvke, ktorú Snape práve teraz otvoril.

A vskutku to vyzeralo, že sa s ním chce podeliť o niečo, čo by si radšej nechal pre seba, ak by to bolo čo i len trochu možné. Aspoň tak naňho vplývalo to, čo mal možnosť doteraz odsledovať a Snape sa ani len netajil tým, že nie je nadšený touto témou a vecami s ňou súvisiacimi.

Celý jeho výraz tváre a postoj sa niesol v téme ak už to musí byť tak, dobre, no len na tvoju zodpovednosť.

Čo mu aj potvrdili jeho slová: „Harry, bude lepšie, ak ti niektoré veci ukážem, pozrieš si vybrané spomienky a potom to spolu prediskutujeme ak budeš mať ešte nejaké otázky...“ hľadel naňho tak, akoby dúfal, že už len pod váhou toho pohľadu na akékoľvek otázky týkajúce sa tejto témy zabudne.

„Dobre, Severus...“ prisvedčil Harry, stále ešte pomerne znepokojene. Už to chcel mať za sebou, cítil to tak a aj keď vedel, že sa bez toho chýbajúceho kúsku jeho minulosti nezaobíde, nič to nemenilo na strachu zo svojich vlastných reakcií, ktoré boli preňho samého veľkou neznámou.

Snape si k nemu sadol, keď spustil prvú časť projekcie, pocítil jeho ruku na operadle, takmer vyjadrujúcu podporu a čiastočne sa oprel o jeho  plece, hľadal to pohodlie a istotu, napriek tomu, že čiastočne sa ešte obával tých nových obrazov, ktoré prekvapivo začínali práve Temným pánom.

Severus vstúpil do akejsi pomerne dobre osvetlenej miestnosti, dlážka bola pokrytá pergamenmi, steny boli holé a bezvýrazné, no čisté a neobsahujúce nič mimoriadne len jednoliatu a mierne nudnú bielu farbu.

Uprostred miestnosti bolo kreslo, stôl a akási ďalšia stolička, vtom starožitnom  kresle s tmavého dreva sedel Temný pán. Ani nie Tom, Riddle ani celkom Voldemort, isté črty akoby boli stále ľudské a ešte čiastočne jemné, no zároveň v jeho tvári, akoby bolo niečo desivo chladné akoby jeho ľudskosť čiastočne ustupovala niečomu temnému, čo bolo vpísané v jeho úsmeve.

Bol odetý v čiernom habite, s prútikom s kostenou rúčkou v rukách. Harry ho takého nepoznal, niečo v jeho pohľade, akoby ho miatlo, akoby to celkom nesedelo k tomu obrazu, ktorý si o ňom vytvoril.

„Drahý Severus...“ začal však tým dobre známym hlasom, tou krutou formou hlasu, ktorý Harry počul vo svojich snoch.

„Pán môj...“ Snape sa sklonil, akoby sa chystal pred ním padnúť na kolená, no jedna z rúk Temného pána sa zdvihla.

„Nie, teraz nie, len si sadni...“

„Ďakujem, pán môj...“ Snape to urobil a Harry vskutku  z jeho hlasu cítil tú pokoru a obdiv, ktorá by ho inokedy rozlúčila, no Temný pán, ktorého mal pred sebou vyzeral, akoby len... nevedel to presne popísať, bol to len taký pocit, ktorý z neho vyžaroval, akoby tá sila, ktorou disponoval bola ešte ľudská, akoby svojím spôsobom hľadel na toho mladého muža pred sebou ako na svoju najbližšiu rodinu.

A Harry to cítil, ten upokojujúci pohľad, ktorý naňho pôsobil aj cez vrstvu tej spomienky.

To takmer očarenie, ktoré nepochybne prežíval aj Snape, keď bol v jeho prítomnosti, keď k svojmu pánovi skutočne patril a on nebol ešte taký, akého ho poznal Harry.

Vedel, že v tých dobách, keď ešte svetu ukazoval svoju miernejšiu tvár, keď bol ešte v jeho tvári ten život, ktorý jej neskôr chýbal, sa väčšina starých čarodejníckych rodín prikláňala na jeho stranu.

„Zopakuješ mi, čo som ťa naučil o slabosti, Severus...“ opýtal sa ešte stále tým hlasom, ktorý akoby ani nebol úplnou hrozbou, ale skôr takým tým profesorským skonštatovaním, akoby žiadosťou učiteľa o to, aby jeho žiak dokázal to, či sa už orientuje v učive, ktoré spolu prebrali.

„Každý má nejakú slabosť, ktorú je možné využiť proti nemu... Skúsený čarodejník, ktorý sa dobre orientuje v myšlienkových vedách dokáže túto slabosť nájsť a otvoriť aj nepoddajnú myseľ, podriadiť ju svojej vôli a využiť slabosť ako kľúč k spomienkam, ktoré by pred ním inak ostávali uzavreté...“ Snape to recitoval takmer až s hrdosťou s istým druhom úprimného zápalu, akoby predtým každé jedno z tých slov doslova hltal.

„A čo si čarodejník začne myslieť o osobe, ktorá takpovediac vyzerá príliš dobre... a zdá sa, akoby žiadnu slabosť nemala...“

Snape chvíľu mlčal. Po tejto otázke, zrejme začal uvažovať nad tým, či ide len o obyčajné skúšanie alebo o skutočnú skúšku.

Temný pán sa ešte stále svojím spôsobom nezbavil toho výrazu, ktorý ani Snape zrejme nevedel prečítať a neostávalo mu nič iné len pokračovať.

„Tá osoba začne byť až príliš podozrivá, v očiach toho, kto ju skúma, takmer to až zvádza k tomu, aby bolo nutné sa domnievať, že toho skrýva omnoho viac než by sa pôvodne mohlo zdať...“ dal mu druhú odpoveď už nie až tak nadšene a omnoho opatrnejšie.

„Môj pane, ak smiem byť taký smelý, hovoríte o nejakej konkrétnej osobe alebo len...“ nedokončil to a podvedome sa prikrčil očakávajúc nejaký pohyb, ktorý by nepochybne mohol znamenať blízkosť trestu.

„Podozrivá to, áno... vtom však netkvie podstata veci, drahý Severus...Takisto je dosť možné, že čarodejník, ktorý toto skúmanie vykonáva nie je dostatočne silný na to, aby tú slabosť odhalil, alebo že sa sústredí na iné veci, na iné súvislosti a uniká mu to podstatné, a áno, máš pravdu, aj v tom, že to vzbudzuje podozrenie, zvláštne, že práve to ti napadlo ako prvé, však Severus?“

Sklopil zrak.

Nezachvel sa, no zrejme ho to stálo všetko úsilie.

„Len sa na mňa pozri, si priveľmi napätý a mne nie je jasné, prečo... Budeme si musieť isté veci objasniť, Severus, čím skôr tým lepšie...“

Urobil to pomaly poslúchol a opäť čelil tým takmer ešte ľudským očiam.

„A nie, Severus, ty nie si ten, ktorého podozrievam, no bojíš sa toho, znepokojilo ťa to a to ma privádza k myšlienke, že tvoja viera vo mňa zrejme zakolísala...“ jemný ťah prútika spútal Snapove ruku aj nohy neviditeľnými povrazmi.

„Takže vy... poznáte moju slabosť... vy viete...“ márne sa snažil kontrolovať svoj hlas, vtedy ešte nepracoval pre Dumbledora a Harry začínal mať o jeho mladšiu verziu strach, aj napriek tomu, že ho mal pred sebou, nebolo príjemné čeliť takejto hrozbe.

„Poznám...“ pripustil temný pán pokojne, akoby sa vôbec nič nebolo stalo, akoby práve teraz nespútal svojho mladého služobníka.

„Ona... cez ňu sa k tebe dostanem a nebudem jediný...“

„Pán môj, nie je to tak...“

„Nepopieraj, Severus, videl som to, tvoja obrana nebola schopná to zakryť... nie predo mnou...“

Opäť ďalšie myknutie prútika spôsobilo silnejšie zatiahnutie tých pút. Snape sykol od bolesti.

„Čím je taká výnimočná tá Lily Potterová, že sa stala pre teba takýmto druhom bremena... priznávam, že pomerne ľahko rozpoznateľným...“

„Nie som si istý môj pane, možno preto, lebo ju nemôžem mať, lebo som nedokázal byť lepší než on...“ mladší Snape zrejme očakával to najhoršie a nikto mu to nemohol zazlievať.

Tam sa spomienka prerušila, náhle všetko zastalo a Harry sa len veľmi ťažko vracal späť do prítomnosti. Nechcel mať toľko otázok, nechcel tým svojho partnera znepokojovať, no nemohol inak, musel si to celé s ním vyjasniť, čo možno najskôr.

„Moja matka, ona ... nerozumiem ja...“

Snape si ho zamračene premeral.

„Temný pán odhalil moju slabosť, áno iste všetci vedeli o tom, čo som im dovolil vedieť, ale vtom čase som už isté osoby presviedčal o tom, že ma to ani zďaleka nezasiahlo až tak veľmi, aby sa tvoja matka stala mojou slabosťou... on však vedel povedzme, že do hĺbky pochopil, to všetko, čo súviselo s ňou pravú podstatu toho, čo som od nášho vzťahu očakával....“

„A čo s tým má spoločne Amelia Quirrellová?“

Snape neodpovedal, namiesto toho pomocou prútika posunul sekvenciu ďalej.

„Povedal som Temnému pánovi, že som zabudol, že si nájdem inú pre mňa omnoho vhodnejšiu osobu...“

„Isteže áno, Severus, rozumiem tomu, že bolo nutné to urobiť...“ povedal mu Dumbledore obrátený tvárou k ohňu.

„Teraz, keď si však mám opäť získať dôveryhodnosť v jeho radoch, on žiada, takmer hľadá... tú osobu, ktorá by v jeho očiach nahradila moju slabosť, inak začne pochybovať a ...“

„Ty vieš, čo musíš urobiť, Severus... pre teba je najdôležitejšie udržať sa v úzkom kruhu jeho prívržencov, nesmieš klesnúť nižšie, nesmieš dovoliť, teraz si už skúsenejší, už toho vieš omnoho viac než naposledy, keď ťa takto skúšal.... musíš byť pri ňom, Severus... inak je všetko stratené... Nie je čas na to, aby si zvádzal boje so svojím svedomím...“

„Nemôžem predsa len tak niekoho použiť na to, aby bol on spokojný, aby si myslel...“

Dumbledore sa k nemu pomaly obrátil.

„Je to jediný spôsob, nemôžeš mu predhodiť osobu, o ktorú by si javil skutočný záujem. To je príliš nebezpečné, Severus, pre teba aj pre osobu, ktorá do toho bude zapletená, bude omnoho lepšie, ak si vyberieš niekoho, kto v prípade, že by došlo k najhoršiemu, nebude prekážkou v plnení tvojich povinností...Ty si si už vybral, ty už vieš, kto bude po prípade ochránený aspoň istou mierou vplyvu... vieš to, Severus, nie je nutné o tom ďalej diskutovať...“ povedal mu to tak, akoby to celé bolo uzavreté a nebolo nutné k tomu nič viac dodať.

No Snape sa ešte očividne nemienil vzdať.

„Neznášam, keď sa vyjadrujete takýmto spôsobom, keď odo mňa chcete, aby som zaplietol do toho osobu, ktorú si osobne veľmi vážim, aby som s niekým hral podobnú hru a potom tú osobu len tak v sekunde obetoval ak to bude nutné... nemyslíš si Albus, že toho chceš až príliš veľa...“

„Áno, viem, že toho žiadam až príliš veľa a obzvlášť od teba, Severus, ak by bola iná cesta, bol by som veľmi rád, keby sa to tak dalo urobiť, drahý chlapče, no nezabúdaj na to, že Tom nebude pokojný, kým neuverí tomu, že si zabudol, dovtedy medzi vami bude tá priepasť, ktorá nám bude brániť vtom, aby sme mohli ochrániť isté osoby, ktoré našu ochranu potrebujú, nezabúdaj na svoj sľub Severus, Harry je teraz pre nás prioritou najvyššieho významu a Harry potrebuje, aby si stál pri Temnom pánovi až do samého konca Severus, nemôžem sa v tomto spoliehať na nikoho iného...“

„Takže si zvolil ju... Tú Ameliu?“

„Áno, vybral som si ju, pretože sme v tom čase pracovali na istom projekte, ktorý som neskôr prenechal len jej samej a svojím spôsobom som robil všetko preto, aby v istých kruhoch bolo známe, že je mojou milenkou a takpovediac som použil aj isté nie veľmi príjemné spôsoby na to, aby Temný pán veril tomu, že ona je mojou slabosťou, že pomocou nej môže otvoriť moju myseľ... A on bol spokojný... s týmto zistením...“

„Vybral si ženu, lebo si bol presvedčený, že ak by si vybral muža, tak by...“

„Áno, Potter, ak to už musíš vedieť, tak áno... vybral som ženu, lebo bola menšia pravdepodobnosť, že by som sa dokázal opäť citovo zainteresovať voči nejakej žene... to s tvojou matkou to bola výnimka, no neskôr som pochopil, že moje preferencie sa uberajú tak trochu iným smerom... No tento vzťah som takpovediac udržiaval, na rovine ktorá by sa odo mňa mohla očakávať a ona...“

„Takže ona netušila, že...“

„Nie, dával som si dobrý pozor, aby neprišla na to, aká bola jej úloha v tejto hre a nikdy som sa kvôli tomu celkom nezbavil výčitiek...“

„A ona, povedala ti, keď otehotnela, teda... zmienila sa o tom, že...“

„Nie, Potter, v tej dobe už boli naše vzťahy omnoho komplikovanejšie a isté osoby sa do toho začali miešať, nepochybne Bellatrix svojimi tvrdeniami o mojej zrade rozvírila hladinu... Jej rodina si viac nepriala, aby sme spolu udržiavali kontakt, hlavne potom, keď pochopili, že si ju nikdy nevezmem... Dlhšiu dobu sme sa už potom nestretli a Temný pán vskutku neriešil krízy vo vzťahoch iných ľudí, pokiaľ nešlo o definitívne riešenie, ktoré ty asi veľmi dobre poznáš... No ona mi zrejme až do poslednej chvíle verila, lebo to dieťa, nevyzerá, že by ma nenávidelo, čo by som od neho aj očakával, vzhľadom na to, čoho som sa stal súčasťou...“

„Amelia, ona bola tiež na strane temného pána?“

„Bola z rodiny, ktorá ho podporovala, ak sa to tak dá nazvať, aj keď nie celá, keďže niektorí z nich ťažšie niesli to, čo sa stalo Quirrellovi, no v tej dobe sa nikto neodvážil prejaviť to navonok, od istého času však verím, že sa niekomu z nich stala prekážkou a postaral sa o to, aby sa tento problém vyriešil, ako som hovoril už definitívne... no viac by nám toho o jej posledných chvíľach zrejme vedela povedať jej najlepšia priateľka istá Brownová, no tá tiež zmizla po ukončení vojny, zrejme jej vďačíme, za to, že sa ten malý objavil, aspoň sa domnievam, že to tak bolo...“ 

36. kapitola 

38. kapitola